Vládnuť, vzdorovať alebo ustúpiť. Budúcnosť policajnej práce

Prejdite sa moderným čínskym mestom a odhalíte budúcnosť polície. Kamery sa pozerajú z každého rohu a sledujú každú tvár a pohyb. Kriminalita – aspoň vo svojej materiálnej podobe – prakticky neexistuje. Autonómne jazdiace hliadkové autá húkajú navôkol, ich senzory sú ostražité. Čoskoro budú oblohu zapĺňať drony. Polícia je takmer neviditeľná, jej úlohu nahradil všadeprítomný algoritmický štát. Každý čin prispieva do systému sociálneho kreditu a formuje status jednotlivca. Ak si bezpečnosť vyžaduje všadeprítomný dohľad, stojí to za tú cenu?

Skôr ako odpoviete, navštívte Varšavu. Mesto poznačené komunistickou minulosťou, ale s veľkou vierou v budúcnosť sa rýchlo modernizuje. Nie sú tu všadeprítomné kamery s umelou inteligenciou a prítomnosť polície je minimálna, no napriek tomu je miera kriminality jedna z najnižších na svete. Bezpečnosť tu vyplýva skôr z odolnej sociálnej štruktúry než zo štátnych zásahov. Ako dlho to však môže trvať?

Potom je tu Paríž. Toto veľkolepé mesto v súčasnosti zatieňuje rastúca kriminalita. V noci sa rozpútavajú nepokoje. Predmestia „banlieues“ sa stali zónami, do ktorých sa radšej nevstupuje. Mnohé ulice ovládajú drogové gangy a násilie je bežné. V tomto kolabujúcom bezpečnostnom poriadku je podfinancovaná a preťažená polícia často rovnako terčom násilia (a politickej nevôle) ako vykonávateľom práva. Zdá sa, že ani umelá inteligencia, ani tradícia tu nestačia na to, aby zabránili neporiadku.

Veľké zúčtovanie: tradícia alebo technológia?

Tieto mestá ukazujú, že bezpečnosť sa netýka len policajných nástrojov, ale aj kultúry, riadenia a tradícií: Čína, Poľsko a Francúzsko vynakladajú porovnateľné percento svojho HDP na policajnú ochranu (jedno percento, 0,9 percenta a 0,8 percenta v uvedenom poradí). Kriminalita v západných mestách nie je len zlyhaním polície, ale dôsledkom hlbšej spoločenskej zmeny. Európsky justičný systém je čoraz viac tolerantný, väznice sú preplnené, ale neefektívne a strach z uvalenia autority – najmä na politicky citlivé skupiny – vedie k paralýze. Právny aparát sa topí v byrokracii a je zbavený morálnej čistoty.

Kedysi sa v spoločnostiach udržiaval poriadok prostredníctvom pevnej, ale zdržanlivej a neformálnej autority. Postupom času sa však štruktúry umožňujúce túto zdržanlivosť rozpadli. Úpadok rodinných štruktúr, najmä otcovskej autority, zanechal prázdne miesto v morálnej výchove. Takzvané slobodné školy, antiautoritárska výchova, úpadok kresťanstva a preintelektualizované právne rámce spôsobili, že štáty sú slabé, ale dotieravé, byrokratické, ale neúčinné.

Medzitým paralelné patriarchálne štruktúry – najmä v komunitách migrantov – vypĺňajú prázdne miesto po štáte a vyvolávajú mocenské boje, na ktoré západné inštitúcie nie sú dostatočne pripravené.

Ako kedysi napísal Ernst Jünger vo svojom diele Chôdza lesom, skutočný mier nie je o zložitých zákonoch, ale o ochote otca rodiny postaviť sa so synmi so sekerou v ruke pred dvere a brániť svoj domov. Spoločenstvá s nízkou mierou kriminality sa kedysi nespoliehali na všemocnú políciu, ale na zakorenenú sociálnu zodpovednosť. Starý londýnsky policajt, takzvaný bobby, neozbrojený a rešpektovaný, bol produktom spoločnosti, ktorá si strážila sama seba. Tento svet navždy mizne.

