Deregulácia: môže menej byrokracie zachrániť európske poľnohospodárstvo?

Podľa najnovších údajov Európskej komisie spotrebuje spoločná poľnohospodárska politika (SPP) Európskej únie ročne 58 miliárd eur. Avšak to, čo bolo kedysi zamerané na stabilizáciu výroby potravín, sa dnes zmenilo na byrokratický systém, zavádzajúci zaťažujúce environmentálne, obchodné a dotačné predpisy.

Je však riešením zníženie byrokracie a prijatie deregulácie? Alebo by zrušenie týchto politík vystavilo európske poľnohospodárstvo monopolizácii korporácií a devastácii životného prostredia? Diskusia je ideologická a zároveň hlboko praktická, pretože určuje budúcnosť produkcie potravín na kontinente.

Regulačné zaťaženie: ako byrokracia dusí európskych farmárov

Európski poľnohospodári už desaťročia bojujú s čoraz zložitejším regulačným rámcom, ktorý im určuje všetko od používania pesticídov až po emisie dusíka. Spoločná poľnohospodárska politika spolu s Európskou zelenou dohodou a klimatickými mandátmi zaviedla prísne obmedzenia výrobných postupov, ktoré často vyžadujú dodržiavanie zložitých a neustále sa meniacich politík. Poľnohospodári tvrdia, že tieto pravidlá spôsobujú administratívnu paralýzu a nútia ich tráviť viac času papierovaním ako prácou na ich farmách.

Nedávne protesty poľnohospodárov vo Francúzsku, v Nemecku, Holandsku a Poľsku poukazujú na spoločné frustrácie: nadmernú byrokraciu a nekalú konkurenciu zo strany dovozu z krajín mimo EÚ. Francúzski a holandskí farmári vyšli do ulíc proti environmentálnym obmedzeniam, ktoré ohrozujú miestnu produkciu potravín. Medzitým nastal v nemeckom poľnohospodárskom sektore v poslednom desaťročí pokles činnosti malých poľnohospodárskych podnikov o 12 percent, čiastočne v dôsledku regulačného tlaku a zvýšených nákladov.

Napriek rozsiahlemu financovaniu vzrástli výdavky na SPP zo 40 miliárd eur v roku 2000 na viac ako 58 miliárd eur v roku 2024, a to bez jasných dôkazov o tom, že tieto dotácie prinášajú proporcionálny prospech malým poľnohospodárom.

Prípad deregulácie: riešenie voľného trhu?

Libertariánski kritici, ako napríklad vedci z Misesovho inštitútu, tvrdia, že vládna kontrola narúša dynamiku trhu. Najlepším príkladom je európsky mliekarenský priemysel, v rámci ktorého dotácie umelo zvyšujú produkciu a potláčajú konkurenčné ceny. Na trhoch ovplyvnených SPP zostali ceny mlieka a mliečnych výrobkov v rokoch 2010 až 2024 o 15 až 20 percent vyššie ako celosvetové ceny, čo viedlo poľnohospodárov k bankrotu alebo závislosti od štátnej pomoci.

Zástancovia deregulácie tvrdia, že oslobodenie poľnohospodárov od byrokratického dohľadu by zvýšilo produktivitu, konkurencieschopnosť a inovácie. Ako príklad slúžia poľnohospodárske reformy Nového Zélandu v 80. rokoch minulého storočia: zrušením dotácií sa toto odvetvie stalo globálne konkurencieschopným. Odvtedy poľnohospodárska produktivita Nového Zélandu rastie o 2,5 percenta ročne na rozdiel od 0,8-percentného rastu v EÚ (OECD, 2024).

Zmiernenie regulačného prístupu na švajčiarskom trhu s mliekom tiež zvýšilo efektívnosť, znížilo závislosť od vlády a zvýšilo konkurencieschopnosť výrobcov. Odstránenie reštriktívnych politík SPP by mohlo európskym poľnohospodárom umožniť experimentovať s novými technikami, znížiť závislosť od dotácií a otvoriť obchod mimo rigidného rámca EÚ.

Tí istí kritici však upozorňujú aj na to, že deregulácia neúmerne zvýhodňuje veľké poľnohospodárske podniky oproti malým farmám. Bez ochranných opatrení by si veľké spoločnosti s prístupom ku kapitálu a úsporami z rozsahu mohli podmaniť trh a vytlačiť nezávislých výrobcov. Voľný trh je síce efektívny, ale vo svojej podstate nechráni vidiecke komunity ani nezabezpečuje dlhodobú udržateľnosť.

