Z archívu: Služobníci. Takmer vynikajúci film

Coufar je čoskoro zavraždený a pred nami sa znovu objaví scéna, ktorú si pamätáme zo začiatku. Stetoskop v ruke dr. Ivana tentokrát nadobudne jasný zmysel. Dr. Ivan si overí, že srdce ležiaceho, zavraždeného Coufara už naozaj nebije.

Michal vytýka Jurajovi, že je tajnostkársky, ten sa bráni, že ani Michal jemu nič nehovorí. Keď Juraj poprosí Michala, aby vyniesol nejaký materiál von zo seminára, lebo Michala si ŠtB nevšíma, Michal ukáže strach. Film naznačuje, že Michal sa s tým na spovedi zdôverí špirituálovi, ktorý je spolupracovníkom ŠtB. Juraja povolajú znovu na odvod na vojenskú službu, čo znamená koniec jeho kňazstva. Dr. Ivan je prítomný a pokúša sa Juraja zlomiť.   

V seminári sa má konať konferencia Pacem in terris a účasť bohoslovcov má byť povinná. V seminári sa objaví tajná výzva na protestnú hladovku. Bohoslovci vo veľkej väčšine výzvu k hladovke prijmú. Sedia v jedálni za stolmi, z čajníkov sa parí, na tanieri má každú vajíčko so salámou, v košíkoch je chlieb, ale nejedia a ticho sedia. Vedenie apeluje, aby jedli, lebo ich konanie ohrozuje existenciu školy.

ŠtB odhalí Juraja ako člena tajnej cirkvi, dr. Ivan ho vypočúva v prítomnosti dekana. Predloží mu na podpis záväzok, že Juraj bude spolupracovať s ŠtB. Divák si všimne, že okrem zväzku Juraja má dr. Ivan pripravený už aj zväzok na Michala. Nevieme, či Juraj podpíše. Dr. Ivan však Juraja zraní tým, že mu povie, že k Coufarovi ich zaviedol nechtiac Juraj.

Michal prezradí Jurajovi, že výzvu na hladovku rozširoval on. Medzi Jurajom a Michalom však už nie je dôvera. Juraj spí navrchu poschodovej postele nad Michalom a v jednej chvíli Michal vidí nad sebou, ako sa na spodku Jurajovho matraca šíri veľká krvavá škvrna. Juraj podľa všetkého spáchal samovraždu. Nevieme, či preto, lebo nechtiac spôsobil odhalenie Coufara, či preto, lebo zmarenie štúdia spôsobí bolesť jeho matke, ktorá z neho chce mať kňaza.

Michal je zúfalý. Nešťastný je aj špirituál, ale predloží Michalovi na podpis záväzok na spoluprácu s ŠtB. Na záver vidíme, ako osamelý dr. Ivan sedí doma a horským slnkom si lieči rozširujúcu sa kožnú chorobu.

Sila filmu je v obraze a symbolike

Film sa však nedá pochopiť cez stručný popísaný dej. Dialógy sú veľmi úsporné a herci často hrajú s minimálnou mimikou. Než sa rozhýbu, pripomínajú sochy. Ale obrazy sú úderné. Kamera a jej nastavený uhol sú kľúčové.

Napríklad obrazy, ktoré ukazujú stav ešte nepoškvrnených bohosloveckých duší. Michal a Juraj rozhýbavajúci srdce obrovského zvona. Hrajúci spolu na harmonike, pretekajúci sa v kúpeľni, kto zadrží dlhšie dych ponorený vo svojej vani. Pohľad zhora na bohoslovcov v sutanách, hrajúcich futbal na uzavretom nádvorí.

Pohľad kamery zhora kolmo dole na špirálu točitého schodišťa, po ktorom kráčajú bohoslovci. Má to symboliku. Kráčajú hore či dole? Už si ani nespomínam. Duchovne by mali kráčať nahor, však?

Členovia Pacem in terris sediaci na konferencii v nehybnom geste zdvihnutých rúk. Niektoré tváre cynicky smutné, taký válekovský výraz. Iné, menej inteligentné, so slabomyseľným úsmevom. Obraz masového súhlasu so lžou.

