Hoci Spojené kráľovstvo nikdy nezaviedlo segregáciu a už v roku 1845 sa americký černošský sociálny reformátor Frederick Douglass vyžíval v tom, že v krajine zažil „dokonalú absenciu všetkého, čo sa podobá tej odpornej nenávisti, s ktorou sme prenasledovaní v USA“, aktivisti tvrdili, že Británia je rovnako zaťažená. Nezmývateľným prvotným hriechom má byť práve britské zapojenie sa do otrokárstva.

Aj keď je otázka, nakoľko je naozaj nezmývateľné. Denník Daily Telegraph nedávno priniesol správu, že britský minister zahraničia David Lammy má rokovať so zástupcami karibských štátov o reparáciách za ujmu spôsobenú otroctvom. Labouristická vláda to dementovala s tým, že oficiálna politika „nič platiť nebudeme“ sa nemení.

Sám Lammy, ktorý má karibské korene – jeho rodičia emigrovali z Guyany – však myšlienku reparácií v minulosti podporoval. „Ako karibský ľud nehodláme zabudnúť na svoju históriu, nechceme počuť len ospravedlnenie – chceme odškodnenie,“ vyhlásil v roku 2018 v parlamente, vtedy ešte ako opozičný poslanec.

Zástancovia reparácií tvrdia, že súčasná prosperita Británie je postavená na obchode s otrokmi. Z jeho ziskov boli financované investície, ktoré naštartovali priemyselnú revolúciu. Naopak africké a karibské krajiny boli vydrancované a dodnes sa stretávajú s chudobou a politickým chaosom. Tento argument má začiatok v knihe trinidadského historika Erica Williamsa Kapitalizmus a otroctvo (1944). Sám Williams celkom jasne nechápal obchod s otrokmi ako „jedinú a úplnú príčinu priemyselného rozvoja“. Súčasní historici považujú jeho tézu za vyvrátenú.

Smutná norma ľudských dejín

Niet pochýb o tom, že atlantický obchod s otrokmi je temným miestom európskej histórie. Počas nejakých 400 rokov európske štáty transportovali približne 12 miliónov ľudí z Afriky, aby nútene pracovali na plantážach v Karibiku aj pevninskej Amerike. Zrejme vyše milióna ich zomrelo už počas cesty, ďalší trpeli v neľudských podmienkach. Ale aj keď odložíme otázku, či európske štáty majú platiť odškodné za udalosti, ktoré sa odohrali pred viac ako 150 rokmi, je tu dobrý argument, že Británia svoj morálny dlh už dávno splatila.

Predkladá ho napríklad britský teológ a historik Nigel Biggar. Upozorňuje, že otroctvo nie je inováciou britského impéria, ale smutnou normou ľudských dejín. Poznali ho všetky štáty antiky, poznala ho Čína, Japonsko aj Kórea, Aztékovia aj Inkovia. Arabskí otrokári z Alžíru, Tunisu a Tripolisu uniesli vyše milióna Európanov. Niektoré ich nájazdy dosiahli až anglický Cornwall.

Rozsiahly bol obchod s otrokmi v Indickom oceáne, prevádzkovaný prevažne moslimami. Ani sami Afričania nie sú rozhodne bez viny. Nielenže jednotlivé kmene sa zotročovali navzájom, ale aj veselo obchodovali s Európanmi, ktorým otrokov predávali.

Čím je britský prístup k otroctvu výnimočný, je dlhodobá snaha o jeho potlačenie. V druhej polovici 18. storočia začalo v Británii silnieť hnutie za ukončenie otroctva. Išlo o jedno z prvých a tiež najúspešnejších aktivistických hnutí. Stáli za ním predovšetkým členovia menších protestantských cirkví – kvakeri, metodisti, evanjelici –, ktorí proti inštitúcii otroctva mali závažné morálne výhrady. Spustili skutočne masovú kampaň.

V roku 1791 protiotrokárske petície podpísalo asi 30 percent dospelých britských mužov. Ich snaženie dosiahlo prvý veľký úspech v roku 1807, keď Británia zakázala obchod s otrokmi. Panovalo presvedčenie, že otroctvo, zbavené prísunu novej pracovnej sily, samo zmizne. Keď sa tento predpoklad ukázal ako mylný, parlament v roku 1833 schválil úplný zákaz otroctva v celom britskom impériu.

Otrokári vyplatení. A čo otroci?

Bývalí otrokári už boli vyplatení. To je dnes jeden z argumentov zástancov reparácií – upozorňujú, že majitelia plantáží sa dočkali odškodnenia, zatiaľ čo ich obete nie. Kompenzácie pre otrokárov boli kontroverzné už vtedy. Vláda však dospela k názoru, že bude jednoduchšie zaistiť si ich spoluprácu, ako postupovať silou.

Zároveň prevládol názor, že oslobodení otroci budú musieť niekde pracovať, a bankrot plantáží by tak nebol v ich prospech. Zástancovia zrušenia otroctva neboli spokojní so všetkými detailmi, ako sa to vykonalo, ale nakoniec neprotestovali, aby neohrozili konečný cieľ. Z toho by sa mohol poučiť nejeden dnešný aktivista.

