Víkendové čítanie: Don Camillo a jeho ovečky

PRÍBEHY O EXILE A NÁVRATE

KRÍŽOVÁ CESTA 

Svätý Martin prišiel do mestečka s novými ľuďmi. Bol medzi nimi aj istý Marasca a bolo by bývalo lepšie, keby ho neboli doviedli so sebou. Mal malého chlapca a keď ho priviedol do školy, povedal učiteľke: „Ako som počul, v stredu sem prichádza kňaz učiť náboženstvo. Poprosím vás, aby ste vtedy môjho chlapca posielali domov.“ 

A keďže učiteľka odpovedala, že to nie je možné, Marasca každú stredu svojho syna do školy neposlal a nechal ho doma. 

Don Camillo to nechal tak, ale v jednu stredu popoludní to už nevydržal a zašiel do Olmetta, kde mal Marasca prenajatú farmu. Nechcel sa hádať. Chcel iba pošpásovať, ale keď ho Marasca zbadal na dvore, dal mu jasne najavo, že nemá chuť špásovať. 

„Tu bývam ja. Museli ste si pomýliť cestu.“ 

„Nepomýlil som si ju,“ odpovedal don Camillo spokojne. „Vidím, že váš syn nemôže chodiť v stredy do školy, prišiel som teda za ním, aby som mu dal hodinu náboženstva.“ 

Marasca hrubo zahrešil a to veru nebola tá správna odpoveď pre dona Camilla. 

„Aj vy by ste potrebovali zopár hodín náboženstva,“ poznamenal don Camillo. „Ak chcete, budem učiť aj vás.“ 

Pristúpil jeden z Marascových bratov a s nevrlým pohľadom čakal, čo bude nasledovať. 

„Vypadnite a viac sa tu neukazujte, vy havran jeden!“ vykríkol Marasca. 

Don Camillo neodpovedal, otočil sa a keď prišiel za bránku a bol už na ceste, obrátil sa k Marascovi: „Tak a teraz už nie som na tvojom dvore. Mal by si mi prísť zopakovať, čo si povedal, lebo som to asi dobre nepochopil.“ 

Otec a syn na seba chvíľu hľadeli, vyšli von bráničkou a zastali pred donom Camillom. 

Jeden z nich mal so sebou vidly, aby rozhovor plynul rýchlejšie. Nebol to však dobrý nápad, lebo rukoväť vidiel poslúžila donovi Camillovi na to, aby obom Marascovcom rozbil hlavy. 

Bol z toho taký cirkus, že starý biskup si nechal dona Camilla predvolať. 

„Monterana je bez kňaza. Pôjdeš a zostaneš tam, kým sa nevráti starý pán farár.“ 

Don Camillo sa začudoval: „Ale veď pán farár z Monterana zomrel…“ 

„Presne tak,“ znela biskupova odpoveď. 

*** 

Monterano bola najzapadnutejšia dedinka na celom svete. Štyri barabizne postavené z kameňa a blata. Jednou z nich bol kostol. Od ostatných domov sa líšil len tým, že vedľa neho stála veža. 

Aby ste sa do Monterany dostali, museli ste prejsť cez most, zísť z hlavnej cesty a vydať sa kamenistým výmoľom, ktorý volali „somársky chodníček“, hoci ani somár by ho bez pomoci nedokázal prejsť. Don Camillo tam dorazil s dušou na jazyku a s hrôzou sa pozeral okolo seba. 

Vošiel na faru a zdalo sa mu, že sa nemôže ani nadýchnuť, lebo izby boli malé a mali nízke stropy. Z nejakej diery tej starej barabizne vyskočila vyschnutá starena a zízala naňho cez privreté oči. 

„A vy ste kto?“ opýtal sa don Camillo. 

Starena rozhodila rukami. Bolo zrejmé, že si to už ani sama nepamätá. 

Nosný trám v kuchyni bol podopretý kmeňom nejakého stromu, aby sa nezrútil a don Camillo dostal chuť zahrať sa na Samsona a všetko rýchlo ukončiť. 

Ale potom pomyslel na to, že v tej hrôze prežil veľkú časť života kňaz, ktorý tu bol pred ním, a upokojil sa. 

Vošiel do kostola a takmer sa rozplakal, pretože ešte nikdy nevidel niečo také úbohé a zúfalé. 

Kľakol si na schodík hlavného oltára a zdvihol zrak k Ukrižovanému. 

„Ježišu…“ a náhle stratil slová. Kríž na hlavnom oltári bol čierny a drevo na ňom úplne rozpraskané, neopracované a surové. Zo sadrového Krista zostali iba ruky a nohy prebodnuté klincami. 

Takmer sa zľakol. 

„Ježišu!“ zvolal s úzkosťou v hlase. „Ty si v nebi, na zemi a na každom inom mieste. Nepotreboval som vidieť tvoju podobu vyrobenú z dreva alebo kameňa, aby som cítil tvoju blízkosť. Ale tu to vyzerá tak, akoby si ma úplne opustil… Ježišu, čo je to s mojou vierou, že sa dnes cítim taký opustený?“ 

Vrátil sa na faru. Na stole našiel obrus a na obruse krajec chleba a kúsok syra. Starena mu priniesla aj džbán vody. 

