Odmietnuť obraz Západu ako šíriteľa útlaku, tvorcu systému založeného na útlaku a vykorisťovaní. Formulovať pre seba i svet nejakú pozitívnu víziu, ktorá by ale mala byť založená na niečom hlbšom, než je prísľub zvyšovania životnej úrovne a možností spotreby.
Tento imperatív obnovy vrátane oživenia nejakej tradície znie západnou verejnou debatou (alebo jedným jej ideovým segmentom) dosť silno. V diskusiách o tom, čo by západná civilizácia mala v záujme vlastného prežitia vo svojom živote výraznejšie zviditeľniť, často zaznieva výraz „židovsko-kresťanskej hodnoty“.
Operujú ním aj ľudia, ktorí sa ku kresťanstvu (alebo judaizmu) ako k náboženskému presvedčeniu napríklad nehlásia. Vnímajú ale zásadnú úlohu, ktorú tá viera a jej hodnoty vo formovaní a udržaní západnej civilizácie mali, a ich prežitie považujú za predpoklad jej ďalšieho trvania.
Takýto postoj sa teraz označuje termínom „kultúrne kresťanstvo“. Definujú sa tak niektorí politici, napríklad predsedníčka britských konzervatívcov Kemi Badenochová, o kresťanstve nie ako o niečom živom, ale ako o dedičstve, o ktoré sa treba starať, hovorí aj jej konkurent zo strany Reform UK Nigel Farage.
Za „kultúrneho kresťana“ sa označuje aj Richard Dawkins, najvýraznejší predstaviteľ hnutia takzvaných nových ateistov začiatku storočia, ktorý uznáva, že výhody západnej civilizácie súvisia s jej kresťanskými základmi. „Mám rád hymny a vianočné koledy, v kresťanskom étose som akosi doma,“ hovorí s tým, že je rád, že žije v kresťanstve formovanej krajine, pričom z tej viery ale nezdieľa „ani slovo“.
Kritici kultúrneho kresťanstva ho majú za svojim spôsobom zvrátené, vidia v ňom vieru hore nohami. Paul Kingsnorth, anglický spisovateľ, ktorý sa obrátil k pravosláviu, naratív „civilizačného kresťanstva“ úplne odmieta, pretože zmyslom viery podľa neho rozhodne nie je vytvárať civilizáciu.
Musk považuje Ježišovo učenie má za dobré a múdre
Kanadský psychológ Jordan Peterson, svetoznámy verejný intelektuál, sa kresťanstvom vo svojich textoch a vystúpeniach intenzívne zaoberá. Publikoval cyklus prednášok o knihe Genesis, vlani vydal knihu My, kto zápasíme s Bohom, v ktorej sa tiež snaží interpretovať biblické texty. Na otázku, či v Boha skutočne verí, ale odpovedá s veľmi kvetnatou vyhýbavosťou.
Vo februári v Londýne usporiadal druhú konferenciu svojej Aliancie pre zodpovedné občianstvo, pred tisíckami divákov tam vystupovali mnohé osobnosti – mediálne, politické, intelektuálne – konzervatívneho a (v klasickom zmysle) liberálneho prostredia.
Peterson prehovoril o tom, že západná spoločnosť musí prekonať infantilnú potrebu okamžitého uspokojovania túžob jednotlivca a úsilia o moc pre moc samu. Nahradiť by ich mala dospelejšia spoločnosť založená na ochote k obete, pre blízkych i širšiu komunitu. Pomocou zložito konštruovaných viet popisoval čosi blízkeho kresťanstvu bez toho, aby to však menoval.
V rozhovore s Petersonom sa za kultúrneho kresťana označil aj Elon Musk. Nepovažuje sa síce za zbožného človeka, ale Ježišovo učenie má za dobré a múdre, kresťanská viera podľa neho „prináša ľudstvu najväčšie šťastie, a to nielen vzhľadom na prítomnosť, ale aj všetky budúce generácie“.
Západnú civilizáciu ohrozujú tri prepojené sily
Za text, ktorý veľmi prehľadne zhŕňa ideály kultúrneho kresťanstva, býva mnohými považovaný článok Ayaan Hirsi Aliovej z roku 2023. Jeho autorka je známa publicistka a aktivistka, narodila sa v Somálsku, vyrastala v moslimskom prostredí, v mladosti sympatizovala s islamistickým Moslimským bratstvom, aby sa vyhla vynútenému manželstvu, požiadala o azyl v Holandsku. Na Západe sa od islamu odvrátila a stala sa jeho plamennou kritičkou, ako presvedčená ateistka tepala náboženstvo všeobecne. Veľa ľudí preto prekvapila jej konverzia na kresťanstvo, ako sa v texte pokúsila vysvetliť.
„Západnú civilizáciu ohrozujú tri odlišné, ale prepojené sily: oživenie veľmocenského autoritárstva a expanzia zo strany čínskych komunistov a putinovského Ruska, vzostup globálneho islamizmu, ktorý môže proti Západu mobilizovať obrovské masy ľudí, a virálne šírenie woke ideológie, ktoré rozostúpia woke ideológie. Snažíme sa tie hrozby odvrátiť modernými sekulárnymi prostriedkami, poraziť ich ekonomickým, diplomatickým a technologickým úsilím, podplácať, presviedčať, zmierovať sa, dohliadať. (...)
Tie obrovské hrozby ale neodvrátime, pokiaľ nedokážeme zodpovedať otázku: Čo nás spája? Odpoveď Boh je mŕtvy sa nezdá dostačujúca, rovnako ako pokusy nájsť útechu v medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách. Verím, že jediná vierohodná odpoveď spočíva v našej túžbe udržať dedičstvo židovsko-kresťanskej tradície. To dedičstvo pozostáva z prepracovaného súboru ideí a inštitúcií, ktorých zmyslom je chrániť ľudský život, slobodu a dôstojnosť – od národného štátu a vlády práva až po inštitúcie vedecké, zdravotnícke a vzdelávacie,“ uvádza v spomínanom texte.
Toto odôvodnenie sa potom často kritizovalo, že ako prejav sa minulo s esenciou kresťanstva. Aliová ho podľa mienky kritikov chápe ako dôležitý nástroj na dosiahnutie nejakého spoločenského účelu – udržania a ďalšieho rozvoja západnej civilizácie.
Lenže zmysel kresťanstva spočíva v niečom inom. Nie je to spôsob organizácie spoločnosti, nie je to politický program, nestanovuje politické ciele, nastolenie nejakého presne definovaného poriadku. Aliová neskôr svoj text ešte rozviedla a popísala svoj obrat ako udalosť v niečom veľmi intímne: kultúrno-kresťanskú konverziu poníma skôr ako vieru, ako čosi prospešného primárne spoločensky – prispieva podľa nej k sociálnej kohézii, „vychováva“ zodpovednejších občanov, dáva sa ľuďom v krízových situáciách možnosť.
