Nie je pre život na Zemi lepšie, ak sa emisie oxidu uhličitého skôr zvýšia?

Ale klimatickú otázku som zatiaľ nechávala na okraji svojho záujmu. Človek jednoducho nemôže zvládnuť všetko, ono by to nešlo už ani časovo.

Aké teda bolo moje prekvapenie, keď si ma našlo samo, a to v podobe instagramového postu, ktorý sa mi nečakane objavil vo feede, hoci na to ani nebol žiaden dôvod. Tému som si aktívne negooglila, dokonca ani tú Gretu nie.

Algoritmus však z môjho pohybu po internetoch vyhodnotil, že klimatická zmena, respektíve skepsa voči nej, by sa celkom dobre hodila do môjho domnelého „balíčka názorov“.

Z mojej novinárskej, ale vlastne aj bežnej ľudskej skúsenosti vyplýva, že sa na tie najzákladnejšie veci často vôbec nepýtame, a to nie preto, že poznáme odpoveď, ale preto, že nechceme vyzerať natvrdnuto.

Lenže historická rola šaša na kráľovskom dvore mala zmysel. Bol tam, aby sa občas veľmi hlúpo spýtal a dával panovníkovi spätnú väzbu spôsobom, akým by sa to dvoran neodvážil. Spýtať sa na detail, to vie každý – ale spýtať sa správne na podstatu veci, to je podľa mňa väčšie umenie. Vrátane ochoty upraviť vlastné pozície podľa toho, čo sa dozvieme. Jedna taká výsostne primitívna, úplne bazálna, všetkým dobre známa záležitosť sa riešila v tom videu, ktoré mi naservíroval môj proaktívny feed.

Zakladateľ Greenpeace, ktorý však z organizácie vystúpil po tom, čo táto inštitúcia zmutovala v skorumpovanú a spolitizovanú korporáciu, dnes teda zelený heretik Patrick Moore v ňom tvrdí, že oxid uhličitý nielenže nie je nebezpečný, ale že je to popri vode vďaka svojej úlohe vo fotosyntéze najdôležitejší stavebný kameň života.

A že sa nielenže máme prestať báť jeho nárastu v atmosfére, ale že sa sami máme snažiť vypustiť ho čo najviac, pretože kým prišli ľudia, bolo ho vraj na Zemi kriticky málo, hovorí Moore.

Veľmi ma to roztrpčilo. Oxid uhličitý so mnou už totiž raz vypiekol. A to vtedy, keď som zistila, že ho v atmosfére nie je tretina alebo pätina alebo nejaké iné relevantné množstvo, ako som usudzovala podľa paniky, s akou pre jeho rast rozoberáme hospodárstvo na prvočinitele. Ale že je ho 0,4 promile.

To ide, samozrejme, na môj vrub, tá lenivosť si to zistiť. Veď práve, to je tá ochota opýtať sa na základnú vec. Reálne číslo som sa, mimochodom, prvýkrát dozvedela z iného virálneho videa, v ktorom boli s tým istým konfrontovaní americkí zákonodarcovia a dosť z nich hľadelo ako puk. Ako by na tom boli európski križiaci klimatickej neutrality?

Moore dokonca tvrdí, že optimálna úroveň CO₂ pre rast rastlín je vraj päťkrát vyššia ako koncentrácia prítomná v dnešnej atmosfére. Ako som potom zistila veľmi povrchnou sondážou, štvrtina až polovica zelených plôch na Zemi sa za posledných tridsaťpäť rokov naozaj výrazne ozelenila a má to byť predovšetkým vďaka rastúcim úrovniam atmosférického oxidu uhličitého.

To nehovorí Moore ani iní proponenti myslenia mimo aktuálneho vedeckého konsenzu, to publikovala NASA pred desiatimi rokmi. Pýtam sa hlúpo, ale čo už. Je to zle, že lesy porastú rýchlejšie a na viacerých miestach a budú zelenšie? Nechceme to? Prečo?

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.