Doba a prostredie sa svojou prostotou líši od života dnešných detí – malí hrdinovia sú samostatní, vytrvalí a zvyknutí na záťaž i nebezpečie. Už vedia, že svet je neúprosný a poznajú jeho pravidlá. Nebráni im to byť deťmi, ale neboja sa zodpovednosti. Nebezpečenstvo, ktoré za pomoc pilotovi hrozí, si veľmi dobre uvedomuje celá rodina a dospelých úplne paralyzuje.
Konajú deti. Naložia ho na vozík a ťahajú od dediny k dedine. A tu sa začína problém – dej sa nestupňuje, ale opakuje. Deti vždy pilota niekam odvezú, previažu mu nohu a ráno pokračujú – občas sa k nim pridajú ďalšie deti.
V tejto chvíli ako diváci začíname strácať záujem. Stále platí, že celé podujatie je smrteľne nebezpečné, ale scenáristická zručnosť, ktorá by udržala našu pozornosť, chýba. Sledujeme dobrodružný film rodinného typu, v ktorom chýba výraznejší dramatický oblúk. Nezvládnuté je aj hlbšie vykreslenie jednotlivých detských postáv – je ich priveľa a kvalita ich hereckých výkonov je rozkolísaná. Aj postava pilota je zvláštna – je skôr objektom ako charakterom.
Film je silný v realizácii – kostýmy, výprava, kamera, atmosféra... Za všetkým je cítiť precíznosť, peniaze i nasadenie tvorcov. Réžia je miestami neistá (vedenie detských hercov), ale takmer sa podarila celková atmosféra doby. Cítiť je tiež istú hrejivosť a ľudskosť, ktoré presvitajú na pozadí príbehu.
Je veľmi ťažké nakrúcať film o vojne určený pre detských divákov. Musíte ukázať krutosť, ale zároveň zachovať ich nevinnosť. Sledujeme nedospelých hrdinov v dobe, ktorá sa vymkla z kĺbov, mení sa rozloženie síl a násilie sa stáva nekontrolovaným. Toto je ťažká, priam neriešiteľná rovnica.
Tichá pošta nadväzuje na výbornú tradíciu českých filmov Věry Plívovej-Šimkovej a pripomenula by som aj skvelý slovenský počin Štefana Uhra Keby som mal pušku z roku 1971. Tichá pošta síce nedosahuje ich úroveň, ale nie je to ani premárnená šanca.
