Tereza Šimůnková

Ale klimatickú otázku som zatiaľ nechávala na okraji svojho záujmu. Človek jednoducho nemôže zvládnuť všetko, ono by to nešlo už ani časovo.

Aké teda bolo moje prekvapenie, keď si ma našlo samo, a to v podobe instagramového postu, ktorý sa mi nečakane objavil vo feede, hoci na to ani nebol žiaden dôvod. Tému som si aktívne negooglila, dokonca ani tú Gretu nie.

Algoritmus však z môjho pohybu po internetoch vyhodnotil, že klimatická zmena, respektíve skepsa voči nej, by sa celkom dobre hodila do môjho domnelého „balíčka názorov“.

Z mojej novinárskej, ale vlastne aj bežnej ľudskej skúsenosti vyplýva, že sa na tie najzákladnejšie veci často vôbec nepýtame, a to nie preto, že poznáme odpoveď, ale preto, že nechceme vyzerať natvrdnuto.

Lenže historická rola šaša na kráľovskom dvore mala zmysel. Bol tam, aby sa občas veľmi hlúpo spýtal a dával panovníkovi spätnú väzbu spôsobom, akým by sa to dvoran neodvážil. Spýtať sa na detail, to vie každý – ale spýtať sa správne na podstatu veci, to je podľa mňa väčšie umenie. Vrátane ochoty upraviť vlastné pozície podľa toho, čo sa dozvieme. Jedna taká výsostne primitívna, úplne bazálna, všetkým dobre známa záležitosť sa riešila v tom videu, ktoré mi naservíroval môj proaktívny feed.

Zakladateľ Greenpeace, ktorý však z organizácie vystúpil po tom, čo táto inštitúcia zmutovala v skorumpovanú a spolitizovanú korporáciu, dnes teda zelený heretik Patrick Moore v ňom tvrdí, že oxid uhličitý nielenže nie je nebezpečný, ale že je to popri vode vďaka svojej úlohe vo fotosyntéze najdôležitejší stavebný kameň života.