Nemecko uvažuje o narušení najstaršej doktríny NATO

Cieľom prítomnosti NATO v Európe je „udržať Rusov vonku, Američanov vnútri a Nemcov pri zemi“, ako to vyjadril prvý civilný predstaviteľ Aliancie lord Hastings Ismay. Jeho výrok sa považuje za neoficiálnu doktrínu vojenského spoločenstva, NATO sa k nemu dokonca hlási na svojej oficiálnej stránke.

Táto doktrína – podobne ako mnohé bezpečnostné zásady Západu platné do inaugurácie Donalda Trumpa za 47. prezidenta Spojených štátov – už v súčasnosti zrejme nie je aktuálna, ako na to poukázal korešpondent týždenníka Die Zeit.

Bezpečnostný analytik Fabian Hinz pripomenul návštevu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v Bielom dome. Po návšteve prezidenta USA Donalda Trumpa, v rámci ktorej rokovali o celkovom zapojení amerických ozbrojených síl v Európe, údajne navrhol možnosť výmeny amerického jadrového dáždnika za ten francúzsky.

Úloha Paríža v ochrane Nemecka

Francúzsko je jedna z ôsmich krajín oficiálne vlastniacich jadrové zbrane [Izrael pravdepodobne má jadrové zbrane, hoci ich existenciu doteraz nepriznal, pozn. red.]. Ďalšími sú signatári Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), a to Spojené štáty, Rusko, Británia a Čína, a tiež India a Pakistan ako štáty, ktoré zmluvu nepodpísali.

Odpaľovacie zariadenia francúzskeho jadrového arzenálu sú námorného a vzdušného charakteru, Macron po schôdzke s Trumpom údajne hovoril o nasadení jadrovo vyzbrojených stíhačiek nad Nemeckom.

Vybraní európski spojenci v NATO, menovite Nemecko, Taliansko, Holandsko a Belgicko, majú právo na svojom území „hostiť“ americké jadrové zariadenia, hoci ich obsluhu majú na starosti vojaci USA.

„Francúzsko by tiež mohlo trvalo umiestniť bojové lietadlá s jadrovými zbraňami v Nemecku ako politický signál. Menej pravdepodobný, technicky zložitejší a politicky citlivejší by bol francúzsko-nemecký variant spoločného využívania jadrových zbraní podľa vzoru existujúcich dohôd s USA,“ vysvetlil Hinz.

„V takomto scenári by boli francúzske jadrové zbrane umiestnené na nemeckom území a v prípade núdze by ich nasadili nemecké bojové lietadlá.“

To je v súlade s americkou doktrínou jadrového zdieľania. V prípade vojny sú totiž príslušníci amerických vzdušných síl pripravení vyzbrojiť lietadlá hosťujúcej krajiny svojimi jadrovými zbraňami.

Vyjednávanie o nasadení francúzskych jadrových lietadiel sa podľa nemeckých diplomatických zdrojov zdržalo pre koaličné rokovania, ktoré vedie víťaz volieb Friedrich Merz (CDU). Aj pri vyjednávaní sa však analytik pýta, či „bude vôbec Paríž ochotný riskovať výmenu jadrových úderov, aby ochránil Berlín“. Do hry tiež vstupuje rozdiel vo vnímaní strategického ohrozenia.

Môže mať Nemecko vlastnú atómovú bombu?

Úvahy o spoločnom francúzsko-nemeckom nasadení jadrových zbraní sú podľa analytika príliš komplikované, v dôsledku čoho sa čoraz častejšie objavujú „radikálne“ výzvy na vlastné jadrové zbrane s cieľom dosiahnuť „strategickú autonómiu“.

„Nemecká jadrová bomba by bola nepochybne účinným prostriedkom na odvrátenie existenčných hrozieb. Nevýhody by však boli vážne. Nemecko by muselo porušiť alebo odstúpiť od svojich zmluvných záväzkov vyplývajúcich z NPT a získalo by zbraň, ktorej účelom je zabíjať milióny civilistov,“ napísal Hinz.

