Hrá v ňom detektíva Mørcka, ktorý rieši zabudnutú brutálnu vraždu mladého dievčaťa na tajomnom ostrove Bornholm.
Viete vysvetliť, prečo všetci ľudia milujú temné severské detektívky?
Kriminálky, trilery… Staré ako ľudstvo samo. Niekto niekoho zabil, niekto je mŕtvy a vy chcete zistiť, kto to urobil. Takýto druh napätia majú ľudia radi, dostanú sa tým logicky do iného sveta. Väčšina z nás žije obyčajné, možno až trošku nudné životy. Čo síce neznamená, že sme nudní ľudia, ale skrátka nedostaneme sa vo svojich každodenných životoch k veľkému vzrušeniu.
Severské detektívky sa ale vyznačujú tým, že hlavný hrdina, väčšinou policajt, je alkoholik alebo neurotik... Skrátka nie je práve ideálom morálky a cnosti. Ako vaša postava detektív Mørck.
Aj tie postavy na plátne jednoducho majú svoje ľudské chyby a problémy. Znie to banálne, ale je to tak. Myslím, že je správne, keď má postava nejaký svoj rýdzo vlastný osobný problém. Mørck napríklad vo filme Nesmierny zistí, že mal syna, o ktorom veľa rokov vôbec nevedel a teraz je navyše mŕtvy. To je predsa silná, dejotvorná zápletka. V Dánsku sme napokon na rodinné drámy machri.
Dalo by sa povedať, že aj vo vašom herectve je niečo špecificky dánske?
Herecký prejav nás Dánov môže byť ovplyvnený tým, že žijeme v krajine s takým príšerným počasím. U nás je zima a po väčšinu dňa tma, to sa vám potom tá mrazivá atmosféra vytvára ľahko. Život v Dánsku býval kedysi naozaj ťažký, sme krajinou farmárov, žiť v nej a obrábať pôdu bolo náročné, deti umierali pri pôrode alebo krátko po narodení, v rodinách bol často hlad.
S týmto dedičstvom prichádza istý druh priamočiarosti, možno strohosti, až tragickej úprimnosti. Podobnú vážnosť napríklad u Talianov nenájdete, tí sú bezstarostnejší, ich kinematografia je radostnejšia, živšia. Ale rozdiely sú aj medzi jednotlivými severskými krajinami: napríklad Švédsko má svojho Strindberga, svojho Bergmana, Švédi sú hlbokomyseľní. My Dáni sme ľahkovážnejší, v našej kultúre je určitá ľahkosť, všetci máme radi komédie a radi sa smejeme.
Čo je pre vás ťažšie: hrať v trileroch alebo v marketingovom produkte spojenom s postavou Jamesa Bonda?
Vo všeobecnosti vnímam všetko, čo sa deje okolo môjho herectva, veľmi intuitívne, ako keď čítate román a hlavou vám bežia rôzne výjavy z toho príbehu. Keby tú knihu čítal niekto iný, uvidí zasa iné výjavy. Takže ja si prečítam scenár a nepredstavujem si v tom filme samého seba, vidím iba svoju postavu. Počas svojej kariéry som sa stal dostatočne arogantným na to, aby som si za tým, čo cítim, mohol stáť. A tak si za tým, čo cítim, fakt stojím. Samozrejme, hovorím o tom s režisérom, konzultujeme moje nápady.
Ale k vašej otázke: hrať v kriminálkach aj v Jamesovi Bondovi je zábavné, najťažšie je hrať v komédii. Tam musíte úplne presne zvládať načasovanie hlášok aj fyzických pohybov. To je ťažké. Na nakrúcaní trilerov nič traumatizujúce nie je, užijete si to rovnako ako nakrúcanie akéhokoľvek iného filmu. Samozrejme, sú aj drastickejšie scény alebo ťažšie repliky, ktoré vyžadujú trochu sústredenia.
Čo je na komédii také ťažké?