Vyvracia Čína uvedený argument? Ak by samotná tradícia dokázala udržať poriadok, prečo potom taká starobylá civilizácia potrebuje dotieravý štátny aparát? Odpoveďou je rozsah. Čína s počtom obyvateľov 1,4 miliardy sa vždy spoliehala na byrokratický dohľad a centralizovanú kontrolu – nielen na riadenie, ale aj na udržanie moci a „jazdu na tigrovi“.

Každodenná bezpečnosť nie je ani tak sama osebe cieľom, ako skôr vedľajším účinkom hlavného cieľa vládnucej elity: zabrániť vzbure. Absencia násilnej pouličnej kriminality zároveň neznamená, že kriminalita neexistuje – len sa presunula. V čínskom digitálnom podsvetí, pri ktorom štát nie je až taký efektívny, ako tvrdí, sa darí počítačovej kriminalite, finančným podvodom a firemnej špionáži. Okrem toho organizovaný zločin najmä v južnej Číne naďalej pôsobí mimo pozornosti orgánov. Dohľad potláča neporiadok, ale neodstraňuje zločinnosť – len ju posúva na vyššiu úroveň.

Nevyhnutný posun smerom k policajnej práci s AI

Kam teda smerujeme? Odpoveď sa zdá neodvratná. Moderný svet, západný aj východný, kráča smerom k policajnému štátu riadenému umelou inteligenciou – nie nutne z presvedčenia, ale z nevyhnutnosti (alebo zo zbabelosti). Niektoré spoločnosti, ako napríklad Čína, prijímajú autoritu ako samozrejmosť. Ostatní, najmä na Západe, ju prijmú neochotne a zo zúfalstva zveria bezpečnosť strojom. Strach z politicky citlivých rozhodnutí povedie k delegovaniu právomocí na údajne neutrálne algoritmy. Byrokracia, ktorá nie je ochotná zaujať morálne stanovisko, nechá umelú inteligenciu určiť, kto predstavuje hrozbu.

Regionálne rozdiely budú, samozrejme, pretrvávať. Východná Európa, ktorú stále formujú spomienky na totalitnú moc, môže chvíľu odolávať. Afrika, ktorá je obmedzená ekonomickými možnosťami, takýto systém možno nikdy nevybuduje. Vo väčšine rozvinutých krajín je však trajektória nastavená.

Budúcnosť policajnej práce ponúkne jednotlivcovi tri možnosti: podriadiť sa, uniknúť alebo ovládnuť. Človek môže akceptovať stav dohľadu a dúfať, že zostane na správnej strane algoritmu. Dá sa utiecť na digitálny alebo fyzický okraj, kde je slabé riadenie, no aj slabá úroveň bezpečia. Alebo sa môžeme snažiť systém ovládať – formovať jeho algoritmy, programovať jeho predsudky, zabezpečiť, aby umelá inteligencia zostala aspoň v súlade vlastným prežitím, ak nie so spravodlivosťou.

Starý svet občianskej zodpovednosti sa vytráca. To, čo ho nahradí, nebude návrat k tradíciám, ale chladný nový poriadok, ktorému nebudú vládnuť ľudia, ale stroje. Otázkou nie je, či príde policajný štát riadený umelou inteligenciou – samozrejme, že príde. Jedinou otázkou je, kto ho bude ovládať.

Zhrnutie

Starý svet občianskej zodpovednosti sa vytráca. Vzniká nový poriadok, ktorý nebudú riadiť ľudia, ale stroje. Policajný štát riadený umelou inteligenciou nie je iba možnosť, je to nevyhnutnosť. Niektoré spoločnosti ju prijmú z poslušnosti, iné zo strachu.

Základnou otázkou však zostáva, kto bude držať opraty. Voľba je jasná – podriadiť sa systému, uniknúť mu alebo ho ovládnuť. Vo svete, v ktorom spravodlivosť určujú algoritmy, budú mať skutočnú moc len tí, ktorí tvoria kód.