Symbolika zla, požierajúca jeho páchateľa. Dvakrát vidíme tú istú scénu, ako dr. Ivan po návrate od tunelu doma čistí nad umývadlom svoje zablatené topánky. Blato z nich steká. Potom si však v zrkadle obzerá stav svojej kožnej choroby. Škvrny na rukách a hrudi vyzerajú ako ono blato. „Zhoršuje sa to,“ hovorí lekárovi. Áno, tak to v živote so zlom chodí.

Niekedy symbolike nerozumieme. Keď dr. Ivan u dekana vypočúva Juraja a nahovára ho na spoluprácu, prestrihom vidíme na stene obraz Krista. Jeho tvár je znejasnená, rozostrená. V jednej chvíli sa tvár vyjasní. Čo to znamená? Juraj nepodpísal? Ale zakrátko si siahol na život. Nerozumieme.

Násilie

Násilie je vyjadrené neakčným, neviditeľným, pritom silným spôsobom. Smrť Coufara nevidíme, len o nej počujeme z vysielania Slobodnej Európy. Zato scéna z Coufarovho bytu, kde Coufar komunikuje s iným mužom cez veľkú dlhú trubicu, aby rozhovor nemohol byť odpočutý, pôsobí monštruózne. Áno, násilie rokov normalizácie ustúpilo vo svojej fyzickej zložke a sústreďovalo sa na zložku psychologickú. Vidíme to i na scéne, keď nahý Juraj stojí pred odvodovou komisiou, ktorá sa v jednej chvíli vytratí a dr. Ivan svojou blízkosťou narušuje Jurajov intímny priestor. Cítime to násilie.  

Jediná scéna viditeľného, skutočne fyzického násilia sa odohrá počas Jurajovho výsluchu dr. Ivanom u dekana. V jednej chvíli spoza Jurajovho chrbta z tieňa vystúpi Ivanov eštebácky spoločník a zozadu dá Jurajovi facku. Facka je tak ledabolá, ležérna, vidíme, že o fyzickú bolesť až tak veľmi nejde. Že ide najmä o odňatie Jurajovej ľudskej dôstojnosti. Facka je len prísľubom ďalšieho násilia. Vnesie do deja napätie, v ktorom stále očakávame, že násilie bude pokračovať. Už, už uveríme, že príde ďalšia facka, keď eštebák vytiahne ruku z vrecka. Ale on si iba pošúcha nos. Zopakuje sa to prvý, druhý, piaty raz.

Málo pokánia

Najzaujímavejšie sú postavy režimom zlomených kňazov. Dekan má tvár chladnú, bez pohybu. Večer pred spaním počúva Slobodnú Európu. Počúva o svojej kolaborácii s komunistickým režimom. V absurdnej scéne mu dr. Ivan ponúkne tykanie: „Tibor, ja som Fero…“ Dekan mlčky súhlasí. Vieme, že ho to neteší. Inak, pri spomienke na prorežimných kňazov, u niektorých si viem predstaviť, že by potykania boli schopní.

Najviac sa dozvieme o vnútre špirituála. Je alkoholik, ktorý ako šofér v opitosti zabil človeka, ŠtB ho vydiera. Prezrádza aj spovedné tajomstvo. Na utajenom stretnutí s dr. Ivanom hľadá zvyšky dôstojnosti tým, že sa ho pýta: „Vyhrážate sa mi?“ Keď na Slobodnej Európe počúva o Coufarovej smrti, je zúfalý a pije.

Pascu, do ktorej sa dostal, vidíme na scéne, kde analyzuje s bohoslovcami verš z biblie. Otázka znie: „Kto má právo vystúpiť na Pánov vrch?“ Špirituál niekoľkokrát opakuje: „Ten, kto má ruky nevinné a srdce čisté.“ Uvedomujeme si, že špirituál sám túto podmienku nespĺňa a že to o sebe musí vedieť.

Špirituál radí Michalovi, aby nikomu nehovoril o tom, že inicioval hladovku. Je to dobrá rada, ale vzápätí nahovára Michala, aby tú spoluprácu s ŠtB podpísal. Nie je tam pokánie, len pokračovanie na zlej ceste.

Ale vlastne, ako to bolo s tým pokáním po páde komunizmu?

Podobnosť s historickou skutočnosťou

Dej vychádza zo skutočnej historickej udalosti, ktorou bola hladovka na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Postava Coufara je kombináciou príbehov i mien režimom zavraždeného farára Josefa Toufara, zavraždeného režimom v 50. rokoch, a tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala prenasledovaného ŠtB, ktorý zomrel za nevyjasnených okolností v roku 1981 v Bratislave.