Nemenej dôležitým by však bol fakt, že by sa tak narušil takmer 80-ročný precedens o držaní nemeckého zbrojenia na uzde. Historická skúsenosť dvoch svetových vojen totiž Francúzov, Rusov či Britov priviedla k tomu, že nemecká hospodárska základňa v spojení s výrobou vojenských technológií umožňuje uskutočňovať imperialistické kroky voči svojim susedom.

„Bolo by takéto ďalekosiahle rozhodnutie na čisto národnej úrovni vôbec reálne? A ak nie, bolo by možné získať súhlas európskych partnerov?“ pýtal sa analytik.

Keďže z NPT vyplývajú aj vzájomné bezpečnostné záruky a odstúpenie od zmluvy vedie k sankciám ako v prípade Severnej Kórey či Iránu, pre Berlín by bol jednostranný vývoj jadrových zbraní bez predošlej konzultácie s ostatnými signatármi nevýhodný.

Čo je nukleárny hedging

Hinz však ako tretiu alternatívu navrhuje „nukleárny hedging“, teda zaistenie kapacít potrebných na vývoj jadrovej zbrane bez samotného procesu vývoja. „Približuje sa tak čo najviac k prahu skutočného vývoja jadrových zbraní – ale bez toho, aby ho prekročil,“ spresnil analytik.

Rozvoj prostriedkov na vývoj jadrovej zbrane nie je sankcionovaný zmluvou NPT a zároveň umožňuje „v priebehu niekoľkých mesiacov“ takúto zbraň vyrobiť. Hoci analytik neuviedol príklady, jadrový program Iránu funguje na tom istom princípe.

„Nemecko by mohlo pri uplatňovaní hedgingu vychádzať zo svojej širokej vedeckej a priemyselnej základne… Už disponuje širokým spektrom kľúčových technológií a vedeckých znalostí – od vysoko špecializovaného neutrónového výskumu až po presné metalurgické technológie,“ pripomenul Hinz s tým, že strely dlhého dosahu Taurus by bolo možné upraviť na nosné strely pre jadrové zbrane.

„Nemecko sa nemusí stať jadrovou mocnosťou zajtra, ale nemalo by si pred touto možnosťou predčasne zatvárať dvere,“ zakončil analytik.

Germans down. Prečo Nemecko nemôže byť v NATO a mať jadrové zbrane

Pri téme nemeckých jadrových zbraní nejde o to, či by s touto možnosťou súhlasili európski či americkí spojenci. Nemecko bolo historicky „vnímané ako inherentne agresívna krajina, ktorá začala dve svetové vojny a ktorej nemožno dôverovať, ak ide o jadrové zbrane,“ povedal politológ Karl-Heinz Kamp z Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy pre televíziu Deutsche Welle.

V roku 1954 sa vtedajší spolkový kancelár Konrad Adenauer deklaráciou dištancoval od akýchkoľvek snáh o vývoj jadrovej zbrane. Išlo o súčasť vtedajšej bezpečnostnej architektúry po druhej svetovej vojne, ktorej najtrvácejším prejavom je práve existencia NATO. Aliancia však potrebuje svoj legitimizačný rámec, ktorým je práve doktrína lorda Ismaya o Nemcoch pri zemi.

Vojenský potenciál vtedajšieho západného Nemecka bol v začiatkoch studenej vojny pripútaný k NATO (1955), ekonomický potenciál – najmä v rámci produkcie ocele a uhlia – bol spojený so západoeurópskymi producentmi v Európskom združení pre uhlie a oceľ (1952). Západní lídri sa v mene novej bezpečnostnej architektúry Európy snažili „inherentne agresívne“ Nemecko držať na uzde.

Po 80 rokoch sa otázka jadrových zbraní nemeckej výroby pomaly dostáva do popredia, čo naznačuje, že táto architektúra vo svetle nových výziev mení svoju podobu.