7 dní v kocke: Trump urobil chybu. Zelenskyj ho opil suchým rožkom

1. „Prímerie“ bez pointy

Ešte pred týždňom to vyzeralo tak, že Trump dokáže Zelenského dotlačiť do svojich mierových plánov. Zastavil vojenskú a spravodajskú pomoc Ukrajine a čakal. Od utorka a rokovaní v Džidde je všetko naopak. Zelenskyj dohnal Trumpovu vládu do ukrajinskej hry. A do návrhov, ktorým tlieskajú vojnoví jastrabi ako Macron, Starmer, Kaja Kallasová a von der Leyenová…

Konkrétne: po obkľúčení ukrajinských jednotiek v Kursku prišiel Zelenského tím s návrhom rýchleho prímeria na 30 dní (pôvodne malo byť čiastočné, vo vzduchu a na mori, potom úplné). Zelenskyj však varoval, že Ukrajina nepristúpi na nijaké budúce mierové dohody, ktorými by prišla o časť územia. Rubio s Trumpom prikývli, rýchlo obnovili vyzbrojovanie Ukrajiny a tlačia na Rusko, aby podpísalo návrh na „okamžité prímerie”. Dodajme, že je to jednostranný návrh.

S Ruskom totiž o prímerí a jeho podmienkach nikto nerokoval. Naopak, na Ukrajine stále platí zákon o zákaze mierových rokovaní s Ruskom. Rusi, ktorí vojensky postupujú, sa len dozvedeli, že majú na stole návrh na okamžité prímerie. Navyše na také prímerie, ktoré nepovedie k pointe – k budúcim mierovým dohodám s Ukrajinou a ukončeniu vojny. Putin na tento jednostranný návrh z utorka reagoval čisto pragmaticky: mierové iniciatívy Trumpa víta a podporuje, no o prípadnom prímerí bude potrebné rokovať aj s Rusmi.

Vyzerá to tak, že Rubio s Trumpom sa príliš poponáhľali a urobili chybu. Ak im naozaj záleží na mierových rokovaniach a skončení vojny, mali Rusov aj Ukrajincov tlačiť do jednej kľúčovej veci, bez ktorej sa ďalej nepohnú: do začiatku rokovaní na osi Ukrajina – Rusko. Aspoň na úrovni ministrov zahraničných vecí a obrany.

V prípade Ukrajiny by to znamenalo, že konečne zruší zákon, ktorý jej zakazuje rozhovory s Ruskom.

To by mohlo byť nultým krokom, po ktorom by sa dalo postupovať ďalej: k rokovaniam o podmienkach budúceho prímeria, ktoré by boli prijateľné pre obe strany. A potom k rokovaniam o podmienkach prípadnej mierovej dohody.

Ukrajina má pravdu v tom, že nijaké dohody sa nesmú variť o nej bez nej. To platí stopercentne. Ukrajinu treba podporiť v tom, aby bola súčasťou rokovaní. Nie predmetom rozhodnutí iných.

Lenže presne to isté potom platí aj o Rusku. Prichádzať s návrhmi, o ktorých sa nerokovalo s Ruskom – to asi nebude správna cesta. Hlavne ak platí, že Rusko je dnes v konflikte silnejšie ako Ukrajina a krátke „prímerie“ bez hlbšej mierovej pointy nepotrebuje.

Jednoducho: kým bude Zelenskyj vylučovať rokovania a dohody s Ruskom, dovtedy bude platiť, že lopta sa stratila na strane Ukrajiny. Nie na strane Putina, ako to dnes opakujú konzumenti propagandy.

Pokiaľ ide o východiská a optimálne riešenia, tými by mohli byť pôvodné zámery Trumpovej vlády z februára 2025. Trump chcel po telefonátoch so Zelenským a Putinom presadiť rozhovory o mierovej dohode, ktorá by definitívne ukončila jedenásťročnú vojnu o Donbas. Trump nehovoril o dočasnom prímerí a pokračovaní konfliktu v schladenom režime (čo dnes žiada Zelenskyj a jeho európski partneri), ale o jeho vyriešení. Hovoril o prímerí, ktoré povedie k trvalému mieru.

Po mesiaci kyvadlovej diplomacie Spojených štátov sa ukazuje, že táto cesta bude (žiaľ) dlhá. Trump najskôr narazil na Zelenského, ktorý žiada bezpečnostné záruky Západu pre Ukrajinu a akceptovanie jej územnej integrity. Zelenskyj aj po návrhu prímeria zopakoval, že Ukrajina nikdy neuzná stratu svojich území.

Dnes zase Trump naráža na Putina. Rusi mu odkázali, že nemôžu prijať také podmienky „dočasného prímeria“, o ktorých s nimi nikto nehovoril.

