Smiešny vojvodca Macron. Blúznenie verzus realita

Francúzsky prezident Macron sa v predvečer bruselského vojnového summitu EÚ obrátil k občanom s jasným posolstvom: hrozí nám vojna, vlasť vás potrebuje. Na obrazovke sa tváril štátnicky a svoju obvyklú uvravenosť skrotil na necelú štvrťhodinku. Čo do obsahu bol jeho prejav desivý a smiešny zároveň. Bol desivý mierou popierania základných faktov a smiešny presvedčením, že Macron má autoritu vodcu národa. Zrejme si ním chce vyslúžiť ostrohy vodcu Európy.

Zmes faktov a klamstiev

Najprv k Macronovej analýze situácie. Väčšinu prejavu venoval Rusku, ktoré považuje za hlavnú bezpečnostnú hrozbu. Rusko obvinil z útoku na Európu. Jeho obvinenie bolo zmesou faktov a vyložených klamstiev.

Hovoril o cielených likvidáciách opozičníkov v európskych štátoch. Rusko občas k podobným krokom pristupuje. Spomeňme však nedôveryhodné, propagandistické obvinenia o útokoch novičokom; nikto po nich nezomrel a navyše sa akoby zázrakom vždy odhalila identita útočníkov. Rusko však podobne ako iné veľmoci likviduje teroristov a zradcov. Jeho služby napríklad zlikvidovali pilota dezertéra, ktorý za pomoci ukrajinských služieb a za potlesku médií preletel na Ukrajinu a skrýval sa pod novou identitou v Španielsku.

To, že Rusi vykonávajú kybernetické útoky na nemocnice, Macronovi veriť môžeme aj nemusíme. Čo však s jeho tvrdením, že sa Rusko pokúšalo zmanipulovať voľby v Moldavsku a Rumunsku? V oboch prípadoch máme celkom jasnú evidenciu o úspešnej manipulácii zo strany politického Západu a jeho miestnych lokajov. O ruských zásahoch sme počuli dosť divokých obvinení, po ktorých nič ďalšie nenasledovalo.

Ďalším nehoráznym klamstvom je pripisovať krach minských rokovaní Rusku. Ukrajinci ešte niekoľko rokov pred inváziou na rovinu povedali, že minský formát je pre nich nevýhodný a Merkelová s Hollandom sa po invázii ospravedlňovali, že celé tieto rokovania mali slúžiť len na to, aby Ukrajina získala čas na vyzbrojenie.

Dva propagandistické vlastné góly naraz

Čo s Macronovým tvrdením, že ak sa Európa nevyzbrojí, Rusko sa nezastaví na Ukrajine? Nič nenasvedčuje tomu, že by Rusko chcelo okupovať západnú Ukrajinu. Že by sa bez ďalšieho chystalo na Poľsko, to už prekračuje hranice fantazmagórie. Pokiaľ Macron na doloženie veľkosti ruskej hrozby šermuje predpoveďami o veľkosti ruskej armády v roku 2030, strieľa si hneď dva propagandistické vlastné góly.

Po prvé, ruskej ekonomike pripisuje zázračnú schopnosť dlhodobo financovať vojnu, čo je v príkrom rozpore s tvrdením, že ekonomickými sankciami dokáže Európa Rusko zraziť na kolená. Po druhé, fakt, že ruská armáda je dnes silnejšia a bojaschopnejšia ako pred tromi rokmi, možno pripísať predovšetkým politike, ktorú Macron a jemu podobní zastávajú. Udržiavaním zástupnej vojny na Ukrajine najprv prinútili Rusko, aby zdroje presmerovalo do armády, a teraz bijú na poplach, že Rusko zosilnelo.

Zatiaľ čo Ruska sa máme podľa Macrona báť, z USA máme byť sklamaní. Trump hrozí ukončením vojny. Macron, ktorý stavil svoju dôveryhodnosť na jej pokračovanie až od ukrajinského víťazstva, preto volá po nezávislosti od USA. Volá po zrušení maastrichtských rozpočtových pravidiel, ktoré by dovolilo aj tak zadlženej krajine ako Francúzsko zdvojnásobiť výdavky na obranu. Do Paríža zvoláva schôdzku náčelníkov generálnych štábov koalície ochotných, ktorí sú pripravení po uzavretí mieru vyslať na Ukrajinu svojich vojakov. Korunou všetkého je potom Macronova ponuka nahradiť americký jadrový dáždnik nad Európou jadrovými zbraňami Francúzska.

Politické aj diplomatické blúznenie

Macronove návrhy nemožno považovať za nič iné ako blúznenie. Proti nim hovoria všeobecné podmienky aj dôvody politické a diplomatické. Budovanie vojenskej sily vyžaduje všeobecné podmienky: na jednej strane priemysel, na druhej strane hrdé národy pripravené bojovať. Moderná armáda sa nezaobíde bez moderného priemyslu schopného využívať pokročilé technológie. Francúzsko však zažíva v posledných desaťročiach deindustrializáciu, ktorá je viditeľná vo všetkých oblastiach života. Francúzsko stále exceluje vo výrobe luxusných produktov a v gastronómii, preto môže bohatnúť z turizmu a márnivosti globálnych elít, ale armáda vyžaduje niečo iné.

Krajina, ktorá stála pri zrode mierového využitia jadrovej energie, dnes nie je schopná uviesť do prevádzky jadrovú elektráreň. S viac ako desaťročným oneskorením bola vlani na Vianoce spustená jadrová elektráreň vo Flamanville, deň po Macronovom prejave musela byť z technických dôvodov po necelých troch mesiacoch opäť odpojená. Pokiaľ sa Macron dnes chváli jadrovými zbraňami, je na mieste pochybovať o ich stave a schopnosti Francúzska ich obnovovať.

