Ľuďom ako Korčok asi treba pripomenúť, že právo veta nie je na ozdobu, ktorá má byť navždy zamknutá vo vitríne. Právo veta je nástroj, ktorý slúži na to, aby sa zásadné pripomienky členských štátov EÚ brali aspoň trochu vážne. Čaro práva veta nie je v tom, že ho používate (takto to nefunguje). Čaro práva veta je v tom, že ho máte. A že ním v krajnom prípade môžete pohroziť.

V diplomatickej a politickej praxi to potom funguje tak, že zásadné pripomienky členského štátu sa v predstihu vypočujú a aspoň sčasti riešia. Ficovi nejde o nič iné. Len o tlak na partnerov z EÚ, aby brali záujmy Slovenska a energetickú krízu vážne. Zámerom slovenskej vlády predsa nie je zablokovať Úniu a jej pomoc Ukrajine. Cieľom je dostať do dokumentov EÚ zmienky o tom, že treba riešiť ukrajinský tranzit plynu, ktorý Zelenskyj vypol.

Korčokove výhrady sú jalové nielen formou, ale aj obsahom. Ak by Korčok pozorne čítal zahraničnú tlač, zistil by, že Slovensko v tejto agende vôbec nie je opustené. Na riešenie plynovej krízy tlačia – hoci len potichu, taká je doba – aj Nemci a Rakúšania (Financial Times). Pokiaľ ide o ďalšiu finančnú pomoc Ukrajine z vrecka Európanov, k tej majú výhrady aj viaceré západoeurópske krajiny vrátane Francúzska (Politico).

Najdôležitejšia by však mala byť vecná stránka sporu. Teda odpoveď na otázku, kto má pravdu a kto má oprávnené požiadavky. V tomto dáva vývoj za pravdu Slovensku. Keď Ukrajina vypla plynový tranzit pre Slovensko, Rakúsko a Taliansko, viedlo to k nižšej dostupnosti plynu v Európe a k tlaku na vyššie ceny. V Európe je dnes plyn päťkrát drahší ako v Spojených štátoch.

Ďalej: po mesiaci Ukrajina zistila, že už nevie dopĺňať tlak v plynovej sústave z vlastných zásobníkov. Minula rezervy a požiadala o dodávky plynu z EÚ. Európa zo svojich obmedzených zásob už neživí len európske štáty, ale po novom aj Ukrajinu. Čo opäť tlačí na rast cien.

Plyn z európskych zásobníkov pre Ukrajinu je pritom ruský. Ukrajina ďalej dováža ruský plyn, akurát zo západu a za vyššie ceny. Tie ju, samozrejme, veľmi nepotrápia, keďže Ukrajinu financuje EÚ.

Pokiaľ ide o Rusov, tí síce vyvážajú menej plynu do Európy, ale za vyššie ceny, čo im kompenzuje straty. Konečný účet za túto plynovú alchýmiu platia Európania. A hneď dvakrát: vysokými cenami za energie a vysokým dotovaním Ukrajiny, ktorá prišla aj o miliardové príjmy z tranzitu, aj o lacný ruský plyn (namiesto ktorého odoberá drahý ruský plyn západným tokom).

A najhoršie na tom je, že ak o tom niekto nahlas prehovorí (Orbán, Fico), europrogresívcov to na smrť vydesí. Pretože ich poslaním nie je uvažovať. Ich poslaním je patriť k „ostatným“.

Pričom tých „ostatných“ je po nástupe trumpovcov čoraz menej. A straty prebíjajú zvyšovaním bigotnosti.

2. „ReArm Europe“

Európu čakajú veľké veci. Rozbehla sa do veľkých zbrojných pretekov. A štyria hráči sa rozbehli do súťaže o to, kto bude mať v novej, vojensky a mocensky posilnenej Európe hlavné slovo.

Najskôr jedna zásadná predbežná poznámka: vojnová horúčka a zbrojné preteky sú vždy zlé. Odsúvajú zdroje pre rodiny s deťmi, seniorov, pre školstvo a vedu, zdravotníctvo – a posilňujú vojnovú alebo provojnovú mašinériu, ktorá môže mať nezdravo silnú gravitáciu.

Výnimkou z tohto tvrdenia môže byť len snaha vojensky posilniť Európu tak, aby bola suverénna. Teda čo najmenej závislá od zasahovania Spojených štátov a Ruska. O to by sa EÚ mala usilovať. Ak budú zbrojné preteky nutné zlo, ktoré vyústi do suverenity Únie, bude to mať zmysel.

Inak nie. Presnejšie: inak to bude mať zmysel len pre iných hráčov, nie pre Európu.