Medzitým sa boj proti otroctvu stal oficiálnou britskou politikou. Pod tlakom verejnosti britská delegácia na Viedenskom kongrese, ktorý riešil usporiadanie Európy po napoleonských vojnách, presadila odsúdenie otroctva. V roku 1819 vznikol v rámci ministerstva zahraničných vecí odbor pre otroctvo. V roku 1845 minister zahraničných vecí lord Aberdeen vyhlásil protiotrokársku diplomaciu za „nové a rozsiahle odvetvie medzinárodných vzťahov“.

Pri západnom pobreží Afriky hliadkovala eskadra kráľovského námorníctva. Počas svojho pôsobenia v rokoch 1808 až 1867 oslobodila 150-tisíc otrokov. Počet lodí v eskadre sa väčšinou pohyboval okolo dvadsiatich, dvakrát sa zvýšil na 36.

Ukázalo sa však, že obyčajné hliadkovanie v Atlantiku na ukončenie otrokárstva stačiť nebude. V roku 1845 parlament schválil použitie sily proti brazílskym otrokárom. Britské lode ich prenasledovali až do brazílskych teritoriálnych vôd. Pod tlakom Británie sa nakoniec Brazília podvolila. Premiér lord Palmerston neskôr napísal: „Úspechom, na ktorý si spomínam s najväčším a najčistejším potešením, bolo donútenie Brazílčanov vzdať sa obchodu s otrokmi.“

Liberálny imperializmus Británie

Zrodil sa liberálny imperializmus. Snaha odstrániť otroctvo vťahovala Britov čoraz hlbšie do Afriky. Najprv kráľovské námorníctvo delami ostreľovalo pobrežné mestá a dediny v snahe donútiť afrických vládcov k ukončeniu otroctva. Keď to nefungovalo, Briti ich vymenili a nakoniec anektovali ich územie. V roku 1851 bombardovali Lagos, o desať rokov neskôr anektovali Nigériu.

Medzi rokmi 1823 a 1900 viedli päť vojen s kráľovstvom Ašanti, ktoré sa rozkladalo na území dnešnej Ghany – skončili vyhlásením britského protektorátu. V roku 1897 Briti anektovali otrokárske kráľovstvo Benin, dnes súčasť Nigérie. Britské aktivity sa neobmedzovali len na západné pobrežie Afriky. V roku 1890 Spojené kráľovstvo vyhlásilo protektorát nad Zanzibarom, centrom obchodu s otrokmi v Indickom oceáne.

Samozrejme, britská expanzia v Afrike nebola poháňaná iba altruistickými úmyslami. Veľkú úlohu hrali aj chamtivosť a geopolitické záujmy. Jedným z dôvodov pre zaberanie afrického územia bolo zabrániť tomu, aby sa k nemu dostalo Francúzsko. Napriek tomu sila protiotrokárskej humanitárnej lobby bola značná. Viedla dokonca k diskusiám, aké poznáme aj z našej doby.

Situáciu opisuje Aris Roussinos pre web UnHerd. V roku 1861 si vojvoda z Newcastlu, minister pre kolónie, poznamenal: „Potlačovanie obchodu s otrokmi nás dostáva do vážnych územných komplikácií na celom západnom pobreží Afriky.“ Denník Times v roku 1863 kritizoval vládnu politiku slovami: „Kto kedy počul o vojne v Gambii? Čo vieme o kráľovi z Bedaboo a prečo by sme sa mali radovať, že sme mu dali tvrdú lekciu? Akú škodu nám spôsobil a prečo by sme mali túžiť platiť ďalšiu daň z príjmu za potešenie zo zabíjania (...) jeho sebeckých poddaných?“ O dva roky neskôr parlamentný výbor odporučil stiahnutie z Afriky, ale až po odstránení otroctva.

Sami africkí králi a náčelníci boli prekvapení, prečo sú zrazu trestaní za svoj tradičný spôsob života. „Prečo si teraz myslia, že je to zle, keď si predtým mysleli, že je to dobre?“ dumal nad zmenou britskej politiky ašantský kráľ. Zosadený kráľ Beninu ešte z väzenia žiadal Britov o povolenie „chytiť niekoľko urhobských otrokov na obetovanie pre dobro ľudu a jeho úrody, pretože dažde boli príliš vytrvalé“.

Britská debata z 19. storočia o vojnách za ukončenie otroctva značne pripomína naše diskusie o humanitárnych intervenciách a „nekonečných vojnách“. Má zmysel šíriť naše myšlienky a hodnoty do spoločností, ktoré o ne nestoja? Do akej miery je to zásterka čisto mocenskej politiky? Neboli by financie utratené na intervencie v zahraničí lepšie vynaložené bližšie domovu?

Ostatné európske štáty sa naučili využívať britskú obsesiu otroctvom na získanie súhlasu s vlastnými koloniálnymi ambíciami. Jedným z najhorších koloniálnych projektov bol ten belgického kráľa Leopolda II., ktorý v Kongu utýral nútenými prácami niekoľko miliónov ľudí. Pre vtedajších liberálov bol však hrdina, pretože na verejnosti obhajoval svoju politiku bojom proti otroctvu.

Takže áno, Británia bola nepochybne zodpovedná za veľkú časť utrpenia spôsobeného obchodovaním s otrokmi. Zároveň však bola hlavnou silou, ktorá viedla k jeho odstráneniu. Požadovanie reparácií je skôr formou morálneho vydierania než snahou o napravenie historických krívd.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.