Skupina alpských poľnohospodárov čistí lesné porasty medzi súkromnými pozemkami, ich španielski kolegovia diskutujú o využívaní vody na zavlažovanie na zasadnutí rady pod holým nebom a hlavy niekoľkých japonských domácností rozhodujú o výnosoch z rybolovu na túto sezónu.
Čo majú všetky tieto skupiny spoločné?
Sú stelesnením dlho zanedbávanej strednej cesty medzi štátnym vlastníctvom a individuálnym súkromným vlastníctvom, ktorej štúdiu zasvätila nositeľka Nobelovej ceny Elinor Ostromová veľkú časť svojho života. Je ňou „spoločný majetok“.
V podnikaní – rovnako ako v štátnej správe – často nevnímame plytvanie ako plytvanie, pretože predpokladáme, že je to jednoducho cena za podnikanie. Nikde to nie je také zjavné ako v oblasti riadenia zdrojov. Nebezpečenstvo mikromanažmentu je síce všeobecne známe, ale koľko z nášho života ešte zaberá zbytočná byrokracia zhora nadol?
Ostromová, ktorá získala doktorát na Kalifornskej univerzite v roku 1965, spochybnila tradičné názory na kolektívne riadenie zdrojov. Za svoju prácu získala v roku 2009 Nobelovu cenu za ekonomické vedy – ako prvá a zatiaľ jediná žena.
Jej kniha Governing the Commons z roku 1990 je stále vplyvná v rôznych odboroch od environmentálnej politiky až po digitálne platformy a dokazuje, že za správnych podmienok sú komunity do veľkej miery schopné riadiť samy seba. V dobe, ktorú sužujú obavy z vyčerpania zdrojov a z nadmerných výdavkov, sú jej postrehy aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.
Rozbitie starých modelov
Konvenčná múdrosť chápe zdroje tak, že musia patriť do súkromného alebo štátneho vlastníctva. Podľa Ostromovej je to falošná voľba. Chýba jej sociálne stabilizujúce a dlhodobo udržateľné riadenie zdrojov, ktoré môžu získať miestne komunity.
Ostromovej poznatky začínajú tam, kde teórie iných zaostávajú. Garrett Hardin napríklad v neslávne známej „tragédii spoločného majetku“ tvrdil, že spoločné zdroje, ktoré sú prístupné všetkým členom spoločenstva – rybárstvo, lesy či pastviny –, sú odsúdené na nadmerné využívanie, ak nie sú sprivatizované alebo centrálne regulované.
Ľudia sú sebeckí, a ak môžu, budú nadmerne využívať. Tak znie tradičné myslenie.
Ostromová však objavila množstvo prípadov, v ktorých to jednoducho nebola pravda.
Vybudované tak, aby vydržali
Zmysel spoločných zdrojov nie je v tom, že sú vždy lepšie ako iné opatrenia, ale v niektorých veciach sú lepšie a ako také môžu dopĺňať súkromné a štátne vlastníctvo.
Ako uvádza Ostromová, napríklad v „alpskej oblasti Švajčiarska poľnohospodári využívajú súkromné vlastníctvo na poľnohospodárske účely a (...) spoločné vlastníctvo na letné lúky, lesy...“.
Hoci úspešné riadenie závisí od pravidiel šitých na mieru a od pokusov a omylov, Ostromová identifikuje princípy, vďaka ktorým môžu mať spoločné zdroje úspech.
Začína sa to hranicami: rozdelením na legitímnych využívateľov zdrojov (ktorí využívajú spoločné zdroje a majú k nim čo povedať) a outsiderov. Spoločné zdroje sa musia využívať v určitých medziach, samozrejme, v závislosti od miestnych podmienok, ako napríklad podnebie či priemerné zrážky. Členovia komunity musia zároveň mať možnosť diskutovať o týchto pravidlách a v prípade potreby ich zmeniť.
Je zrejmé, že monitorovací systém musí dohliadať na dodržiavanie pravidiel, sankcionovať ich porušovanie a musia existovať mechanizmy na riešenie konfliktov. Niekedy sa „súkromné výhody prideľujú tým, ktorí monitorujú...
V španielskych huertas si časť pokút ponechávajú strážcovia; japonskí detektívi si tiež ponechávajú saké, ktoré vyberú od porušovateľov predpisov: [ale] všetky formálne pozície strážcov majú zodpovednosť...“. Nič z toho nemôže fungovať bez priaznivého legislatívneho prostredia, bez toho, aby štát uznal právo komunít na samosprávu.
Napokon, aby sa využili úspory z rozsahu a integrovali komplexné dodávateľské reťazce, systémy spoločných zdrojov môžu pozostávať z „vnorených podnikov“ alebo „viacúrovňového riadenia“.
Ostromovej práca je prísľubom toho, že ak si komunity vytvoria a presadia vlastné systémy riadenia zdrojov, často prekonajú byrokratickú kontrolu aj neregulované trhy.
Finančná udržateľnosť
Spoločné zdroje síce neprinášajú vysoké výnosy, ale môžu byť pozoruhodne stabilné. Japonská „kumi“, pozostávajúca z niekoľkých domácností, bola „distribučnou jednotkou súvisiacou so spoločným majetkom“ v období, keď „bol rast populácie extrémne nízky (0,025 percenta za obdobie rokov 1721 až 1846) a vlastnícke štruktúry v rámci dedín boli stabilné“.
Spoločný majetok teda nie je vhodný pre exportné odvetvia (hoci by mohol byť, ak by bol organizovaný do „vnorených podnikov“), ale podporuje širšiu sociálnu a politickú stabilitu, vďaka ktorej môže byť krajina odolnejšia voči hospodárskym otrasom a prostredníctvom pozitívnych externalít pomáhať udržiavať hospodárske činnosti aj mimo samotných miestnych spoločných statkov.
Výplata
Kľúčom k úspechu je používať spoločné zdroje tam, kde je to vhodné. Tvorcovia politík môžu pomôcť komunitám pri navrhovaní účinnej správy investovaním do orgánov monitorovania a presadzovania práva so spoľahlivým zberom údajov a prijatím právnych predpisov o mechanizmoch presadzovania práva.
Z týchto zásad môžu profitovať aj podniky. Ak malé systémy fungujú dobre, možno ich skôr posilniť, než nahradiť. Tým sa zníži byrokracia a zbytočné výdavky zhora nadol a zároveň sa zabráni nadmernej centralizácii, ktorá môže potlačiť miestne inovácie, ktoré by sa mohli ukázať ako ekonomicky konkurencieschopné.
Spoločný majetok predstavuje nedostatočne využívanú paradigmu s hmatateľnými ekonomickými (a inými) prínosmi, ktoré čakajú na využitie – od podpory sociálnej a politickej stability a odolnosti až po úsporu peňazí na riadiace štruktúry zhora nadol a pestovanie miestnych inovácií, ktoré sa môžu potenciálne reprodukovať inde.
Zhrnutie
Elinor Ostromová spôsobila revolúciu v riadení zdrojov, keďže spochybnila predpoklad, že spoločné zdroje sa musia sprivatizovať alebo musia byť pod kontrolou štát, aby boli udržateľné. Jej kniha Governing the Commons z roku 1990 dokazuje, že komunity úspešne spravujú miestne zdroje už celé generácie. Ostromová vyzdvihla špecifické princípy navrhovania a priaznivé podmienky, ktoré to umožňujú, a dnes ich môžu využiť podnikatelia, ako aj tvorcovia politík.