Reálny stav je ešte stále podobný ako za vlády Bidena. Američania bojujú proti Rusom – ako dodávateľ zbraní a spravodajskej podpory Ukrajine. Aj nasadenie, aj výsledky sú však chabé. Zelenskyj je silný len na bojisku informačnej vojny, nie v diplomacii či vo vojenskej realite. Najnovšie môže tvrdiť, že už to nie je neoblomná Ukrajina, ale Rusko, kto má problém s „okamžitým prímerím“. Rusko zase vyhráva boje na frontových líniách.

Kým bude tento rozpor pokračovať, Ukrajina bude v „informačnej vojne“ mocná, no v tej skutočnej bude čoraz slabšia a menšia.

2. Obrat v Kursku

Súbežne s návrhmi na dočasné prímerie sa odohrali mimoriadne dramatické udalosti v ruskej Kurskej oblasti. Mohli by sme ich nazvať „kurský obrat“.

Už pred týždňom v piatok Rusi výrazne pokročili v obkľučovaní ukrajinských inváznych jednotiek v Kursku. Cez víkend bolo zrejmé, že ukrajinským silám v počte viac ako desaťtisíc vojakov hrozí kotol a zajatie.

Velitelia žiadali buď posily, ktoré by prelomili obkľúčenie, alebo rýchly ústup. Nakoniec sa nekonalo ani jedno, ani druhé.

Generál Syrskyj oznámil, že posiela posily, tie však nestačili. Následne pripustil čiastočné stiahnutie síl na „lepšie chránené pozície“. Ani to sa však nepodarilo. Situácia pripomínala Avdijivku 2024, kde sa po chaose vo velení rozpadla ukrajinská obrana. S ničivými následkami pre ukrajinské elitné sily.

Podľa správ z ruských aj ukrajinských zdrojov niektoré z ukrajinských jednotiek už v piatok dezertovali alebo ušli, aby sa vyhli bojom, v ktorých by boli bez šance. Ďalšie ustúpili. A ďalšie nechali na bojisku ťažké zbrane a transportéry a ušli bez vojenskej techniky, ktorá by skončila pod paľbou Rusov. Videá z miesta ukazujú stovky opustených alebo zničených bojových vozidiel ukrajinskej pechoty.

Chaos bol zrejme výsledkom rozporu medzi rozkazmi ukrajinského štábu (preskupiť sa a držať pozície v Kurskej oblasti) a nemožnosťou vykonať ich. V stredu poobede prišiel priamo do Kurskej oblasti Putin.

Vypočul si správy o zajatí 430 ukrajinských vojakov a dobytí Sudže. Hlavného veliteľa Gerasimova poveril, aby čo najskôr obnovil úplnú kontrolu nad ruskou Kurskou oblasťou. A aby ruské sily vytvorili na území severnej Ukrajiny (v Sumskej oblasti) vysunuté „nárazníkové pásmo“.

Ak Rusi dokončia plány, bude to veľký kurský obrat. Karty sa otočia.

Pôvodne chcela Ukrajina využiť kontrolu časti ruského územia na posilnenie svojich pozícií pri rokovaniach. Zelenskyj by mohol ponúkať stiahnutie Ukrajiny z ruského územia v Kursku výmenou za ústup Rusov z východoukrajinských pozícií. Územie za územie. Nie územie za mier.

Nakoniec to smeruje k tomu, že by to mohlo byť s „územím za územie“ naopak. Ak by Rusi vytvorili na severe za hranicami väčšiu nárazníkovú zónu s vysunutými základňami, mohli by ponúkať stiahnutie svojich síl zo severu Ukrajiny výmenou za stiahnutie ukrajinských síl z Donbasu.

To je jeden z dôvodov, prečo Ukrajina – zrazu – navrhuje okamžité prímerie, hoci roky akékoľvek prímerie odmietala ako vylúčený scenár. A tým, ktorí o tom hovorili, nadávala do kolaborantov a zradcov.

V praxi to znamená, že Rusi sú dnes v pozícii, z ktorej si môžu určovať podmienky prímeria. A ak ich Spojené štáty a Ukrajina odmietnu, budú riskovať „veľký kurský obrat“, po ktorom by Rusi mohli obsadiť časť severnej Ukrajiny pri kurských hraniciach.

Keďže za Ukrajinu rokujú Spojené štáty, dalo by sa povedať, že lopta sa nateraz nachádza aj na ich strane. Otvorené ostáva, či budú americkí vyjednávači vystupovať ako sprostredkovateľ medzi Ukrajinou a Ruskom alebo len ako zástupcovia Ukrajiny. Ak sú sprostredkovateľ, potom by mali o podobe prímeria rokovať aj s Ruskom. Také sú predsa v diplomacii pravidlá hry.

Popritom ostáva otvorené aj to, či je nová americká vláda naozaj realistická alebo o tom len hovorí. Lebo očakávať, že Rusi pristúpia na scenár, ku ktorému sa nemohli vyjadriť – to by nebol nový politický realizmus. Bolo by to len pokračovanie aktivizmu inými prostriedkami. A s tým istým výsledkom.

