Náš mediálny svet pritom zahmlil diskusiu opakovaním starých chýb. Po roztržke v Bielom dome sa komentariát pustil do Trumpa a jeho údajných osobných patológií, ktoré vraj ohrozujú slobodný svet. Šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová, na ktorú si pred pár dňami vo Washingtone nenašiel čas minister zahraničných vecí Marco Rubio, pichla Trumpa špendlíkom do prsta na nohe, keď vyriekla, že treba „hľadať nového lídra slobodného sveta“. To síce muselo zabolieť riadne, no zaiste si tento zlomový historický výrok nastoľujúci novú epochu všimlo len niekoľko komentátorov, ktorí naň ihneď aj zabudli.

Dnes už nie je žiaden dôvod brať takéto pokriky vážne. Hysterické pazvuky, škôlkarský škrekot a psychiatrické kvílenie boli predsa jadrom verejnej a mediálnej „diskusie“ posledné tri roky, a – jemne povedané – neviedlo to nikam. Respektíve viedlo to k tomu, že Ukrajinci na bojisku tri roky umierali zbytočne a odmenou za hrdinský boj za vlasť im bola postupná strata územia a armády.

V záplave mediálnych dezinterpretácií sa opäť dalo ľahko stratiť. Historický zlom však už predsa len nastal, a to priamo v trollích farmách. Dokonca v Denníku N (!) vyšiel príčetný rozhovor (avšak prevzatý z českej verzie, z Deníka N) s českým splnomocnencom pre obnovu Ukrajiny, ktorý normálne interpretoval, ako nastalo otupenie diskusie vo Washingtone.

Zelenskyj prekročil hranice

Napriek Trumpovej a Vanceovej inscenácii emócie eskalovali po tom, ako Zelenskyj prekročil hranice a tlačil na debaty o bezpečnostných garanciách, hoci vedel, že táto kontroverzná téma sa v ten večer nemala otvárať. Mala byť súčasťou súkolia dlhšieho rokovacieho procesu, ktorý sa v piatok iba roztočil.

Hystéria z piatkového rozpadu „transatlantického spojenectva“ spôsobila, že sme celý víkend opäť žili v scénach z Monty Pythona. Európa si odrazu povedala, že preberá kormidlo, začína masívne zbrojiť, aby o tri roky, keď z nových zbrojoviek vyjde prvý náboj, mohla podporovať Ukrajinu. Tieto debaty tu máme už od začiatku vojny, napriek tomu Európa masívnejšie zbrojiť nikdy nezačala.

Novinári bojujúci za klávesnicou nevyhrávajú vojny, akokoľvek hrdinsky a odhodlane do tej klávesnice búchajú. Vojny nevyhrávajú ani „lídri“, ktorí tri roky opakujú heslá o nevyhnutnosti ruskej porážky na bojisku a nekončiacej podpore pre Ukrajinu. Podpora to bola naozaj nekončiaca, ale iba tá slovná. Vojensky si Európa len vyprázdnila sklady starej techniky, aby následne s prázdnymi vreckami obrátila zrak na Washington. Títo chcú dnes zachraňovať Ukrajinu.

Nové zbrojenie v Európe

Nemecko v reakcii na Trumpa – akéhosi nového spojenca Putina – avizuje vytvorenie dvoch vojenských a infraštruktúrnych fondov v miliardách eur. Napäté stretnutie medzi Zelenským a Trumpom vraj v Berlíne „zvýšilo naliehavosť konať rýchlejšie v oblasti obrany a podpory Ukrajiny“.

Ktovie, či sa pri tej deklarácii Putin smial viac, ako Zelenskyj plakal. O prísľuboch vzniku nového európskeho zbrojárskeho priemyslu, z ktorého výrobných liniek takto o tri roky vyjde prvý tank, predsa počúva už tri roky.

Európske zbrojovky medzitým majú problém dostať v banke úver, pretože taký tank na rozdiel od elektromobilu nielenže nie je uhlíkovo neutrálny, ale nespĺňa ani kritériá inkluzivity a rôzne iné dúhové parametre. Keď bola von der Leyenová nemeckou ministerkou obrany, presadila síce prerábku Leopardov na prostredie vhodné pre tehotné ženy a jej nástupníčka sa pochválila prvým transgenderovým generálom, pokrok však stále nezašiel tak ďaleko, aby sa na vojenský arzenál nehľadelo cez prsty. Medzitým Bundeswehr ďalej chradol.  

(Oprava od čitateľa: nešlo o Leopardy, ale o bojové vozidlá pechoty Puma; za opravu autor ďakuje diskutérovi menom Petoo123)

Automobilky v Európe po narastajúcom priemyselnom kolapse Európy dnes musia hľadať nové možnosti, ako prežiť. Nemecký koncern Rheinmetall (tanky Leopard a Panther) avizoval masívne navýšenie produkcie.

Namiesto automobilov tanky

Ak sa bezpečnostná situácia nezlepší, podľa analytikov môže čoraz viac firiem z automobilového priemyslu presedlať na zbrojársku výrobu. Nemecko so svojou „armádou“, o ktorej sa v Európe rozprávajú vtipy, chce prebrať líderskú pozíciu slobodného Západu.

Nemecko teda ako priemyselný európsky gigant bude v automobilkách vyrábať tanky. Kde sa zase zašívajú tí vyvolávači historických analógií s druhou svetovou vojnou?

História sa vraj opakuje, prvýkrát ako tragédia a druhýkrát ako fraška. Tak to tu máme. Priemyselne sa potápajúca a chradnúca Európa bude teda čoraz viac scvrkávajúcich sa zdrojov investovať do nákladného zbrojenia. Čím viac speje na smetisko dejín, tým viac zbrojí. Presne takto sa predsa doteraz u nás opisoval upadajúci príbeh Ruska.

Čím viac Európa nadáva na Trumpa, aký je to zver, Putin je z nej zjavne čoraz viac vydesený. V Štandarde často dostávame od statočne bojujúcich novinárskych kolegov príkre otázky, koľkokrát sme už vo svojich článkoch vyzvali Putina na ukončenie vojny, a tým prispeli... k čomu vlastne?

Európski lídri, hoci nemajú zbrojárske zázemie, rýchlo deklarovali podporu pre Ukrajinu novými stámiliardovými balíkmi, ktoré hajde treba vytvoriť, keďže tie peniaze predsa ležia na zemi. To je síce pekné, ale problém je, že za ne treba kúpiť zbrane, ktorých v Európe a priľahlých kolóniách nieto.

Po novinároch hrdinsky bojujúcich na informačnom fronte tu máme novú formu hrdinstva. Európa – za ktorú bojujú a umierajú Ukrajinci, aspoň takto to naši lídri dokola interpretujú – chce po novom po Rusoch z neexistujúcich tankov strieľať bankovky.

Zelenskyj sa môže na Európu ako vždy spoľahnúť. Po kolapse u Trumpa predsa zostáva jeho posledným a jediným verným spojencom. Európski lídri sa napriek nelichotivému vývoju ako jediní nikdy nezachveli a nikdy ani len slovkom nepreriekli, že by chceli zastaviť svoju neobmedzenú podporu až do konca. Víťazného konca.

Naďalej statočne bojujú v tej svojej počítačovej hre. Nie sú ako Trump, ktorý podchvíľou hrozí zastavením ukrajinskej podpory. V ohlušujúcom vojnovom dunení moralistických pazvukov, počas dodávok bublifukov BUB-47 a v smrteľnej kanonáde z nej Európa predsa nikdy nepoľaví.