Vo vážnom filme môžete pokojne sedieť na lavičke a pozerať sa na oceán. Ľudia už vedia z deja, že ma napríklad opustila žena alebo mi umrelo dieťa, takže si tam môžem posedieť 45 sekúnd, ale napríklad aj 50 minút, to je jedno. Pri tej scéne hrajú husle a je to všetko nesmierne smutné. A tie vlny… No, tak to dokáže každý idiot. Človek nemusí byť nijako zvlášť skúsený herec, aby to dokázal. Ale v komédii nemôžete len tak sedieť a pozerať, musíte si presne načasovať, čo kedy máte urobiť. To je veľké umenie.
Hovoríte, že ak chce dánsky herec uspieť, musí odísť do zahraničia, do Spojených štátov. Vašou prelomovou rolou bol Davidov v bondovke Jeden svet nestačí. Podľa čoho si vás vtedy vybrali?
Bond bol môj prvý film v angličtine. Bol som prvýkrát v Los Angeles a začal som chodiť na kastingy. To bola pre mňa novinka, v Dánsku sme kastingy nerobili, sme malá krajina a všetci sa poznáme.
V každom prípade som sa v Los Angeles mal stretnúť s režisérom Bonda Michaelom Aptedom – no a prišli sme za ním a on sa celý čas len pozeral na monitor, niečo tam sledoval. Predstavili ma a on si ma sotva prezrel, povedal len: „O.K., cool, fajn“. Po tejto scénke mi povedali: „Gratulujeme, pán režisér ťa schválil, tú prácu máš.“ A potom prišla Barbara Broccoliová [americká producentka podieľajúca sa na vzniku filmových bondoviek, pozn. red.] a hovorí: „Vitaj v bondovskej rodine!“ Bol som prekvapený, pretože normálne majú kastingy tri kolá a na výsledky dlho čakáte. Toto bola rýchlovka s koncovkou: „O.K., fajn!“
S kým by ste radi pracovali?
Vyrastal som na filmoch Martina Scorceseho, s ním by to bola spolupráca snov. Thomas Vinterberg je podľa môjho názoru jeden z najlepších žijúcich režisérov na svete, rád by som sa s ním ešte niekedy stretol. Larsa von Triera obdivujem, ale nikdy som s ním nepracoval. Taliansky režisér a scenárista Paolo Sorrentino mi dal šancu v seriáli Mladý pápež – s ním by som tiež znova rád robil.
A čo Woody Allen, keď máte tak rád tie komédie?
No vidíte, to mi nenapadlo, hoci na jeho knihách a filmoch som vyrástol. Pamätám si, ako som bol v New Yorku so svojou ženou a videl som ho vystupovať z auta, taký ten klasický, rýdzo newyorský moment. Mám vo všeobecnosti veľmi rád Spojené štáty, často tam lietam, moje srdce krvácalo pri obetiach požiarov v Los Angeles.
Vaša kariéra odštartovala v roku 1998 dnes už ikonickým filmom Thomasa Vinterberga Rodinná oslava, ktorý znamenal zásadný prelom nielen pre vtedy 29-ročného režiséra, ale aj pre celú dánsku kinematografiu. Pamätáte si ešte na to nakrúcanie?
No jasné! Bol to iný dánsky režisér, Lars von Trier, šialenec a fakt blázon, ktorého mám veľmi rád a ktorý vtedy v polovici deväťdesiatych rokov dostal nápad na napísanie manifestu Dogma 95. Nakrútili sa podľa neho vtedy prvé filmy. Pre mňa ako pre herca to bolo také trochu až divadelné nakrúcanie – žiadne umelé svetlo, žiadne rekvizity, režisér nesmel hovoriť hercom, kde majú stáť, bol tam aj veľmi neobvyklý spôsob strihu.
Ale nejakým zázrakom Rodinná oslava, pri vzniku ktorej sme zažili fakt veľa zábavy, fungovala: už je to štvrť storočia a ja som od tej doby nikdy neurobil jediný rozhovor, v ktorom by sa ma na Rodinnú oslavu nepýtali. Ani raz. Celú tú dobu stretávam na najrôznejších a najdivnejších miestach planéty ľudí, ktorí sa so mnou o tomto filme majú potrebu rozprávať.
