Prvé dve družice tohto systému už našu planétu obiehajú od roku 2018 (CSO-1), respektíve 2020 (CSO-2). Do vesmíru ich vtedy vyniesli ruské nosiče Sojuz ST-A.
Aj keď je krajina galského kohúta dlhodobým členom NATO, vždy sa snažila o určitú mieru nezávislosti. Prezident De Gaulle kritizoval špeciálne vzťahy medzi USA a Veľkou Britániou. Počas jeho vlády Francúzsko postupne stiahlo jednotlivé zložky námorníctva aj armády spod velenia NATO. K opätovnej reintegrácii došlo až v roku 2009.
Ozbrojené sily, ktorým velí Emanuel Macron, sú tak dnes nielen jedinou armádou v rámci EÚ disponujúcou vlastnými jadrovými zbraňami, ale aj tou, ktorá má v Európe k dispozícii najpokročilejší družicový pozorovací systém.
Spomínaná sústava pozorovacích satelitov CSO obieha okolo Zeme po takzvaných heliosynchrónnych obežných dráhach. Družice sa pohybujú v severo-južnom smere, s miernym sedem až deväťstupňovým sklonom k poludníku. To spôsobuje, že miesta, ktoré môže satelit pozorovať, sú v okamihu jeho preletu ožiarené slnečnými lúčmi pod rovnakým uhlom.
CSO-1 a CSO-3 sa nachádzajú 800 kilometrov nad Zemou, CSO-2 krúži vo výške 480 kilometrov. Kým prvé dva dokážu zobraziť detaily vo veľkosti 35 centimetrov, CSO-2 s najnižšou dráhou letu poskytne až 20-centimetrové podrobnosti.
Tieto družice s hmotnosťou približne 3 600 kilogramov dokážu okrem viditeľného svetla pracovať aj v infračervenom rozsahu, a tak prekonať niektoré obmedzenia dané napríklad nepriaznivým počasím.
Helios 2 a Pléiades
Okrem satelitnej sústavy CSO francúzska armáda využíva aj dvojicu družíc staršieho systému Helios 2. Tie pochádzajú z roku 2004, okolo Zeme krúžia vo výške približne 690 kilometrov a poskytujú detaily na úrovni 35 centimetrov.
K dispozícii sú aj dáta z projektu s dvojakým vojenským/súkromným využitím Pléiades. Dva satelity obiehajú Zem vo výške 694 kilometrov, prvý z nich umiestnili na orbitu 17. decembra 2011.
Vzhľadom na to, že životnosť pôvodných družíc končí v roku 2026, v roku 2021 doplnili konšteláciu dve nové družice pod názvom Pléiades Neo. Tie umožňujú najvyššie rozlíšenie v rozsahu 35-centimetrových podrobností.
Samotný prieskumu v oblasti viditeľného či infračerveného svetla nedokáže poskytnúť všetky informácie. Francúzsko preto prevádzkuje aj systém ELISA. Ide o štvoricu družíc, ktorú do vesmíru vyniesla v roku 2011 ruská raketa Sojuz ST-A. Ich úlohou je monitorovanie rádiovej komunikácie a radarového vysielania potenciálnych nepriateľov.
Rovnaké zadanie plní aj trojica družíc novšieho systému CERES. Na obežnú dráhu sa dostali 16. novembra 2021.
Francúzska armáda tiež využíva družicový komunikačný systém Syracuse. Dva satelity aktuálnej štvrtej generácie umiestnili na geostacionárnu obežnú dráhu, kde družica obieha Zem rovnakou rýchlosťou, ako sa ona otáča, a tak zdanlivo „visí“ nad jedným miestom, v rokoch 2021 (Syracuse-4A) a 2024 (Syracuse-4B).
Dva nové satelity prestali fungovať
Prvý objekt vyrobený ľuďmi, ktorý prekonal takzvanú Kármánovu hranicu definujúcu „začiatok“ vesmíru, bola nemecká testovacia raketa MW 18014. Vypustili ju 20. júna 1944 a dosiahla výšku nad Zemou 176 kilometrov.
Súčasný nemecký vesmírny program už takéto úspechy neslávi. Obrovská reputačná a následne aj finančná tragédia postihla program radarového družicového prieskumu SARah.