Scéna súhlasu predstaviteľov Pacem in terris s prejavom nemenovaného komunistického ministra je ponáška na udalosť z roku 1975, kedy na stretnutí Pacem in terris v Olomouci komunistický funkcionár Tomáš Trávníček oznamoval kolaborujúcim kňazom, že konečným cieľom má byť rozšírenie marxisticko-leninského svetonázoru, čiže likvidácia kresťanstva, a prítomní kňazi tlieskali.

Tajný biskup Ján Chryzostom Korec, neskorší kardinál, naozaj komunikoval s hosťami vo svojom byte cez rúru.

Slová dekana o tom, že zachráni školu, aj keby mu všetci mali napľuť do očí, sú ponáškou na slová Gustáva Husáka z roku 1968. Skrýva sa v nich sebaobrana, možno pred vlastným svedomím.

Metódy práce ŠtB sú popísané realisticky. Vyskytujú sa i drobné rozpory s realitou. Kňaza môže vysvätiť len biskup, nie hocijaký iný kňaz. ŠtB by nevypočúvala bohoslovca v prítomnosti dekana a kandidátovi tajnej spolupráce by nedával podpisovať súhlas iný tajný spolupracovník, ale iba dôstojník ŠtB. Ale nie je to podstatné.

Film sa sústredil na tragiku a je to v poriadku. Žiada sa však pripomenúť, že tajná cirkev, to bola niekedy i radosť a sloboda. Napríklad Sviečková manifestácia v roku 1988, to bola číra radosť po prekonanom strachu. Len aby sme nezabudli.

Nejasný príbeh spásy

Režisér filmu nie je veriacim človekom. Neviem, nakoľko mu bolo zrejmé, že v kresťanstve niet väčšieho príbehu v živote človeka, ako je príbeh jeho spásy. Príbeh, ktorý začína jeho zlyhaním, pádom do konfliktu s Bohom a svojím svedomím, pokračuje utrpením, pokáním a vrcholí jeho spásou z milosti Božej. Coufar zomrie hrdinskou mučeníckou smrťou. Dekan, špirituál, Michal, ba i dr. Ivan ostávajú medzi živými. Ale, Pane Bože, čo je s Jurajom? Samovražda je smrteľný hriech.

Skutočná hladovka bohoslovcov bola ich jednoznačným a radostným víťazstvom. Filmová hladovka bola tiež víťazstvom, ale pre Juraja existenciálnou tragédiou. Ostáva nádej, že Božia milosť prýšti k človeku i v poslednej sekunde jeho vedomia.

O tvorcoch filmu

Režisérom filmu je Ivan Ostrochovský, ktorý diskutoval pred natáčaním o problematike s Františkom Mikloškom, spolupracoval so Slavomírom Zrebným a ďalšími.

Dr. Ivana hral pozoruhodný rumunský herec Vlad Ivanov, ktorého poznáme napríklad z filmu režiséra Mungiua Štyri mesiace, tri týždne a dva dni, ktorého témou bol potrat. Úloha špirituála je zrejme doteraz najvýraznejšou postavou herca Milana Mikulčíka. Úloh Juraja a Michala sa zhostili Samuel Skyva a Samuel Polakovič. Zmienku si zaslúžia i všetci herci, ktorí na malom priestore čosi priniesli, teda Vladimír Strnisko ako dekan, Vladimír Obšil ako Coufar, Vlado Zboroň ako tajomník, Zvonko Lakčevič ako fackujúci eštebák.

Juraj Chlpík bol kameramanom a zaslúži si osobitné uznanie. Hudbu zložili Miroslav Tóth a Cristian Lolea. Hudba neznie často, ale je pôsobivá. Kvílivá, keď ide o obete. Rachotivo varujúca, keď sa blíži zlo.

Články vždy píšem tak, že najprv napíšem názov. Ako ste videli, hovorím v ňom, že Služobníci sú takmer vynikajúci film. Názov nebudem meniť. Avšak keď som recenziu dopísal, bol som ochotný slovo „takmer“ vynechať. Ale len pre milosrdenstvo Božie. 

Text pôvodne vyšiel v Štandarde koncom júna 2021.