Vzbura holandských poľnohospodárov ponúkla záblesk odporu, ale bol to márny posledný vzdor proti nevyhnutnému? Keďže sa v Európe sprísňujú environmentálne predpisy, tradičné poľnohospodárstvo je v ohrození, zatiaľ čo nadnárodné korporácie posilňujú svoj vplyv na globálne zásobovanie potravinami.

Podobne ako v neskorom staroveku, keď cisárska politika zvýhodňovala veľkých vlastníkov majetku, sa zdá, že dnešné predpisy a hospodárske trendy sú v prospech záujmov podnikov, pričom nezávislých poľnohospodárov odsúvajú na vedľajšiu koľaj.

Ekologické poľnohospodárstvo sa často považuje za alternatívu k tomuto spôsobu hospodárenia. Zatiaľ čo kedysi sa považovalo za spôsob, ako posilniť postavenie poľnohospodárov, a v súčasnosti má trhovú hodnotu viac ako 200 miliárd dolárov, dnes sa z neho stal zväčša marketingový nástroj v prospech veľkých korporácií.

Nariadenia zamerané na podporu udržateľnosti často znevýhodňujú malých poľnohospodárov – podobne ako keď boli stredovekí poddaní právne viazaní, zatiaľ čo feudáli profitovali. Podobne aj deregulácia, ktorá sa uvádza ako prostriedok na posilnenie postavenia poľnohospodárov, predstavuje riziko otvorenia brány pre monopoly, ktoré upevňujú vlastníctvo pôdy a ďalej posilňujú vznikajúcu poľnohospodársko-feudálnu hierarchiu.

Globálne obchodné dohody medzitým ohrozujú aj domáce poľnohospodárstvo. Napríklad navrhovaná dohoda Mercosur, ktorá by mala zvýšiť obchod o 87 miliárd eur, vyvolala ostrú diskusiu vo Francúzsku, kde sa poľnohospodári obávajú, že prílev lacného dovozu ohrozí ich živobytie.

Globálne tlaky na poľnohospodárstvo

Rastúce ceny potravín mimo Európy vyvíjajú obrovský tlak na spotrebiteľov aj výrobcov. Inflácia, narušenie dodávateľského reťazca a klimatické politiky menia podobu globálnych trhov. Stane sa potravinová bezpečnosť luxusom vyhradeným pre najbohatšie krajiny? Tak ako sa v neskorej antike drobní roľníci vzdávali svojej pôdy a sľubovali vernosť jej majiteľom, dnešní malí poľnohospodári môžu byť nútení zmluvne slúžiť agrárnym gigantom, aby prežili alebo dokonca predali všetko, čo majú, aby sa vyhli krachu.

Vlastníctvo pôdy sa tak stáva čoraz spornejšou otázkou na celom svete. Zahraniční investori v súčasnosti vlastnia viac ako 30 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy, pričom čínske firmy získali viac ako šesť miliónov hektárov v Afrike, juhovýchodnej Ázii a Latinskej Amerike. Vlády prezentujú tieto transakcie ako príležitosti na rozvoj a udržateľný rast. Je oveľa pravdepodobnejšie, že tento vývoj len upevňuje novú triedu poľnohospodárskych vládcov, čo by ohrozilo potravinovú nezávislosť.

Reakcie? Prinajmenšom v Latinskej Amerike je všetko až desivo pokojné. Napriek dlhej histórii povstaní sa poľnohospodári zväčša zdržiavajú protestov. Prečo? Mnohí z nich sú už teraz viazaní zmluvami s nadnárodnými agropodnikmi, čo im finančne znemožňuje vyjadriť nesúhlas. Iní naznačujú, že desaťročia neúspešných reforiem viedli skôr k rezignácii než k vzbure. Absencia odporu nesignalizuje stabilitu, ale skôr zlovestný posun smerom k neodvratnému korporátnemu feudalizmu.

Technológie a poľnohospodársko-feudálna budúcnosť

Boj o kontrolu nad výrobou potravín je zároveň bojom o technológie. Zelená revolúcia kedysi zdvojnásobila celosvetovú produkciu potravín vďaka syntetickým hnojivám a priemyselnému poľnohospodárstvu. Obavy o životné prostredie teraz vedú k tomu, že niektorí vyzývajú na jej zrušenie.

