Ak by sa európske plány presadili, riziko rozšírenia konfliktu porastie. Aj keď s predpokladom, že by to bolo bez výraznejšieho nasadenia Američanov. Prípadná priama zrážka Západ – Rusko by bola limitovaná na európskych hráčov s obmedzenou americkou podporou. Pre svet by to bolo asi lepšie, pre Európu horšie.
Dôvodom pre obavy je fakt, že Trumpov plán na veľkú mierovú dohodu s Ruskom stroskotáva. Aspoň nateraz. Je nepriechodný. Bez podpory ukrajinského vedenia a Európy sú mierové dohody s novým bezpečnostným modelom pre Európu nereálne.
Priechodný by mohol byť zatiaľ iba plán B – prímerie. Čiže dočasné schladenie bojov. Konflikt by na pozadí prebiehal ďalej, pri vojenskom nasadení a zbrojení všetkých zúčastnených strán. Prímerie by z oboch strán zabezpečovali stovky tisíc vojakov vrátane európskych po boku Ukrajincov. Presne na to dnes tlačia ukrajinský prezident Zelenskyj a jeho európski spojenci. Každý s iným motívom.
Zelenskyj potrebuje dočasným prímerím zastaviť postup Rusov, odvrátiť kolaps vyčerpanej ukrajinskej armády a získať čas. Ak by rýchlo pristúpil na Trumpove podmienky – mierová dohoda, strata území a strata perspektívy na členstvo v NATO –, riskoval by doma prevrat alebo vzburu armádneho vedenia. Na bolestivé ústupky a mierové podmienky zatiaľ nie je Ukrajina pripravená.
Zelenskyj potrebuje udržať tvrdo protiruský kurz a konflikt optimálne ozdobený „nejakým prímerím“ a podporený európskymi jednotkami na Ukrajine.
Motívy európskych lídrov zas natvrdo priznal šéf nemeckej rozviedky Bruno Kahl. Pre Deutsche Welle cynicky tvrdil, že ak by sa vojna na Ukrajine skončila pred rokmi 2029, 2030, Rusko by sa mohlo vojensky zamerať na Európu a testovať jednotu NATO.
Kahl tým vlastne tvrdí, že záujmom Európy je predlžovať vojnu na Ukrajine. O následkoch pre Ukrajinu pomlčal. Boli by ničivé. Kahlovi ide o čas na prezbrojenie Európy, ktorá je dnes prislabá na zrážku s Ruskom.
Pokiaľ ide o väčšinu európskych lídrov, tí to vidia podobne. Chcú buď pokračovanie bojov, hoci Ukrajina ich prehráva, alebo nejaké chabé dočasné prímerie bez mierovej dohody (teda bez urovnania konfliktu). Marcon napríklad navrhol rýchle čiastočné „prímerie“ vo vzduchu a na mori, Zelenskyj si to osvojil (a Američanom sa to zapáčilo ako pekný prvý krok).
V prípade prímeria plánujú európske štáty nasadiť na Ukrajine európske „mierové jednotky“, pričom dúfajú, že do toho dotlačia aj Američanov. Bez ich podpory by to možné nebolo.
Ak by sa tieto plány naplnili, v praxi by to znamenalo, že európski vojaci na Donbase by sa mohli kedykoľvek dostať do priamych bojov s Rusmi. Skúsenosti s prímerím totiž ukazujú, že ho zvyknú porušovať obe strany. Platí to hlavne o tých podobách prímeria, ktoré nemajú viesť k veľkej mierovej dohode, ale k zbrojným pretekom a pokračovaniu konfliktu.
A to je presne ten prípad, do ktorého sa dnes ženie Európa. Spolu so Zelenským, ktorý trvá na tom, aby sa do „bezpečnostných záruk pre Ukrajinu“ zapojili aj Spojené štáty…
Preto Trump tak nahnevane vyčítal Zelenskému, že vynucovaním záruk hazarduje s treťou svetovou vojnou. A so životmi miliónov ľudí. A preto Vance vyčítal Zelenskému, že torpédovaním mierovej diplomacie deštruuje Ukrajinu. S rizikom, že do deštrukcie budú zatiahnuté aj iné krajiny.
Bezpečnostné záruky môžete dať štátu, ktorý si želá mier, respektíve pevné mierové dohody a ich dodržiavanie. Ešte aj vtedy idete do rizika, preto zvyknú byť veľmoci pri zmluvných zárukách zdržanlivé (Ukrajina ich nedostala ani od Bidena, ani od Johnsonovej vlády).
No ak máte dať bezpečnostné záruky štátu, ktorý pred mierovou dohodou uprednostňuje vojnu alebo tvrdo konfliktný kurz, pričom to isté požadujú jeho sponzori (EÚ a Británia), potom sa ženiete do vojny.
Realita je dnes taká, že Ukrajine – Zelenského Ukrajine – nedá bezpečnostné záruky nikto. Ani Spojené štáty, ani európski spojenci. Jedinou formou „záruk“ majú byť západné, konkrétne európske jednotky na Ukrajine. Navyše bez aktívnej účasti najsilnejšieho západného hráča – bez Američanov. A proti vôli Ruska, pre ktoré je scenár s prímerím krytým západnými vojakmi na Donbase neprijateľný.
Úlohu policajta si chce na Ukrajine zahrať partia vojensky slabých štátov, ktoré na to nemajú (ako to pomenoval Bruno Kahl). A to vlastne nie je nijaký plán ani nijaká stratégia. To je čisté šialenstvo, ktoré sa rozpadáva už vo fáze nápadu.
Téza z titulku tohto komentára – o rozbehu Európy do rizika svetovej vojny – nie je prognóza. Je to skôr diagnóza. Správa o hromadnej strate zmyslov vo vedení Európy. Európa smelo vycerila zuby, ktoré nemá.
Ak by sme to mali pomenovať slovami Trumpa, karty nemá Ukrajina a nemá ich ani Európa. Karty majú Američania. A odmietajú ich vrhať do veľmi zle rozohraného vabanku Zelenského a Macrona…
Je pravdepodobné, že európski lídri si po branných cvičeniach a po bojových poradách v Paríži a Londýne zrátajú, že na nasadenie reálnej vojenskej sily na Ukrajine nemajú. A po zrážke s realitou potlačia aktivizmus a začnú viac rešpektovať politiku novej vlády Spojených štátov.
Tým sa vlastne dostávame k optimálnemu riešeniu.
Realistickým riešením nie je pokračovanie vojny, ktorú Ukrajina prehráva prakticky od začiatku, od útoku ukrajinskej armády na proruský Donbas (2014). A nie je ním ani labilné prímerie s európskymi „zárukami“ (Európa dnes vo vojenskej oblasti nič zaručiť nevie).
Schodným riešením by mohlo byť to, ak by sa Ukrajina a Európa oblúkom vrátili od romantických balád k realite. A k poznaniu, že budú musieť o východiskách z konfliktu, ktorý im prerástol cez hlavy, rokovať aj s Američanmi, aj s Rusmi.
A vo vlastnom záujme, ktorý im jedenásť rokov unikal.
