Na popieranie reality z úst vysokých predstaviteľov EÚ sme už dávno zvyknutí. Tézy o ukrajinskom víťazstve, náprave globálnej klímy, obohacujúcej migrácii či neobmedzenosti rodových experimentov sú temnými piliermi európskeho verejného priestoru. Minulý týždeň však dosiahla bruselská propaganda nové dno svojím vyhlásením o Sýrii. Európska služba vonkajšej akcie, teda bruselská diplomacia, „rozhodne odsudzuje nedávne útoky zrejme asadovských živlov na ozbrojené sily dočasnej vlády“. Pre poriadok potom dodáva, že rovnako rozhodne odsudzuje násilie proti civilistom.

Brusel obviňuje obeť, nie páchateľa

Bruselské vyhlásenie je škandalózne tým, že sa zastáva vlády sunnitských teroristov, ktorej milície dnes vyvražďujú nábožensky odlišné menšiny: alavitov, drúzov a kresťanov. Hlavným terčom sú alaviti, menšina, z ktorej pochádza rodina utečeného prezidenta Asada. Miera násilností ďaleko presahuje bežné vybavovanie účtov, obete sa dnes pohybujú v tisícoch.

Páchatelia pochádzajú z hnutia Hajját Tahrír al-Šám, na čele ktorého stojí súčasný vládca Sýrie Abú Muhammad al-Džawlání, ktorý sa dnes necháva oslovovať ako Ahmed Šara. Terorista sýrskeho pôvodu vychovaný Saudskou Arábiou, na ktorého hlavu USA svojho času vypísali odmenu desať miliónov dolárov. Svojim západným ochrancom od začiatku sľubuje demokratické voľby. Ale neponáhľa sa, aktuálne upresnil, že by mohli byť za päť rokov. Jeho sunnitská teroristická internacionála, z ktorej sa regrutujú kádre nového režimu, zahŕňa vedľa miestnych Sýrčanov bojovníkov zo širšieho regiónu: Arabov, Ujgurov, Kaukazanov, Turkov. Toľko k súčasnej „dočasnej vláde“ Sýrie.

Hoci vraždenie začalo už s nástupom nových vládcov, v posledných týždňoch sa vyostrilo. Keď alavitská domobrana podnikla minulý týždeň protiútok, ktorý Brusel so všetkou rozhodnosťou odsúdil, začali islamisti vyhladzovanie celých rodín. Zúfalí civilisti sa pred genocídou snažia zachrániť útekom na ruskú vojenskú základňu.

Politika popierania reality EÚ a jej dôsledky

Európski predstavitelia dnes stoja pred dôsledkami politiky popierania reality, ktorú takmer pätnásť rokov voči Sýrii uskutočňovali a ktorá ich zaviedla k dnešným sympatiám voči páchateľom prebiehajúcej genocídy. Keď sa počas takzvanej arabskej jari štáty ako Katar, Saudská Arábia a Turecko rozhodli podporou islamistických fundamentalistov zvrhnúť vládu Bašara Asada, pridali sa európske veľmoci na ich stranu. S Asadom síce spolupracovali v boji proti terorizmu, ale jeho nezávislá zahraničná politika im vadila. Spustili propagandistickú ofenzívu odsudzujúcu nedemokratickosť Asadovho režimu a vyzdvihujúcu protiasadovskú opozíciu ako mierumilovnú demokratickú alternatívu.

Tým sa začali prepadať do močiara klamstiev, ktoré ich dnes vo vzťahu k Sýrii už úplne pohltili. Tí, ktorí zahájili ozbrojený útok na Asadov režim, neboli ani mierumilovní, ani demokratickí. Išlo o islamských fundamentalistov, ktorých Západ všade mimo Sýrie označuje za teroristov a považuje za svojich úhlavných nepriateľov. Asad nebol žiadnym demokratom, režim, ktorému velil, bol voči opozícii brutálne represívny. To však nič nemení na tom, že v boji, ktorý viedol proti islamistom vyzbrojovaným Tureckom, Katarom či Saudskou Arábiou, mala Európa stáť na jeho strane proti spoločnému nepriateľovi.

Namiesto toho vyhlásila Asada za vyvrheľa, uvalila na krajinu zničujúce sankcie a Francúzsko sa dokonca pokúšalo zatiahnuť USA do vojenského útoku proti Sýrii. Ako zámienka malo poslúžiť údajné nasadenie chemických zbraní vládou proti rebelom. Obamova administratíva síce verejne útok prisúdila Asadovi, ale vnútorne mala pochybnosti, či nešlo o operáciu pod falošnou vlajkou. Ešte silnejšie pochybnosti sa vynorili v nasledujúcich rokoch pri ďalších prípadoch použitia chemických zbraní, ktorým z hľadiska režimu chýbal zmysel. Európske vlády to však rady pripísali Asadovi na ťarchu. Keď Američania nakoniec vyslali do Sýrie svojich vojakov, nebol ich hlavným cieľom režim. Išli proti sunnitským islamistom a proiránskym šiitskym skupinám a pre istotu tiež obsadili sýrske ropné polia.

Islamistický terorista je pre EÚ „demokrat“

Asadov sekulárny režim prežíval napriek Európe a USA vďaka podpore Ruska a šíitskych fundamentalistov: Irán cez Sýriu podporuje libanonské hnutie Hizballáh. Keď vlani na jeseň režim padá, v Európe oslavujú. Za tie roky si tak privykli na vlastné klamstvá o Asadovi a jeho oponentoch, že možno skutočne uverili, že Saudmi vychovaný islamistický terorista al-Džawlání je osloboditeľom Sýrie a garantom jej demokratickej budúcnosti. Krátko po prevzatí moci sa za ním do Damasku vypravil vyjadriť podporu francúzsky minister zahraničia so svojou nemeckou kolegyňou. Preto dnes Brusel reaguje na prebiehajúce masakre najprv odsúdením tých, ktorí sa bránia pred útokmi al-Džawláního hrdlorezov; označenie hrdlorez, bohužiaľ, platí doslova. Potom, aby sa nepovedalo, zamrmle niečo o neprípustnosti útokov na civilistov.

Ani Francúzsko, ani Británia preto dnes nebijú na poplach. S iniciatívou na zvolanie Bezpečnostnej rady OSN k situácii v Sýrii prišli spoločne USA a Rusko. Po dlhej dobe obe veľmoci spolupracujú, vo vlastnom záujme, ale aj pre dobro ľudstva. Ich záujmy sú jasné. Rusko stálo za Asadom a dnes rieši humanitárnu krízu, keď na svojej základni chráni zúfalých alavitov.

Američania majú v Sýrii ako svojich chránencov Kurdov, ku ktorým nový režim pristupuje s podobnou nenávisťou ako k alavitom. Vyvražďovať ich však nemôže, pretože sú slušne vyzbrojení. Navyše, Trumpovi dnes filtruje informácie koordinátorka spravodajských služieb Tulsi Gabbardová. O Sýrii niečo vie, v minulosti rozkrývala západné klamstvá okolo nasadzovania chemických zbraní.

Ak sa Rusi s Američanmi dohodnú, otvára sa pre Sýrčanov nádej. Ak dohoda zmenší vplyv Turecka a ďalších amerických spojencov v regióne, získa táto nádej reálne obrysy. Ak vynechá bruselských popieračov genocídy, bude to len dobre.