Na druhom konci sú tí, ktorí sa, presne naopak, snažia o výrazný spoločenský posun. Tlačia plynový pedál až na podlahu a s neskrývanou radosťou si užívajú mihajúce sa míľniky zmien.

Sami sa označujú za „liberálov“. Vzhľadom na to, že prezentujú plány, ktoré výrazným spôsobom obmedzujú slobodu slova, podnikania a dokonca v prípadoch ľudí v štádiu zárodkov siahajú aj na to, čo tvorí základ všetkých slobôd – právo na život, ostanem pri označení „pokrokári“.

Evokujú mi režim môjho detstva a mladosti. Po stenách viseli nápisy o budovaní „pokrokovej spoločnosti“, ktorá dokáže naplniť potreby všetkých ľudí. V skutočnosti existovali „rovní“ a „rovnejší“. Určovalo sa to nielen podľa pôvodu rodičov, výrazný vplyv mala aj oddanosť vládnucej ideológii.

Jazda na plný plyn neprežila prudkú zákrutu. Ideologické floskuly miesto napĺňania potrieb ľudí mali problém zabezpečiť aj prostriedky na utretie zadku.

Hodiny civilizácie sme pretočili naspäť. Obnovil sa vzťah k súkromnému vlastníctvu aj jeho vytváraniu podnikaním. Náboženská sloboda vrátila úctu k tomu, čo existuje mimo materiálneho sveta a nastavuje zrkadlo našim morálnym prehreškom, režimom považované iba za „ópium ľudstva“.

Minulosť sa vracia

Prešlo viac ako tridsať rokov. Vyvalený strom, do ktorého narazil predchádzajúci pokus o „spravodlivú“ spoločnosť, zarástol burinou. Nová generácia minulý režim nezažila. Znovu začali znieť frázy o pokroku, teraz maskované cudzím výrazom „progres“.

„Pokrokári“ opäť napádajú základné ekonomické zákonitosti, ktoré história ľudí naučila za tisícročia existencie. To, že každý dlh treba splatiť a ak to neurobíme, vráti sa nám raz vo forme, ktorú nečakáme, aj to, že funkčný priemysel je základom spokojnej a bohatej spoločnosti, a preto ho nemôžeme likvidovať byrokraciou či fóbiou z plynu slúžiacemu ako potrava pre rastliny.

Okrem ekonomiky „predvoj pokroku“ spochybňuje aj základné paradigmy, na ktorých je spoločnosť postavená. Miesto hľadania toho, čo máme spoločné, sa pojmy ako muž, žena, rodina či manželstvo strácajú v hmle zdôrazňovania inakostí.

Materializmus opäť útočí. Apeluje na rozum, logiku, vedu, nástroje síce užitočné, nie však univerzálne. Neváha zneužiť ani stredovekého františkánskeho mnícha, hoci exkomunikovaného, Viliama z Ockhamu. Pritom samotná myšlienka, že naše vedomie je len výsledkom chemicko-fyzikálnych procesov v hmote mozgu a zaniká spolu s ňou, neodvrátiteľne speje k nihilizmu.

Brzdime!

Spoločnosť sa znovu s plynom na podlahe blíži k zákrute po ceste klzkej od komplexných problémov súčasného sveta. Väčšine vyspelého sveta hrozí demografická kríza z nízkej pôrodnosti a napriek tomu sa umelý potrat považuje za „právo“.

Zanikajúci priemysel obmedzovaný drahými energiami či emisnými povolenkami je tlačený do zvýšenej produkcie zbraní. Financuje sa rastúcim dlhom, brutálne daňovo-odvodové zaťaženie už nedovoľuje z ľudí „vyžmýkať“ viac. Prázdne ideologické frázy šíriace strach sa snažia dodať situácii zmysel.  

Zabudlo sa na to, že jednou z príčin konca minulého režimu boli náklady na zbrojenie. Zahnívajúci socializmus osemdesiatych rokov pripomína dokonca aj „Gorbačov“ na opačnom brehu Atlantiku. Dnešní európski „súdruhovia“ ho odmietajú rovnako intenzívne ako súdruhovia minulosti.

Ak sa nechceme „vykotiť“, musíme si spomenúť na základné poučky o bezpečnej jazde z autoškoly. „Šteklíme“ plyn, ak zbadáme náznak nebezpečenstva, presunieme nohu nad brzdu. V okamihu, keď sa riziko stane akútnym, ju zošliapneme. Kľudne aj na podlahu. Dúfame, že previerka v stanici technickej kontroly bola dôkladná a brzdám venovala náležitú pozornosť.

V minulosti sa prudké brzdenie neodporúčalo. Existujú však systémy ako ABS či ESP, tie riziko neočakávaného správania sa auta v takejto situácii minimalizujú. Ústavné systémy demokratických štátov takisto obsahujú systém protiváh a deľbu moci, ktoré minimalizujú jej zneužitie.

Konzervatívci, brzdime ich!