Na druhej strane, Briti na Zelenského tlačia, aby vydržal a pokračoval v starom nastavení. Čiže v kurze, ktorý viedol, vedie a aj ďalej bude viesť k rozsiahlym stratám ukrajinských území…
Pritom aj Briti sa vyhli zmluvným bezpečnostným zárukám – vojenskej aliancii Británie a Ukrajiny. Pretože aj Briti rátajú s tým, že na konci (ktorý odďaľujú) Ukrajina nemôže oslavovať vojenské víťazstvo. Také niečo bolo nemožné aj za demokratov. A nutne to ostane nemožné aj za republikánov, ktorí odmietli navýšiť bank.
O čo teda Londýnu ide? A čo má Ukrajina získať tým, že predĺži boje, ktoré preukázateľne a nutne prehráva?
Znie to neuveriteľne, ale správnu odpoveď na prvú otázku ponúka (nestáva sa to často) Ivan Korčok. A druhá otázka – čo získa Ukrajina – je bezpredmetná. Britská vláda presadzuje britské záujmy, nie ukrajinské.
Korčok priznal, že od samitu v Londýne nikto nečakal zásadné riešenia pre Ukrajinu. Išlo podľa neho o to, „ako udržať Európu v hre“.
Je to presne tak. Ak by Británia a ďalšie krajiny ovládané globalistami nepodnikli vôbec nič, kormidlo by držala nová americká vláda. Využila by svoje páky na Ukrajinu a dotlačila by ju do mierových rokovaní. V tých by Európa nemala čo povedať, keďže rokovania s Ruskom vyhlásila za neprijateľné (česť výnimkám).
Hra Londýna je niečo ako zúfalý plán B. Je to snaha držať v rukách Zelenského. A udržať si tým kontrolu nad kľúčovou otázkou: dokedy sa bude bojovať a kedy sa pristúpi na dohody s Ruskom. Slovom, kto má Zelenského, ten má kľúče od ringu. A môže sa natlačiť za stôl, za ktorým sa budú robiť zásadné rozhodnutia.
Pokiaľ ide o britský plán A, ten nedávno pomenoval Boris Johnson. Priznal, že na Ukrajine išlo o proxy vojnu Západu a Spojených štátov proti Rusku. A vyhlásil, že je nutné urobiť všetko preto, aby ju Američania vyhrali. Johnson žiadal, aby americká vláda ešte dôraznejšie a rozhodnejšie vstúpila do vojny.
Keď hrozilo, že tento scenár by viedol k tretej svetovej vojne s aktiváciou ruských a amerických jadrových zbraní v Európe, prezident Biden to odmietol. A po ňom to odmietol aj prezident Trump.
V britskom pláne B ide už len o udržanie Británie a Európy „v hre“ (slová Korčoka). Zámerom je zabrániť dohodám na osi USA – Rusko a donútiť Trumpa, aby pokračoval v „atlantickej jednote“. A že za predlžovanie vojny, v ktorej Rusko kilometer po kilometri postupuje, zaplatí Ukrajina ďalšími stratami území? S tým sa kráľ Karol III. vyrovná (ak sa tým vôbec bude zaoberať).
Slovom, Zelenskyj konfliktom s Trumpom a stávkou na Britániu urobil chybu. Trumpova ponuka bola zlá hlavne formou, spôsobmi, nie obsahom. Trump tlačil na prijatie nevyhnutného, čiže na mierové rokovania s Ruskom o skončení vojny, ktorú Ukrajina a Západ nemôžu vyhrať. Briti, ako to už oni vedia, ponúkli kvetnatú formu (vrelé objatia) a mizerný obsah. Ukrajina získala úver na zopár miliárd libier a ďalšie boje, po ktorých ostane menšia. A s väčšími dlhmi.
Na tomto mieste by sme sa ešte mohli krátko vrátiť k piatku a ku konfliktu Zelenského s Trumpom. Ich hádka sa vlastne začala ešte týždeň predtým, keď Zelenskyj verejne urazil Trumpa, že je „obeťou ruskej propagandy“. Bola to chyba. Zelenskyj si zvykol bez následkov urážať Fica s Orbánom. No urážať prezidenta Spojených štátov, od ktorých je dnes Ukrajina existenčne závislá, to nemohlo dopadnúť dobre.
Z hodinového prenosu piatkového verejného rokovania v Bielom dome bolo naživo vidieť, ako musel pôvodne žoviálny Trump strácať so Zelenským trpezlivosť. Bodom zlomu bolo silácke vyhlásenie Zelenského, že Ukrajina nepristúpi na kompromisy s Ruskom, pretože Putin je zločinec a vrah. Ukrajinský prezident tým priamo v Bielom dome zhodil zo stola americký mierový plán. Lebo robiť dohody bez kompromisov je nemožné.
Zelenskyj to ďalej hrotil rečami o svojich plánoch: Američania majú aj v budúcnosti dodávať zbrane, majú dať Ukrajine zmluvné bezpečnostné záruky (čo jej nedali ani za demokratov) a Západ má na Ukrajine nasadiť vojenské kontingenty, čo nebude možné bez súčinnosti Spojených štátov.
Trump nato zvýšeným hlasom Zelenského obvinil, že hazarduje so životmi miliónov ľudí a s treťou svetovou vojnou. A vykázal ho z Bieleho domu dovtedy, kým nebude pripravený podporiť Spojené štáty v mierových rokovaniach.
Z postojov Zelenského bolo celkom jasné, že nechce nijakú mierovú dohodu. Pristúpiť by dokázal len na prímerie a na pokračovanie zamrznutého konfliktu: ďalšie americké raketové zbrane, záruky, západní vojaci na Ukrajine… A udržanie Ukrajiny v tvrdo protiruskom bojovom kurze. Nijaké mierové dohody. Vojna. A maximálne tak nejaká podoba prímeria, ktorá bude viazať stovky tisíc ruských (a proti nim európskych) vojakov na krehkej frontovej línii…
Ten istý scenár podporujú Londýn a Paríž. S vidinou, že do toho dotlačia aj amerického prezidenta. Trump má zabudnúť na volebné sľuby, má podraziť väčšinu Američanov, ktorá ho podporila vo voľbách. A má uviaznuť v nákladnom konflikte o Ukrajinu, v ktorom sa front sústavne posúva západným smerom…
Platí to už od roku 2014, teda od útoku ukrajinskej armády na ruské menšiny z Donbasu. Príkaz nerokovať s Rusmi o dohodách a vyriešiť krízu silou, čiže porážkou Rusov, bol jedenásť rokov hazardom s Ukrajinou. A po deštrukcii Ukrajiny (ako to pomenoval Vance) prerastá do hazardu s Európou.
Zelenskému a jeho európskym spojencom však nedochádza, že Trumpa do tohto hazardu asi nedokopú.
Trump a JD Vance považovali Zelenského a európskych „lídrov“ za neschopných vojnových gamblerov a šialencov, ktorí utekajú pred realitou, nemajú odvahu priznať svoje omyly. A nedokážu si zvážiť riziká a následky svojich siláckych a ničím nekrytých rečí. Väčšinu európskych progresívnych a provojnových „kádrov“ vnímali ako beznádejne prehnitú, skazenú, nepríčetnú – a vo výsledku neschopnú.
Po víkende si to už nemyslia. Po víkende to vedia.