A hrdá obrana národa? Jej neschopnosť vidíme každý deň na francúzskej bezmocnosti voči nelegálnej masovej migrácii. Pre väčšinu Francúzov predstavujú dôsledky jej nezvládnutia podstatne väčšiu hrozbu ako čokoľvek, čo chystá Vladimir Putin. Ako chce vzdorovať Rusku štát, ktorý nedokáže ochrániť svoje hranice pred nelegálnymi migrantmi a prinútiť slabé severoafrické štáty, aby z Francúzska prijali vlastných občanov, ktorí tam nemajú čo hľadať? S akou veľkou lojalitou svojich občanov môže Macron vôbec počítať?

S takmer žiadnou. Iste, z histórie poznáme prípady, kedy sa veľkí politickí vodcovia dokázali postaviť nepriaznivým okolnostiam a svojím osobným nasadením aspoň načas pootočiť kormidlom dejín. To však nie je prípad Macrona. Nielenže nič nepodnikol proti úpadku Francúzska, ale svojím konaním ho, naopak, prehlboval.

Rotschildov investičný bankár a jeho vnútropolitické zlyhanie

Ako Rotschildov investičný bankár pomáhal predávať francúzske firmy zahraničným investorom a pokračoval v tom vo funkcii Hollandovho ministra ekonomiky aj francúzskeho prezidenta; okrem obmedzenia ekonomickej zvrchovanosti to v mnohých prípadoch znamenalo utlmenie výroby. Keď ho krátko po nástupe náčelník generálneho štábu varoval, že z rozpočtu na armádu nemôže pokryť základné potreby, vyhodil ho.

Je podpísaný pod útlmom jadrovej energetiky, ktorý začal prehodnocovať až po ruskej invázii na Ukrajinu. Skôr, než by pestoval vlastenectvo, flirtoval s progresivistami; nakoniec stratil dôveru jedných i druhých. Keď sa tento investičný bankár dnes pokúša napodobňovať generála de Gaulla, pôsobí nepatrične a smiešne.

Únik do úlohy európskeho lídra sa Macronovi hodí na odvrátenie pozornosti od domácej scény, kde prehral, ​​čo sa dalo. Neozdravil verejné financie, nemá stabilnú vládu a verejným uisťovaním o zotrvaní vo funkcii len prezrádza, v akej vratkej pozícii je. Ale to, že sa snaží hovoriť za Európu a zvolávať do Paríža jednu schôdzku za druhou, neznamená, že ho ostatní podporujú.

Pluralita európskych centier v strategických otázkach

V strategických otázkach dnes máme v Európe niekoľko centier. Každé uvažuje o budúcnosti európskej bezpečnosti inak a žiadne nie je pripravené prijať rozhodujúcu úlohu Francúzska, ktoré sa skrýva za Macronovou zdanlivo štedrou ponukou rozšírenia jadrového dáždnika na európskych partnerov.

Ťažko si predstaviť, že by Poliaci boli pripravení vymeniť USA za Francúzsko. Zatiaľ dávajú najavo, že s Francúzmi do žiadneho ukrajinského dobrodružstva bez Američanov nepôjdu. Ak by Macronova koalícia ochotných vyprovokovala ruský protiútok, boli by na rozdiel od Francúzov prví na rane.

Briti zostávajú svojimi jadrovými zbraňami aj inak strategicky závislí na USA. Akonáhle USA viac využijú možnosti otvorené Brexitom, ako naznačuje Trump, môžu si Britov ešte výraznejšie ekonomicky priviazať. Washington im môže vymerať nižšie clá ako Francúzsku, Nemecku a zvyšku EÚ. Ak v posledných desaťročiach niekto skutočne pociťuje nevôľu k francúzskym zahraničnopolitickým krokom, je to Taliansko; vzájomnú rivalitu tlmí práve zdieľaný atlantizmus.

Americký protektorát Nemecko a Macronove skutočné zámery

Otvorenou otázkou zostáva Nemecko. Tento americký protektorát teraz prehodnocuje svoju úlohu: buď urobí všetko pre to, aby zostal pod americkou ochranou, čo je pozícia dosluhujúceho kancelára Scholza, alebo vybuduje ochranu vlastnú vrátane jadrových zbraní, ako dnes znie z AfD. Ťažko si však predstaviť, že by Nemecko prijalo protektorát francúzsky. Koniec koncov, závery štvrtkovej Európskej rady sú o poznanie triezvejšie než Macronove návrhy.

Macron je príliš dobre informovaný, než aby si týchto faktov nebol vedomý. Prečo sa do niečoho takého púšťa? Zrejme stavil na to, že sa udrží v povedomí európskych elít ako niekto, kto síce neuspel, ale presadzoval proti Putinovi a Trumpovi niečo, čo považujú za správnu vec.

To mu môže prísť vhod, keď mu o dva roky skončí mandát a relatívne mladý exprezident sa bude rozhliadať, čo ďalej. V tom čase sa zhodou okolností otvorí otázka, či Európskej rade bude naďalej predsedať Antonio Costa alebo či sa ponúka niekto iný. Nedá sa však vylúčiť, že sa za tú dobu aspoň časť európskych lídrov vráti do reality a to, čo sa dnes považuje v Bruseli či Paríži za správnu vec, sa stane odstrašujúcim zlyhaním.