V Dánsku sú dodnes veľmi smutné štatistiky incestu a kvôli tomu narušených rodinných vzťahov. Myslím, že podľa štatistík pätnásť percent ľudí v nejakej forme zažilo sexuálne zneužívanie a mnoho ďalších pozná niekoho, komu sa to stalo. Možno preto mal ten film taký veľký vplyv.
Vinterberg natočil veľkolepý hit, to sa nedá poprieť.
Bol vtedy veľmi mladý a myslím si, že toho naňho bolo asi trochu veľa. Pretože jeden deň je premiéra a druhý deň je z vás fenomén. Dokonca Thomasovi vtedy zavolal Ingmar Bergman, ktorý bol ešte celkom pri plnej sile a povedal mu: „Vieš ty čo? Urob pre seba jednu vec. Zabudni na tú nepodarenú Rodinnú oslavu! Natoč ďalší film! Urob to hneď teraz, ponáhľaj sa, pohni sa! Nech už to máš hotové!“ Pretože Bergman tejto situácii veľmi rozumel. Sám to prežil – bol to predsa tiež taký génius, od ktorého sa čakali ďalšie zázraky.
Máte radi svoju krajinu?
Veľa cestujem a keď niekto povie o Dánsku niečo pekné, mám radosť. Rád platím dane, teší ma, že deti u nás môžu dostávať zadarmo vzdelanie, že ľudia môžu dokonca ísť do knižnice a tam sa vzdelávať. Že môžu ísť do nemocnice bez toho, aby ich to finančne zlikvidovalo. Páči sa mi tá humánnosť našej krajiny. Aj keď v Amerike by mi povedali, že predsa nič nie je zadarmo, ja si to všetko platím na daniach.
A tá odvrátená tvár Dánska?
Ľudia sa o seba nestarajú, jedia nezdravo, pijú a fajčia… Máme problémy s alkoholizmom mladistvých, môžete ísť v šestnástich do obchodu a kúpiť si pálenku. To sa zdá O.K., keď máte šestnásť rokov, ale keď máte deti, ktoré sú v tomto veku, zase tak cool to nie je. Som tiež rád, že žijeme v časti sveta, kde je relatívne pokoj, čo rozhodne nie je samozrejmosťou. Keď poviem, že som patriot, tak tým myslím, že som Európan.
So všetkými plusmi aj mínusmi?
No jasné. Preto mám veľký problém s tým, ako kriticky sa dnes na Európu pozerá. Ten naratív, „čo všetko zlé vykonala Európa zvyšku sveta“ a akí sme „rasisti“, čo všetko sme urobili počas koloniálnych čias, nemôžem prijať. Rozumejte, už sa to stalo a ja sa nechcem stále cítiť previnilo. Nechcem byť obviňovaný z toho, že som rasista, že som ten manipulátor z patriarchátu. A nechcem byť ani označovaný za starnúceho muža, ktorý kritizuje mladých, že som dosiahol určitý vek a som kvôli tomu idiot.
Máte deti?
Áno, dve, takže svoju historickú úlohu som splnil. Zatiaľ síce nemáme vnúčatá, ale obe deti žijú v Dánsku. To ma teší.
Ulrich Thomsen (61)
Narodil sa na ostrove Fyn, po maturite na strednej škole odišiel do USA, kde roznášal pizzu. Po návrate v roku 1989 študoval herectvo na Dánskej národnej divadelnej akadémii v Kodani. Prielom v kariére nastal v roku 1998, keď hral v snímke Rodinná oslava (réžia Thomas Vinterberg) a hneď potom v bondovke Jeden svet nestačí (rola zloducha Sašu Davidova). V posledných rokoch sa Thomsen preslávil krimisériou o Oddelení Q (autorom literárnej predlohy je Dán Jussi Adler-Olsen): v piatom diele nazvanom Marco hral s českým hercom Zdeňkom Godlom. Šiesty diel má názov Nesmierny a je práve v kinách, natáčať sa majú ešte ďalšie štyri diely. Ako režisér Thomsen teraz pripravuje svoj tretí celovečerný film.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.