Kórejský režisér Bong Joon-ho (uvádza sa aj prepis jeho mena Džun-ho Pong) získal Oskara za svoju satiru Parazit. Treba povedať, že oprávnene, pretože jeho pohľad sa sociálnu nepriepustnosť v rodnej krajine je viac ako znepokojivý. Po tomto úspechu dostal príležitosť v Hollywoode a vznikol Mickey 17.

Spočiatku sa film javí dobre. Lúzer bez vzdelania a inteligencie sa na Zemi zapletie do finančných problémov. Vymáhači sa usilujú o návrat pôžičky dosť neodbytne a neváhajú pri tom používať rôzne pomôcky, napríklad aj motorovú pílu. Mickey sa rozhodne od problémov utiecť čo najďalej – najlepšie na inú planétu. Kolonizuje ju neúspešný prezidentský kandidát spolu so svojimi úlisnými podriadenými a ďalšími poskokmi.

Spočiatku je film kúzelný v tom, ako ukazuje, že hlupák ostáva hlupákom na každej planéte a pravdepodobne aj v každej galaxii. Mickey je na tom najnižšom spoločenskom rebríčku, pretože nič nevie a o nič sa ani nepokúša. Stáva sa z neho spotrebný tovar – jeho mozoček a telo sa dá jednoducho replikovať a jeho smrť sa stáva opakovanou, po čase trocha nudnou rutinou.

Dianie na palube vesmírnej lode a na novej planéte je absurdné, amatérske a hlúpe. Do vesmíru sa nedostal výkvet ľudstva, ale tí, ktorí by sa na Zemi neuplatnili. Asi do polovice filmu sledujeme zábavný dystopický príbeh. Potom sa stane niečo, čo osobne volám „hollywoodskym bozkom smrti“.

Dej sa začína tlačiť do zabehaných schém, jednoduchého naratívu a je jasné, ako to celé dopadne. Hlavne, aby žiadny divák nemusel veľmi rozmýšľať. Záporné postavy sa stávajú lacnou politickou karikatúrou a hlupák hrdinom.

Film, ktorý fungoval v náročnom žánri naberá prvky gýču a jednoduchých právd. Kritika sa stáva otravnou plytkou satirou. Cítime zásahy veľkého štúdia, ktoré nestojí o originalitu, ale o snímku, ktorá neurazí a bude mať vysokú návštevnosť. Koľkokrát sa scenáristicky prerábala posledná tretina si netrúfam odhadovať, ale výsledok je myšlienkovo stiesnený ako o číslo menšie nohavice.

Čo napísať o jednotlivých zložkách filmu? Robert Pattinson je v úlohách sedemnástich Mickeyov celkom zábavný. Vďaka problematickému scenáru však herci formátu Marka Ruffala a Toni Colleteovej hrajú len karikatúry, ktoré sa vyvinú v ešte hlúpejšie karikatúry. Vesmírne príšery sú pekne animované, keď treba hrozivé a keď treba roztomilé.

Film, ktorý sa nás pateticky pokúša presvedčiť, že každý sme originál, sa svojej vlastnej originality bojí. Je to ako v reklame, ktorá tvrdí, že každý sme osobnosť a pokúša sa nám všetkým predať jeden identický produkt.

(Nakoniec ešte jedna poznámka: vymáhači dlhov si vás nájdu v každej galaxii.)