Žiaľ, zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že zbrojné preteky nepovedú k vyššiemu cieľu: k suverenite Únie. Je tu totiž zásadná konštrukčná vada. Na posilnení Európy dnes nepracujú európski suverenisti a patrioti, ale druhá strana – atlantisti a globalisti. Von der Leyenová, Kaja Kallasová, Macron, Merz… Výsledkom potom môže byť to, že Európa vrhne bilióny do zbrojenia. Na dlh. A velenie bude mimo EÚ.

Najväčším dravcom, ktorý chce diktovať pravidlá, ostávajú Spojené štáty. Republikáni navrhujú zoškrtať vojenské výdavky Američanov a popri tom zvýšiť vojenské výdavky Európanov. S tým, že velenie má ostať pevne v rukách Spojených štátov a NATO.

Z pohľadu Američanov by to boli výborné trendy. Z pohľadu Európanov mizerné. Platili by viac za bezpečnosť a bezpečnostnú politiku, o ktorej by nerozhodovali Európania, ale Washington.

Do druhej línie sa natlačili Briti. Chcú byť hlavnou silou európskej bezpečnostnej architektúry. A prevodovou pákou medzi Spojenými štátmi a Európou. Ani tento zámer nevyzerá z pohľadu EÚ dobre. Británia je predsa mimo Únie.

Pre Európu by bolo dobré, ak by sa po desaťročiach vymanila z hegemónie Anglosasov a ak by začala pracovať na európskej (kontinentálnej) suverenite. Aby o európskej bezpečnostnej politike nerozhodovali mimoeurópski hráči (Washington, Londýn). Európa by mala mať na viac ako na pozíciu vazala či protektorátu.

Tretí plán v dostihovom ringu ponúkol pretekár Macron. Francúzsko ako jediná jadrová mocnosť EÚ navrhuje, že rozšíri svoj jadrový dáždnik na ďalšie krajiny EÚ. Tie by sa podieľali na nákladoch.

Slabinou tohto hybridného „riešenia“ je výkon. Exekutíva. Rozhodnutie o akomkoľvek použití „jadrového dáždnika“ (jadrových síl) bude výlučne v rukách francúzskeho prezidenta. Pochopiteľne, keďže jadrový arzenál patrí Francúzsku. Nie jeho polonahým európskym spojencom.

Štvrtým hráčom, ktorý lakťami krauluje dopredu, je budúci nemecký kancelár Merz. Chce presadiť mimoriadne úvery pre Nemecko v celkovom objeme 900 miliárd eur. Majú sa použiť na zbrojenie a infraštruktúru.

Nemecko chce investície do zbrojenia úzko koordinovať s EÚ. Eurokomisia navrhla mobilizovať 800 miliárd eur do programu „ReArm Europe“. Samozrejme, tiež na dlh. Nemci budú zrejme tlačiť na to, aby sa v rámci EÚ budovalo niečo ako obranná únia alebo spoločná obranná politika.

Ich predstavy by mali asi najbližšie k obrannému a následne mocenskému posilneniu EÚ ako suverénneho hráča. Lenže – sú to len predstavy a dlho to tak aj ostane. Nemecko je najslabší zo štyroch pretekárov. Nemá jadrové zbrane, dokonca za Merkelovej vycúvalo aj z jadrových technológií (elektrární). Jadrový arzenál na území Nemecka patrí a slúži Spojeným štátom.

A EÚ? Tá má k federácii a bezpečnostnej suverenite ďaleko. Oveľa funkčnejšie ako EÚ s jej bujnou integráciou stále ostáva NATO. Na rozdiel od EÚ nemá tučné spoločné inštitúcie, komisie, rady, parlament a iné orgány. No má lídra, ktorý Alianciu riadi a v ktorej velí.

Vyzerá to tak, že napriek politickým rozkolom medzi Spojenými štátmi a Bruselom sa toho v bezpečnostnej aréne veľa nezmení. Hlavné slovo si v Európe podržia Spojené štáty. Pretože v nej majú najsilnejší jadrový a raketový arzenál. A ak Európania v rámci zbrojnej horúčky nalejú do obranných rozpočtov 600 miliárd eur ročne, Trump si na to s radosťou pripije.

