Hoci Spojené kráľovstvo nikdy nezaviedlo segregáciu a už v roku 1845 sa americký černošský sociálny reformátor Frederick Douglass vyžíval v tom, že v krajine zažil „dokonalú absenciu všetkého, čo sa podobá tej odpornej nenávisti, s ktorou sme prenasledovaní v USA“, aktivisti tvrdili, že Británia je rovnako zaťažená. Nezmývateľným prvotným hriechom má byť práve britské zapojenie sa do otrokárstva.
Aj keď je otázka, nakoľko je naozaj nezmývateľné. Denník Daily Telegraph nedávno priniesol správu, že britský minister zahraničia David Lammy má rokovať so zástupcami karibských štátov o reparáciách za ujmu spôsobenú otroctvom. Labouristická vláda to dementovala s tým, že oficiálna politika „nič platiť nebudeme“ sa nemení.
Sám Lammy, ktorý má karibské korene – jeho rodičia emigrovali z Guyany – však myšlienku reparácií v minulosti podporoval. „Ako karibský ľud nehodláme zabudnúť na svoju históriu, nechceme počuť len ospravedlnenie – chceme odškodnenie,“ vyhlásil v roku 2018 v parlamente, vtedy ešte ako opozičný poslanec.
Zástancovia reparácií tvrdia, že súčasná prosperita Británie je postavená na obchode s otrokmi. Z jeho ziskov boli financované investície, ktoré naštartovali priemyselnú revolúciu. Naopak africké a karibské krajiny boli vydrancované a dodnes sa stretávajú s chudobou a politickým chaosom. Tento argument má začiatok v knihe trinidadského historika Erica Williamsa Kapitalizmus a otroctvo (1944). Sám Williams celkom jasne nechápal obchod s otrokmi ako „jedinú a úplnú príčinu priemyselného rozvoja“. Súčasní historici považujú jeho tézu za vyvrátenú.
Smutná norma ľudských dejín
Niet pochýb o tom, že atlantický obchod s otrokmi je temným miestom európskej histórie. Počas nejakých 400 rokov európske štáty transportovali približne 12 miliónov ľudí z Afriky, aby nútene pracovali na plantážach v Karibiku aj pevninskej Amerike. Zrejme vyše milióna ich zomrelo už počas cesty, ďalší trpeli v neľudských podmienkach. Ale aj keď odložíme otázku, či európske štáty majú platiť odškodné za udalosti, ktoré sa odohrali pred viac ako 150 rokmi, je tu dobrý argument, že Británia svoj morálny dlh už dávno splatila.
Predkladá ho napríklad britský teológ a historik Nigel Biggar. Upozorňuje, že otroctvo nie je inováciou britského impéria, ale smutnou normou ľudských dejín. Poznali ho všetky štáty antiky, poznala ho Čína, Japonsko aj Kórea, Aztékovia aj Inkovia. Arabskí otrokári z Alžíru, Tunisu a Tripolisu uniesli vyše milióna Európanov. Niektoré ich nájazdy dosiahli až anglický Cornwall.
Rozsiahly bol obchod s otrokmi v Indickom oceáne, prevádzkovaný prevažne moslimami. Ani sami Afričania nie sú rozhodne bez viny. Nielenže jednotlivé kmene sa zotročovali navzájom, ale aj veselo obchodovali s Európanmi, ktorým otrokov predávali.
Čím je britský prístup k otroctvu výnimočný, je dlhodobá snaha o jeho potlačenie. V druhej polovici 18. storočia začalo v Británii silnieť hnutie za ukončenie otroctva. Išlo o jedno z prvých a tiež najúspešnejších aktivistických hnutí. Stáli za ním predovšetkým členovia menších protestantských cirkví – kvakeri, metodisti, evanjelici –, ktorí proti inštitúcii otroctva mali závažné morálne výhrady. Spustili skutočne masovú kampaň.