3. Návrat Hamrana

Vo zvyšných dvoch bodoch už budeme struční. Bývalý policajný prezident Hamran po čase opäť prekvapil – ohlásil „návrat do politiky“. Myslel tým vstup do SaS.

Keď Hamran hovoril o návrate do politiky, asi tým narážal na svoje nedávne účinkovanie pri strane Demokrati. Kandidoval za ňu v eurovoľbách. Neúspešne. Hamrana preto treba opraviť, že v tomto zmysle sa do politiky nemôže vracať, lebo v nej nebol. Chcel v nej byť, ale nevyšlo…

V istom zmysle sa však Hamran predsa len vracia do politiky. Bol v nej v roku 2023 a vo vysokej funkcii. Vo funkcii prezidenta Policajného zboru.

Formálne je táto funkcia, samozrejme, „nezávislá“. No pri prezidentovi Hamranovi to neplatilo. V lete 2023 si vynútil pád ministra vnútra, ktorý mal výhrady k nasadeniu čurillovcov (stíhaného Ďurku) do vedenia policajnej inšpekcie.

Krátko nato bol Hamran hlavnou postavou akcie Rozuzlenie, ktorou NAKA udrela na inšpekciu, SIS a NBÚ. Mali sme tu sériu predvolebných razií a zadržaní, po ktorej nasledovali tlačové besedy Hamrana. Akcia Rozuzlenie mala ukázať, že Matovič s Lipšicom plnia sľuby a zatvárajú „mafiánov“. Čiže mala zabrániť volebnému víťazstvu Smeru a debaklu OĽaNO. Popritom mala zabrániť návrhu na obžalobu čurillovcov.

Nevyšlo ani jedno, ani druhé. NAKA musela všetkých zadržaných „mafiánov“ prepustiť. Voľby vyhral Smer. A čurillovcov čaká súdny proces.

Hamranovi sa dlho vyčítalo, že nepracuje ako policajný prezident, ale ako politický aktivista. Po voľbách sa to potvrdilo. Hamran priskočil k Demokratom.

Dnes je pre zmenu v SaS.

Keďže obe strany sa v prieskumoch objavujú tesne nad alebo tesne pod hranicou päť percent, môžeme predpokladať, že časom začnú rokovať o spojení síl. Hamran by bol potom asi pri tom. Ako hráč s dosahom na obe strany a ich volebnú fúziu.

To by bola asi jediná cesta, akou by mohol prelomiť svoj volebný neúspech. V novom politickom pôsobisku totiž exprezident Hamran nemôže byť veľkou posilou (ako si to zrejme nahovára), ale skôr menším vecným bremenom.

4. Rumunský precedens

Pri karikatúre demokratov ešte ostaneme – teraz pri tých rumunských. Miestny ústavný súd sa postaral o dve nehorázne rozhodnutia, ktorými sa pochováva demokracia v Rumunsku. V decembri zrušil výsledky prvého kola prezidentských volieb, pretože ho vyhral nacionalista Georgescu. V marci zase definitívne rozhodol, že Georgescu nesmie kandidovať ani v opakovaných voľbách.

Právne argumenty nie sú známe. A nie sú ani podstatné. Je zrejmé, že rozhodujúce slovo mali politické výhrady ku kandidátovi, ktorý vybočoval z predpísaného programu. Bol až príliš národný, kritický voči politike NATO a EÚ, nervózny z americkej námornej základne v Rumunsku (má vyrásť na najväčšiu vojenskú základňu Američanov v Európe). A hlavne: odmietal protiruské kampane.

To sa v Rumunsku ako kľúčovej krajine východného krídla NATO neodpúšťa. Georgescu bol minulý rok „vymazaný“. A tento rok pre istotu znova. Raz sa to vysvetlilo údajným ruským zasahovaním do volebnej kampane (ktoré sa nepotvrdilo, účty na TikToku a Telegrame zakladali domáce rumunské skupiny). Potom prišli obvinenia, že je extrémista a bezpečnostná hrozba.

Tieto praktiky v krajine EÚ sú nehorázne a zhubné. Umožňujú vymazať z politickej ponuky kohokoľvek, kto je nálepkovaný ako extrémista alebo „ruský agent“. Väčšinou tieto nálepky dostávajú suverenisti. Hlavne tí, ktorí majú podporu veľkej časti spoločnosti.

Dôkazy, právne zdôvodnenie a demokratické zásady idú v takých prípadoch nabok. Prvoradé je, aby sme to pomenovali tým správnym jazykom – national security. A atlantická vernosť Rumunska „na večné časy a nikdy inak“.

Venujme rumunskej demokracii a slobode tichú spomienku. Rumunsko sa mení na „riadenú demokraciu“ východného strihu.

A venujme tichú spomienku aj EÚ, ktorá sa donedávna hrala na garanta slobody a práva v Európe.