V veku 95 rokov zomrel herec a spisovateľ Gene Hackman. V jeho smrti je vlastne obsiahnuté jeho rozprávačské povolanie, pretože je v nej prítomný príťažlivý príbeh s tajomstvom.
Našli ho totiž doma, pričom mŕtva bola aj jeho o generáciu mladšia manželka a jeden z ich troch psov. Doteraz nie je jasné, čo bolo príčinou ich smrti, na to si vraj verejnosť bude musieť počkať týždne, kým budú komplexné výsledky pitvy [Vylúčená bola zatiaľ len otrava oxidom uhoľnatým, pozn. red.].
Isté je, že obaja zosnulí boli mŕtvi dni, možno aj týždne pred nálezom [kardiostimulátor mu prestal fungovať 17. februára, pozn. red.]. Zároveň sa v niečom toto nešťastie podobá skonu hercovej matky, ktorá zhorela vo svojom dome po požiari, ktorý sama založila. A je tu aj druhé zároveň: tieto nesamozrejmé skony tvoria istý kontrast k samozrejmosti hercovej mladosti.
Patril ku generácii, pre ktorú bola ešte samozrejmá chudoba, časté sťahovanie, rozvod rodičov a jeho zapíjanie alkoholom aj vojenská služba. Mladý Gene strávil v námorníctve skoro päť rokov, kým ho po úraze prepustili (zlomil si nohu). Keď hľadal, čo ďalej, zoznámil sa s Dustinom Hoffmanom, vzniklo silné priateľstvo a tiež cesta k herectvu. Na konzervatórium nastúpil neskoro, keď mal 26 rokov.
Hackman bol však nesamozrejmá hviezda, čo napokon nie je objavné konštatovanie. On sám to vedel od začiatku svojej kariéry a tiež to o sebe vyhlasoval. K jeho hereckej generácii patrili jednoznační krásavci, o ktorých pôvabe azda nepochybujú ani muži.
Patrili alebo patria k ním napríklad Paul Newman, Robert Redford, Warren Beatty, a dokonca aj Marlon Brando (než pribral). A tiež muži, ktorí boli pekní ako tak, ale predovšetkým boli alebo ešte sú nesmierne charizmatickí: to je zase prípad Clinta Eastwooda, Stevea McQueena, Jacka Nicholsona či o deväť rokov staršieho Charlesa Bronsona. A nakoniec ju tvorili muži síce charizmatickí, ale rozhodne nie krásni: spomínaný Dustin Hoffman alebo práve jeho kamarát Gene Hackman, ktorí sa spriahli na hereckých štúdiách v Kalifornii. Nebuďte pohoršení kategorizáciou: veď možno brať vážne plešivca s fúzikmi? (Hoci keby moje riadky čítal sám Hackman, asi by ma prefackal – svojou výbušnosťou bol známy.)
Aj napriek svojmu vizuálnemu hendikepu Hackman plátno vždy, keď sa na ňom vyskytol, ovládol. Bolo v ňom niečo rovnako suverénne a samozrejmé ako v spomínanom Jackovi Nicholsonovi. Obaja dokázali byť neoblomnými šialencami, Nicholson stvárňoval tie vyšinuté postavy, Hackman tie priamočiare, idúce si nekompromisne za svojím.
Pre moju generáciu štyridsiatnikov však patrí k hercom objavovaným postupne, pretože jeho najslávnejšie filmy boli staršie a už sme ich museli nachádzať cielene, dokonca aj Supermana (1978), s ktorým sme spravidla začínali a v ktorom s gustom stvárnil záporáka Lexa Luthora.
To bol rozdiel oproti rovesníkom o pár rokov starším, tých Hackman zasiahol silnejšie – najmä detektívom v suverénnej a drsnej kriminálke Francúzska spojka (1971). Hoci ja sám mám z hercovej filmografie sedemdesiatych rokov najradšej Coppolov paranoidný a precízne dramaticky vystavaný Rozhovor (1974).
Uvedomujem si až pri písaní týchto riadkov, že Hackman nebol tvorca, ku ktorému by som sa vracal, preto sa na jeho snímky musím rozpomínať. Ale zároveň spomienka na ktorýkoľvek z nich sa vyjavuje postupne s intenzitou, pred ktorou nemožno nič iné, len kapitulovať. Boli to – dokonca aj v športových či komediálnych filmoch – výkony naliehavé, a pritom nie teatrálne. Hackmanove postavy sú si podobné v jednom: žijú život (ako to ideálne vyjadriť?) naplno, teda bez výhovoriek, znášajú ho s celou jeho ťažobou, občasnou radosťou i zrejmou krehkosťou: a to rovnako dobráci, ako aj sviniari.
Naše cesty s Genom Hackmanom sa stretli až v druhej polovici deväťdesiatych rokov čiže až po nádhernom westerne Nezmieriteľní (1992), ktorý som videl v televízii. Do kina ma potom priviedli prorocké snímky, v ktorých išlo o to, kam až siaha alebo môže siahať moc štátu a ako sa jej môže vzoprieť jeden jediný človek. Najprv to bola eastwoodovská Absolútna moc (1997), v ktorej Hackman ako prezident Spojených štátov zavraždí svoju milenku, a aby sa vyhol podozreniu, priťaží inému človeku. Následne to bol Nepriateľ štátu (1998), kde, naopak, stvárnil tajného agenta pomáhajúceho svojimi znalosťami človeku v ťažkostiach.
Skon slávneho herca akoby pripomenul, že je čas si jeho príbehy pustiť a pripomenúť. Napríklad aj filmy z vojen v Nikarague (Pod paľbou z roku 1983) alebo v Laose, respektíve vo Vietname (Sedem neohrozených tiež z roku 1983, kde si s Hackmanom zahral Jan Tříska).
Gene Hackman bol totiž génius prirodzenosti. Vďaka jeho podaniu divák mohol a môže rozumieť, že so životom sa treba biť, akoby existovalo len teraz, aj keď je jasné, že, samozrejme, bude tiež zajtra.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.