Riziká prístupu „ruky preč“: environmentálne a hospodárske dôsledky

Hoci deregulácia môže poľnohospodárov zbaviť byrokratickej záťaže, jej odporcovia upozorňujú na možné environmentálne a hospodárske riziká. Zrušenie predpisov týkajúcich sa používania pesticídov, emisií a ochrany pôdy by mohlo urýchliť degradáciu pôdy, stratu biodiverzity a znečistenie vody. Európska environmentálna agentúra uvádza, že intenzívne poľnohospodárstvo sa podieľa takmer 10 percentami na celkových emisiách skleníkových plynov v EÚ, zatiaľ čo predchádzajúce politiky SPP, ktoré uprednostňovali monokultúrne poľnohospodárstvo, zvýšili v niektorých regiónoch mieru erózie pôdy o 30 percent.

Z hospodárskeho hľadiska sa niektorí obávajú, že deregulácia by mohla umožniť korporátnym gigantom ovládnuť poľnohospodárstvo, ako sa to stalo v odvetviach, ako napríklad distribúcia potravín a výroba osív. S menšími obmedzeniami by veľké poľnohospodárske podniky mohli podkopať menšie farmy, čo by urýchlilo úpadok vidieka a stratu pracovných miest.

Okrem toho konzervatívne hlasy tvrdia, že nadmerná deregulácia zrádza európske vidiecke komunity a presúva moc nad výrobou potravín z nezávislých poľnohospodárov na nadnárodné korporácie. Upozorňujú, že deregulácia by mohla vyústiť do dvojúrovňovej poľnohospodárskej ekonomiky, v ktorej by malé farmy bojovali o prežitie, zatiaľ čo veľké poľnohospodárske podniky by prosperovali, čo by poškodilo potravinovú bezpečnosť a živobytie na vidieku.

Hľadanie strednej cesty: inteligentnejšie politiky pre udržateľnú budúcnosť

Existuje cesta medzi byrokratickým presahom a bezohľadnou dereguláciou? Reformný prístup by mohol vyvážiť efektívnosť a udržateľnosť. Európska komisia už uznala administratívnu záťaž SPP a pracuje na zjednodušení nariadení pri zachovaní základnej ochrany.

Inteligentnejšie riešenie by mohlo zahŕňať cielenú dereguláciu – zníženie zbytočnej byrokracie pri zachovaní pravidiel, ktoré zabraňujú monopolizácii podnikov a poškodzovaniu životného prostredia. Úlohu môžu zohrať aj súkromné inovácie: presné poľnohospodárstvo, lepšie riadenie zdrojov a technologický pokrok by mohli poľnohospodárom pomôcť dodržiavať environmentálne normy bez nadmerných nákladov.

Súkromný model certifikácie namiesto štátom nariadených mandátov udržateľnosti by tiež mohol vytvoriť trhovo motivované stimuly pre zodpovedné poľnohospodárstvo. Presunutím stimulov z rigidných vládnych rámcov na dobrovoľné konkurencieschopné normy by poľnohospodári mohli prijať udržateľnejšie postupy bez regulačných zásahov.

Samotná deregulácia nie je zázračným liekom, rovnako ako ním nie sú nadmerné štátne zásahy. Budúcnosť európskeho poľnohospodárstva závisí od pragmatickej strednej cesty, v rámci ktorej sa štátny dohľad skôr zefektívni, ako zruší. 

Výzvou je vytvoriť politiky, ktoré podporujú efektívnosť trhu a dlhodobú udržateľnosť – posilňujú poľnohospodárov bez toho, aby vystavili toto odvetvie vykorisťovaniu zo strany podnikov alebo environmentálnej skaze. Tvorcovia politík musia nájsť túto krehkú rovnováhu a zabezpečiť, aby európsky poľnohospodársky sektor zostal konkurencieschopný, odolný a udržateľný.

Zhrnutie

Európski poľnohospodári protestujú proti nadmernej regulácii a tvrdia, že SPP EÚ v hodnote 58 miliárd eur ukladá neudržateľné bremeno. Byrokracia, environmentálne mandáty a dotačné politiky vedú k neefektívnosti, pričom malé farmy zápasia s problémami, zatiaľ čo veľké agropodniky prosperujú. Kritici obhajujú dereguláciu a odvolávajú sa na 2,5-percentný ročný rast poľnohospodárstva na Novom Zélande po zrušení dotácií. Skeptici však varujú, že deregulácia môže zhoršiť monopolizáciu podnikov a zhoršiť stav životného prostredia. Vyvážený prístup – zníženie byrokracie pri súčasnom zachovaní základných ochranných opatrení – by mohol ponúknuť životaschopnú cestu vpred.