„Odkiaľ to máte?“ opýtal sa don Camillo. 

Starena rozhodila rukami a obrátila pohľad k nebu. Ani ona to nevedela. Roky rokúce to takto bolo za bývalého pána farára. A teraz ten zázrak pokračoval aj po príchode nového kňaza. Asi tak. 

Don Camillo sa pomaly prežehnal a znovu si spomenul na čierny a mĺkvy kríž. Pocítil triašku v tele a začal sa báť. Bola to začínajúca horúčka. A aj tú zosielala Božia prozreteľnosť, ako chlieb, syr a džbán vody. 

Tri dni preležal. Na štvrtý deň prišiel list od biskupa s presnými pokynmi: …Za žiadnych okolností to miesto neopúšťaj… Nikdy nech ťa nevidia dolu v mestečku: ľudia musia zabudnúť na takého nehodného kňaza… Nech ti Pán Boh odpustí a nech ti je na pomoci… 

Vstal a v hlave mu hučalo. Šiel sa pozrieť z okna. Vzduch bol chladný a bolo v ňom cítiť hmlu. 

„Čochvíľa príde zima,“ uvedomil si don Camillo a premkla ho hrôza. „Sneh ma tu zablokuje a budem celkom odlúčený od sveta. Som akoby na ostrove uprostred oceánu…“ 

Bolo päť hodín popoludní. Musel sa poponáhľať, aby ho neprekvapila noc. 

Dole somárskym chodníčkom nezostupoval, ale priam padal. Na hlavnú cestu prišiel práve včas a nastúpil do autobusu. O siedmej večer bol už v meste. Obišiel dve či tri garáže, až nakoniec našiel niekoho, kto bol ochotný odviezť ho až na rázcestie pri Gaggiole. 

Keď tam dorazil, prešiel krížom cez polia a okolo desiatej bol v záhrade Pepponeho domu. 

*** 

Peppone sa znepokojene pozrel na dona Camilla. 

„Potrebujem niečo odviezť do Monterana. Nákladiak máš v poriadku?“ 

Peppone pokrčil plecami. 

„A to ma kvôli tomu musíte budiť tak neskoro? Nepočká to do zajtra?“ 

„Nepočká!“ skríkol don Camillo. „Potrebujem nákladiak hneď teraz.“ 

Peppone naňho pozrel. 

„Otče, čo ste sa zbláznili?“ „Áno,“ odsekol kňaz. Po takejto logickej odpovedi sa Peppone poškriabal po hlave. „Pohnime si,“ súril don Camillo. „Čo som dlžný?“ Peppone vzal malú ceruzku a začal počítať. 

„Je to sedemdesiat kilometrov tam a sedemdesiat nazad, takže spolu stoštyridsať. Šesťtisícpäťsto lír za benzín a olej. Okrem toho náklady na prácu a nočná prirážka. Ale keďže ide o to, aby som vám pomohol odtiaľto zmiznúť, aby ste tu už viac neprekážali…“ 

„Tak koľko?“ prerušil ho don Camillo. „Koľko chceš?“ „Za desaťtisíc lír to pre vás urobím.“ 

Don Camillo mu odpovedal, že je to v poriadku a Peppone mu podal ruku. 

„Prekliato málo, ale na ruku,“ zamrmlal. 

Desaťtisíc lír bolo všetko, čo don Camillo mal. Šetril tie peniaze celé mesiace. 

„Naštartuj nákladiak a počkaj ma v polovici cesty do Boschetta.“ 

Peppone vytreštil oči. „A čo chcete v Boschette naložiť? Drevo?“ „Nestaraj sa a hlavne drž zobák.“ 

Peppone zamrmlal, že uprostred noci na poľnej ceste asi ťažko nájde niekoho, komu by to mohol povedať. 

Horúčka dona Camilla v tomto prípade neunavovala, práve naopak. Spôsobovala mu rozrušenie ako nikdy v živote. Prešiel cez polia a dostal sa cez ovocný sad až ku kostolu. Lepšie povedané, treskol si hlavu o kostol, pretože bola hustá hmla. Don Camillo mal kľúče vo vrecku, a tak vošiel cez dvere na veži. Von musel vyjsť cez hlavné dvere, no nikto ho nemohol vidieť. 

Peppone mával niekedy dobré nápady. Keď videl sadať hmlu a pomyslel si na dona Camilla, ktorý mal kráčať cez polia s naloženým nákladom, usúdil, že ak občas zatrúbi na klaksón, nájde svojho zákazníka ľahšie. 

Don Camillo sa teda k nemu dostal vďaka trúbeniu klaksóna a vďaka horúčke. Stonal, ale keď chcel Peppone vyjsť z auta a pomôcť mu, ohradil sa. 