Prvý satelit tejto konštelácie SARah 1 vypustili na orbitu ešte v roku 2022. Obsahuje aktívny radar a funguje bezchybne.
Zvyšné dve družice sa síce podarilo v decembri 2023 úspešne umiestniť na obežnú dráhu, zlyhalo však „otvorenie“ ich antén. Ide síce iba o pasívne „odrážače“, sú však nevyhnutné na to, aby systém dosiahol požadované rozlíšenie detailov založené na princípe radaru so syntetickou apertúrou.
Firma OVB, ktorá satelity vyrobila, to tak bude musieť urobiť opäť a nemecká armáda bude nútená sa dovtedy spoliehať na starší systém SAR-Lupe. Ten tvorí pätica družíc vypustených z ruského kozmodrómu Pleseck v rokoch 2006 až 2008. Dokáže radarom pozorovať najmenšie detaily na úrovni pol metra.
Južania družice vlastnia, Poliaci podpísali zmluvu
Taliansky systém COSMO-SkyMed umožňuje radarové pozorovanie povrchu Zeme s rozlíšením približne jeden meter pre civilné účely a bližšie nešpecifikovaným (pravdepodobne vyšším) rozlíšením určeným výhradne pre armádu.
Prvá generácia pozostáva zo štyroch satelitov, ktoré sa na obežnú dráhu dostali v období rokov 2007 až 2010. Na ceste je už druhá generácia, jej prvé dve družice vypustili v rokoch 2019 (CSG-1) a 2022 (CSG-2). Zvyšok konštelácie plánujú umiestniť na orbitu v najbližšej budúcnosti (2025 až 2027).
Španieli vypustili svoj prvý špionážny satelit s názvom Paz (Mier) 22. februára 2018. Ide opäť ako v prípade nemeckého či talianskeho riešenia o družicu určenú na radarové pozorovanie. Dokáže zaznamenať detaily s najmenším rozmerom približne štvrtinu metra.
Vlastné špionážne družice pripravuje aj Poľsko. Krajina podpísala 20. decembra minulého roku kontrakt vo výške 550 miliónov zlotých (131 miliónov eur) na štyri mikrosatelity. Tie by mali poskytovať obrazové dáta vo viditeľnej a infračervenej oblasti a na heliosynchrónnu obežnú dráhu by sa mali dostať do roku 2027. Prvý štart je plánovaný na rok 2026.
Prieskumný satelit za Lamanšským prielivom
Veľká Británia sa v prípade dát zo špionážnych družíc dlhodobo spoliehala na svojich „bratrancov“ za Atlantikom.
Sedemnásteho augusta 2024 však dostala na orbitu svoj prvý špionážny satelit. Pod menom Tyche tak Zem obieha 150-kilogramové zariadenie schopné poskytovať optické pozorovacie dáta s rozlíšením menším ako jeden meter.
Okrem družicových pozorovacích dát využívajú Briti aj komunikačný systém založený na satelitoch. Ide o projekt Skynet, ktorý budujú od roku 1969 a dnes už existuje v piatej generácii. Prvú družicu tej nasledovnej Skynet 6 by mali vypustiť tento rok.
Európskych dát by bolo menej
Ak by boli Ukrajinci dlhodobo bez amerických spravodajských dát, tento výpadok by čiastočne mohli nahradiť európske družicové systémy.
Nie je to až tak priamočiare. V prvom rade schopnosť „presmerovania“ družice na sledovanie konkrétnej oblasti na povrchu Zeme vyžaduje určitý čas. V prípade „malých“ systémov, ktoré majú k dispozícii európski hráči, to môže trvať aj desiatky hodín.
Američania majú k dispozícii výrazne viac rôznych pozorovacích satelitov, ktoré sú nielen schopné pokryť oveľa väčšie oblasti, ale dosahujú aj rozlíšenie až na úrovni desiatich centimetrov. To potvrdzuje aj rôzna hmotnosť a z nej vyplývajúca veľkosť družíc. Kým európske satelity dosahujú maximálne jednotky ton, tie americké môžu vážiť až 20-tisíc kilogramov.
Návrat amerických spravodajských informácií tak Ukrajine poskytne oveľa väčší úžitok.