Poučenia a riešenia pre EÚ by mali byť dve. Po prvé, do prezbrojenia by mala investovať len v nevyhnutnej miere. Bez prepáleného zbrojného aktivizmu, po ktorom by ostali koncoví užívatelia výhod aj tak mimo EÚ…

Po druhé, EÚ by sa časom mala vrátiť k pôvodnému remeslu, v ktorom bola silná, úspešná a perspektívna: k mierovým dohodám a voľnému obchodu. Lebo v úlohe dravca, ktorý odmieta rokovania a uprednostňuje „riešenie konfliktu silou“, bude Brusel vždy na konci zoznamu. Ďaleko za Washingtonom, Londýnom, Moskvou, Ankarou.

Ak by vo vedení EÚ fungoval zdravý rozum pred aktivizmom, na rokovania s Ruskom a na ukončenie konfliktu (ktorý Ukrajina prehráva a bude prehrávať) by tlačil v prvom rade Brusel. Až v druhom rade Washington.

A tlačil by na to od začiatku, od roku 2014. Napríklad preto, aby sa bezpečnostnými dohodami predišlo zbytočnej a prehratej vojne – čo bola dlho jedna z hlavných úloh európskeho projektu.

3. Nechcené priznanie Trumpa

S vojnou na Ukrajine došlo k zvláštnym premetom na pozadí. Presne pred týždňom Zelenského po hádke s Trumpom vykázali z Bieleho domu. Vysvetlili mu, že sa môže vrátiť až potom, čo bude pripravený na rokovania o mieri. Nie na rokovania o ďalších dodávkach amerických raketových zbraní.

Hneď po tejto roztržke si Zelenského odchytili v Londýne. Sľúbili mu zbrane, peniaze a spoločný tlak na Trumpa. Zelenskyj prikývol. Ukrajina získala… A to je práve otázka. Čo získala okrem času? Nič. Získala vidinu pokračovania konfliktu, ktorý prehráva a v ktorom je po každom týždni menšia a menšia. A s vyššími dlhmi.

Trump na kľučkovanie Zelenského zareagoval dosť rázne. Zastavil americkú finančnú a vojenskú pomoc Ukrajine. Čiastočne obmedzil výmenu spravodajských informácií. A Trumpov tím naznačoval, že prezident verejne prehovorí o rozkrádaní americkej pomoci a o rozsiahlej korupcii v Zelenského tíme.

Zelenskyj odpovedal ústupovými gestami. Na sieti X vyhlásil, že rešpektuje aj Trumpa, aj jeho mierový program a želá si vraj rýchlu cestu k mieru.

Trump nakoniec pred Kongresom neotvoril nijaké ukrajinské škandály. Naopak, pochválil Zelenského za to, že mu napísal list, v ktorom sľúbil podporu mierovým rokovaniam. Na „liste Zelenského Trumpovi“ je pritom silných niekoľko vecí. Tá najsilnejšia je, že nijaký list neexistuje.

Nedorozumenie vysvetlili Trumpovi ľudia. Prezidentovi pripravili podklady z toho, čo Zelenskyj písal pre sieť X, nie pre Trumpa.

Z Trumpovych slov vlastne vyplýva, že odkazy od Zelenského priveľmi nerieši. Ak jeho písomnosti pochopil ako „list prezidentovi“ a ak sa im bližšie nevenoval, tak tým nechtiac priznal, že Zelenskyj ho už nezaujíma.

Trumpa zaujíma plnenie sľubov, ktoré dal americkým voličom. Jedným z nich bolo to, že ukončí konflikt, ktorý Ukrajina a Západ už za Bidena prehrávali. Ak bude Zelenskyj prekážkou mierového plánu, Spojené štáty s ním nebudú ďalej strácať čas. A pritlačia na jeho výmenu. Zelenskyj si musí vybrať.

Problém je však v tom, že Zelenskyj si musí vybrať z viacerých tlakov, pričom viaceré sú ultimatívne. A tie najsilnejšie tlaky, ktoré ohrozujú Zelenského existenčne, nie sú ani z Ruska, ani zo Spojených štátov. Sú od jeho vlastných ľudí. Od ukrajinských nacionalistov a od vedenia armády.

Ak by v roku 2025, po troch rokoch krvavých bojov a strát, Zelenskyj vysvetlil svojim ľuďom, že Ukrajina má zabudnúť aj na Krym, aj na Donbas, aj na členstvo v NATO a bezpečnostné záruky Západu, tak by okamžite skončil. Pre kyjevských vojnových jastrabov a pre vedenie armády by to bolo absolútne neprijateľné. Na úrovni vlastizrady…

Oni totiž jedenásť rokov počúvali pravý opak: že nemajú rokovať s Ruskom o dohodách a že konflikt o Donbas sa musí vyriešiť silou (rok 2014). Čiže vojenským víťazstvom Ukrajiny, po ktorom vstúpi do NATO. Západ im jedenásť rokov sľuboval podporu dovtedy, kým Ukrajina nezvíťazí a nezlomí proruský Donbas.