„Nepotrebujem nič. Naštartuj ten krám a vyraz, keď ti poviem.“ 

Keď bol náklad naložený, don Camillo sa posadil vedľa Pepponeho a vyštartovali. 

Hmla ich sprevádzala asi tridsať kilometrov. Bolo to skutočne ťažkých tridsať kilometrov, ale zvyšných štyridsať už len preleteli. 

O druhej v noci, keď prešli cez známy most, Peppone zastavil auto na začiatku somárskeho chodníčka do Monterany. 

Don Camillo odmietol akúkoľvek pomoc pri vykladaní nákladu. Peppone počul, ako sa namáha na korbe nákladiaka, a keď ho zazrel vo svetle reflektorov, vypleštil oči. 

Ukrižovaný Kristus! 

Zadýchaný don Camillo sa dostal na somársky chodníček a keď Peppone videl tú námahu, vyskočil z nákladiaka a dobehol ho. 

„Môžem vám pomôcť, otče?“ 

„Ani sa ho nedotkni!“ skríkol don Camillo. „Vypadni a ak by si o tom chcel náhodou niekomu hovoriť, dobre si to rozmysli!“ 

„Šťastnú cestu!“ zašomral Peppone. A tak sa začala nočná krížová cesta dona Camilla. 

*** 

Kríž bol obrovský, dubový. Kristus bol vytesaný z tvrdého masívneho dreva. Somársky chodníček prudko stúpal a kamene boli klzké. 

Don Camillo nikdy necítil na svojich pleciach toľkú tarchu. Kosti mu hrkotali a po polhodine bol nútený kríž vliecť po zemi, tak ako ho ťahal Kristus na Kalváriu. 

A kríž bol stále ťažší a cesta stále náročnejšia, ale don Camillo sa nevzdával. 

Pošmykol sa a spadol na ostrý kameň. Cítil, ako mu po kolene steká krv, ale nezastavil sa. 

Jeden z konárov mu zobral z hlavy klobúk a poranil mu čelo, ale on sa nezastavil. Tŕnie mu driapalo tvár a strhávalo mu reverendu, ale don Camillo pokračoval vo výstupe. A jeho tvár sa podobala na Kristovu. 

Počul, že pri ceste tečie potôčik, ale nezastal, aby sa napil. Pokračoval v stúpaní. Hodinu, dve, tri. 

Kým prišiel do dedinky, prešli štyri hodiny. Kostol stál celkom hore. Musel prejsť chodníkom už síce bez kameňov, zato plným blata. Nikto ho na ňom nevidel. A ani ho vidieť nemohol, lebo všetci boli ešte v posteli. Už nemal žiadne sily, ťahalo ho dopredu iba zúfalstvo. 

Ale bolo to zúfalstvo prameniace z nádeje. 

Konečne bol v opustenom a zanedbanom kostole. Ale ešte to nebol koniec, pretože don Camillo musel dať dole starý čierny kríž a na jeho miesto na zamurovaný železný klinec za oltárom zavesiť nový kríž. Bola to neskutočná námaha, ale nakoniec bol ukrižovaný Kristus predsa len na svojom mieste. 

Potom don Camillo klesol na zem. Nemal už žiadnu silu a nedokázal na nič myslieť. Ale keď zazvonil zvon, vyskočil na nohy a bežal do sakristie. Umyl si tvár a ruky a pripravoval sa na svätú omšu. 

Sám si zapálil aj sviečky na oltári. Boli to dve malé sviece, ale zdalo sa mu, že osvetľujú celý kostol. 

Vnútri boli iba dvaja ľudia, ale donovi Camillovi sa zdalo, že ich nikdy nevidel toľko. Jednou z nich bola starena, tá, čo nevedela, kto je ani ako sa volá. Ale tým druhým bol Peppone, ktorý nemal síl nastúpiť do auta a krok za krokom sledoval dona Camilla. Hoci neniesol kríž na svojich pleciach, zúčastnil sa na tej neskutočnej námahe, akoby ju podstúpil on. 

A keď dorazil do kostola a stál vedľa pokladničky, vhodil do nej desaťtisíc lír od dona Camilla. „Ježišu,“ zašepkal don Camillo a pozdvihol pohľad k ukrižovanému Kristovi, „mrzí ťa, že si tu so mnou?“ 

„Boh je všade,“ odpovedal Kristus. 

„Ježišu, zástava je len jedna a každý regiment má tú svoju. Ty si mojou zástavou, Pane.“ 

Tvorca Pepponeho a Dona Camilla bol jedným z najvýznamnejších talianskych civilných intelektuálov dvadsiateho storočia, čo ho odlišovalo ako človeka, aj ako novinára a spisovateľa.

Don Camillo v skutočnosti predstavuje postavu bystrého antifašistu a rešpektuje „status quo“, zatiaľ čo Peppone je pravoslávny komunistický starosta, nevrlý, ale v podstate dobrý. Početné filmy boli následne čerpané z románov, v ktorých boli obe postavy protagonistami.