Potrebujú ľudia stále čítať, že voľný trh a osobné slobody sú dôležité? Jeff Bezos si to myslí

Spolu s ďalšími technologickými magnátmi bol svedkom inaugurácie prezidenta Donalda Trumpa, ktorá sa všeobecne interpretovala ako znak nového spojenectva.

V týchto dňoch sformuloval svoj vydavateľský ideál – Bezos vlastní denník Washington Post, z hľadiska zisku je medzi jeho podnikmi určite bezvýznamný a dosah tradičných médií klesá, ale stále ide o vplyvné noviny. Bezos sa rozhodol urobiť v novinách koncepčnú zmenu a oznámil to redakcii listom, ktorý aj zverejnil na sieti X. Opísal v ňom, ako si predstavuje ďalšie fungovanie názorovej časti novín.

„Každý deň budeme písať na podporu a obranu dvoch pilierov: osobných slobôd a slobodného trhu. Samozrejme, budeme sa venovať aj iným témam, ale názory, ktoré sú v rozpore s týmito dvoma piliermi, nech uverejňujú iní. Boli časy, keď noviny, najmä tie lokálne monopolné, mohli považovať za službu čitateľovi, keď každý deň prinášali rozsiahlu rubriku komentárov, ktorou sa snažili pokryť všetky možné názory. Dnes to poskytuje internet. (...) Som presvedčený, že osobné slobody a voľný trh sú pre Ameriku to správne. Som tiež presvedčený, že tieto pohľady nie sú dostatočne zastúpené na súčasnom trhu ideí a mediálnych komentárov. Veľmi sa teším, že tento voľný priestor spoločne vyplníme.“

Nemám vôbec nič proti tomu, ak sú médiá nejako politicky vyhranené, majú určitú východiskovú líniu. A určite je pre Bezosa lepšie, keď túto zmenu oznámi verejne, ako keby ju presadzoval čisto interne. Má pravdu aj v tom, že napríklad osobné slobody sa vo veľkej časti amerického mediálneho mainstreamu, aspoň v niektorých diskusiách, vysoko nehodnotia. Ale aj tak.

Keby som bol – určite je to smiešne nadnesená predstava – komentátorom denníka Washington Post, asi by som to po prečítaní Bezosovho e-mailu v redakcii zabalil. Nie preto, že by sa mi nepáčili jeho dva piliere – považujem sa za zástancu osobných slobôd a v zásade aj voľného trhu (o ekonomických otázkach však prakticky nepíšem). Ale tieto piliere považujem za dosť "gumové", najmä vzhľadom na tendenciu rozšírenú medzi ľuďmi Bezosovho postavenia – považovať sa za stelesnenie akéhosi abstraktného pozitívneho princípu, a kritiku vlastnej osoby za útok na všetko, čo je správne zmýšľajúcim ľuďom sväté.

Bezosova spoločnosť Amazon získala práva na agenta 007 Jamesa Bonda na voľnom trhu. Ak by niekto vyjadril sklamanie nad tým, že spoločnosť bude toto novozískané duševné vlastníctvo dojiť do poslednej kvapky, bola by takáto kritika útokom na slobodný trh? Napríklad vtedy, ak by každá vedľajšia bondovská postava mala svoj vlastný spin-off a namiesto jedného filmu o agentovi 007 bude spoločnosť o pár rokov chrliť série natiahnuté ďaleko za hranicu únosnosti, aby nazbierali a nahlásili čo najviac hodín sledovanosti.

Ak by niekto kritizoval napríklad pracovné podmienky vo veľkej technologickej spoločnosti, bol by to útok na pilier „voľného trhu“? Samozrejme, netuším, ako by vyzerali každodenné praktiky vo Washingtone Post, ale ľudia (a najmä riadiaci pracovníci) sa často správajú tak, že v rámci plnenia želaní „najvyšších“ skôr preháňajú, ako niečo zanedbávajú.

Oveľa dôležitejšia je však iná vec. Jeff Bezos sa domnieva, že zástancovia osobných slobôd a voľného trhu potrebujú každý deň čítať vo svojich novinách, že trhy a slobody sú dôležité a dobré. To znamená, aby sa dozvedeli, čo už vedia, a aby sa uistili o správnosti toho, čomu veria. Ale na to je internet – nie na bezhraničnú pluralitu názorov, ale na presviedčanie presvedčených a monotónne utvrdzovanie sa o vlastných pravdách.

Noviny, ak chcú prežiť, by mali ponúknuť niečo trochu iné. Nie nevyhnutne dennodenne vyvracať presvedčenie čitateľa, ale občas ho vystaviť aj nejakej – odpusťte ten nepríjemný korporátny výraz – výzve. Vnímať ho nie ako objekt, hoci aj dobre mienenej indoktrinácie, ale ako partnera, ktorý si zaslúži dôveru a stojí o ňu.

Mnohokrát som sa v internetových diskusiách stretol s nahnevaným rozhorčením nad tým, že autor toho či onoho názorového článku „hovorí čitateľovi, čo si má myslieť“, pričom na to nemá právo. Je však možné pokúsiť sa aj o to, aby sme ľuďom, mysliacim bytostiam (možno ešte stále), ukázali, ako sa s osudom mysliacej bytosti vyrovnáva niekto iný. A to nie nevyhnutne s cieľom dosiahnuť reflexívny súhlas, ale ako súčasť rozhovoru, ktorý môže čitateľa podnietiť k jasnejšiemu uvažovaniu a obhajobe vlastného stanoviska pri konfrontácii.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.