Ako však ukázal neúspešný pokus Srí Lanky o zákaz chemických hnojív v roku 2021, odstránenie moderných poľnohospodárskych techník bez reálnych alternatív môže mať katastrofálne následky – na Srí Lanke došlo k poklesu výnosov ryže o 30 percent.

Ďalším kľúčovým faktorom je poľnohospodárstvo riadené umelou inteligenciou. V USA by sa do roku 2030 mohlo automatizovať takmer 60 percent poľnohospodárskych prác, čo ohrozí milióny pracovných miest v poľnohospodárstve na celom svete a zároveň prinesie výhody korporátnemu agropodnikaniu.

Prechod na automatizáciu predstavuje riziko prehlbovania ekonomickej nerovnosti, keďže tradičné poľnohospodárstvo sa stáva zastaraným a malí poľnohospodári majú problém konkurovať priemyselným prevádzkam poháňaným umelou inteligenciou.

Poľnohospodárstvo v Indii čelí odlišnému boju. Nadnárodné korporácie ovládajú trhy s osivami a pesticídmi, čím poľnohospodárov uväzňujú v cykloch dlhov a závislosti. Za posledných 30 rokov došlo v Indii k viac ako 300-tisíc samovraždám roľníkov, čo je pochmúrna štatistika, ktorá poukazuje na cenu kontroly podnikov nad poľnohospodárstvom. 

Výroba potravín už nie je len ekonomickou otázkou – je to geopolitická otázka. Len Rusko a Ukrajina dodávajú takmer 30 percent svetového vývozu pšenice. Vzhľadom na to, že o kontrolu súperia Rusko, Ukrajina, Čína a USA, zostáva otázka: kto v tomto boji o zdroje najviac utrpí? Tak ako v minulosti, aj teraz to pravdepodobne najviac pocítia tí, ktorí majú najmenšiu moc.

Spoločenstvo: cesta vpred?

Riešenie možno spočíva v prehodnotení zabudnutých modelov. Teórie Elinor Ostromovej o riadení spoločného majetku predstavujú alternatívu ku korporátnemu poľnohospodárstvu aj k tvrdým štátnym zásahom. Mohla by obnova kolektívneho obhospodarovania pôdy umožniť poľnohospodárom získať späť kontrolu a zároveň zabezpečiť udržateľnosť potravín?

V minulosti si roľnícke komúny poskytovali vzájomnú pomoc a odolávali úplnému podmaneniu aj za feudálnej vlády. Zavádzanie takýchto modelov si však dnes vyžaduje čas a dobrú vôľu, čo sú zdroje, ktoré sú čoraz vzácnejšie.

Budúcnosť poľnohospodárstva možno nebude feudálna v stredovekom zmysle, ale varovné signály sú jasné. Vzťah medzi poľnohospodárom a pôdou je ohrozený zabratím pôdy, monopolmi podnikov a technologickou závislosťou. Tak ako sa po páde Ríma stali zo slobodných poľnohospodárov nevoľníci, aj moderné poľnohospodárstvo riskuje, že sa stane systémom, v ktorom výrobu potravín diktuje hŕstka globálnych hráčov a my ostatní sme im vydaní na milosť a nemilosť.

Zhrnutie

Budúcnosť poľnohospodárstva nie je len o technológiách – je o sile. Vzhľadom na to, že umelá inteligencia, zabratie pôdy firmami a globálne obchodné dohody menia podobu poľnohospodárstva, hrozí, že sa nezávislí poľnohospodári stanú nevoľníkmi nového agrofeudálneho poriadku. Tak ako rozpad Ríma viedol k tomu, že stredovekí zemepáni vládli nad vyvlastnenými roľníkmi, dnešná politika uprednostňuje korporátnych poľnohospodárskych obrov pred drobnými roľníkmi. Či už v dôsledku regulácie, ekonomického tlaku alebo úplného vytlačenia, poľnohospodárstvo už nie je povolanie – je to bojisko.