Pre jastrabov z Kyjeva je dnes prijateľné len krehké, čisto papierové prímerie, po ktorom by Ukrajina pokračovala v protiruskom kurze, v masívnom zbrojení. A s podporou západných spojencov, ktorí by na Ukrajinu poslali vojenské jednotky.

Zelenskyj v tomto domácom, kyjevskom zovretí nemá veľmi na výber. A na výber nemá ani pri nahnevanom Trumpovi. Výsledok: jediná možnosť, ktorá mu ostáva, je lavírovať, hrať to na všetky strany a získavať čas. Pre Ukrajinu to znamená, že po ďalších bojoch bude ešte menšia. No pre Zelenského klan to znamená, že časom bude možno Trump dotlačený do toho, aby prikývol na západné jednotky na Ukrajine. A na západné vojenské záruky, čo by znamenalo, že Ukrajina de iure nebude v NATO, no de facto v ňom bude.

Tým sa vlastne vraciame na začiatok, k hádke Trumpa so Zelenským v Oválnej pracovni. Trump Zelenského obvinil, že je gambler, ktorý hazarduje s treťou svetovou vojnou a so životmi miliónov ľudí. Len preto, lebo už nemá nijakú inú možnosť.

Trump v tom mal úplnú pravdu. Ukrajinská armáda sa v roku 2014 rozbehla do konfliktu o Donbas, ktorý nemohla vyhrať. Po jedenástich rokoch uviazla vo veľkej vojne s Ruskom, ktorú tiež nemôže vyhrať. Preto potrebuje ukrajinsko-ruský konflikt preformátovať na svetový.

Vďaka Bohu za tých, ktorí sa tomuto scenáru prezieravo bránia…

4. Hon na Kaľavského

Na záver ešte spomenieme pokračovanie vojny v polícii. Tá dnes prebieha na súdoch. Najvyšší súd rozhodol, že expolicajt Kaľavský má ísť na päť rokov za mreže. Čurillovci a ich advokáti to oslavujú ako svoje víťazstvo.

Len na pripomenutie, Kaľavský v roku 2021 pracoval na odpočúvaní čurillovcov pre inšpekciu. Čurillovci ho potom v rámci odvety obvinili, že v minulosti vynášal policajné informácie takáčovcom. Za tieto „služby“ mal dostať mobil, „pôžičku“ (nenávratnú) na auto alebo okná na svoju chatu. Keďže nešlo o veľké sumy a kúpa auta za „pôžičku“ sa nerealizovala, očakávalo sa, že trest pre Kaľavského bude mierny. Lenže nebol. Súd mu vymeral päť rokov, teda trest na hornej hranici.

Prípad Kaľavského pôsobí ako výstraha s neprimerane tvrdým trestom pre tých, ktorí sa postavili do cesty čurillovcom. Chránencom Čaputovej, Šimečku, Hamrana, Lipšica, Matoviča…

A zároveň pôsobí ako paródia na spravodlivosť.

Čurillovci z NAKA sú podozriví, že v rámci sľubov Matoviča a Lipšica pri vyšetrovaní káuz manipulovali svedkami a ich výpoveďami. A od „kajúcnikov“ si pod hrozbou väzby vynucovali udania. Tých, ktorí prikývli na spoluprácu, pustili a odsúdili so symbolickými trestmi.

Beňa napríklad dostal podmienku, hoci pôvodne mu hrozili 25-ročným trestom za rozsiahle úplatky a vynášanie informácií. Zločinec Makó, ktorý lietal v miliónových kauzách, je na slobode. To isté Slobodník, Sklenka, Imrecze. Vykúpili sa spoluprácou s čurillovcami a Lipšicom. A vykúpili sa tým zo stonásobne vážnejších zločinov, ako sú tie, ktoré sa pripisujú Kaľavskému.

Toto je jedna z vecí, ktoré treba napraviť. A berme to teraz pozitívne, ako poučenie a návod. Ak má ísť podľa prokurátorov a sudcov Kaľavský na päť rokov za mreže kvôli mobilu Samsung a oknám na chatke, potom by mali ísť zločinci a udavači ako Makó a Slobodník za mreže na 500 rokov (aj po zohľadnení spolupráce). Keďže slovenský právny systém takéto sadzby nepozná, vychádzalo by z toho pre „kajúcnikov“ doživotie.

A niečo podobné by podľa tejto divokej trestnej praxe malo hroziť aj ich „pasákom“ z NAKA.