Hlavnou prekážkou prímeria sú dnes Londýn a Európa

V nedeľu prišli z Británie dva odkazy. Prvý: Rusko vraj musí pristúpiť na prímerie bez vlastných podmienok. Nijaké „áno, ale“, vyhlásil britský premiér Starmer po rokovaní koalície ochotných. Druhý odkaz: keď Rusko pristúpi na prímerie, viaceré európske krajiny NATO pošlú na Ukrajinu vojenské jednotky.

Má ísť o viac ako 10-tisíc vojakov, prevažne z Británie a Francúzska. Briti chcú nasadiť bojové lode v Čiernom mori, Francúzi chcú nasadiť bojové letectvo. Ďalšie krajiny – aj tie mimo Aliancie – vraj poskytnú európskym jednotkám zbrane a logistickú podporu.

Po ťahu Starmera sa plány na prímerie komplikujú. A nie zo strany Ruska, ktoré žiada ďalšie rokovania o podmienkach prípadnej dohody. Hlavnou prekážkou mierových plánov je najnovšie Londýn a jeho koalícia ochotných.

Rusi sa v priebehu pár dní dozvedeli, že Spojené štáty a EÚ počas prímeria rozšíria vyzbrojovanie Ukrajiny. A Londýn s koalíciou ochotných v rámci prímeria vysunú na Ukrajinu vojenské jednotky. S tým, že Rusko si nemá klásť vlastné podmienky.

Asi netreba dodávať, že pre Rusko bude tento tón, respektíve táto podoba „dohody“ o prímerí neprijateľná. Európa predsa nie je v postavení, aby si mohla diktovať podmienky. Vraj z pozície sily. Pretože ju nemá. Naopak, v konflikte má prevahu Rusko. Ak niekto môže nahlas hovoriť o pripomienkach k prípadnému prímeriu, tak je to Putin.

Putin to už urobil. Trumpovmu tímu odovzdal podmienky Ruska k návrhu. V utorok sa očakáva telefonát Putina s Trumpom. Podrobnosti nie sú známe, Putin však verejne naznačil základný rámec ruskej pozície.
Vyhlásil, že Rusko podporí také prímerie, ktoré má viesť k širšej mierovej dohode. Nie ku krátkej prestávke v bojoch (v ktorých Rusko vyhráva). Popri tom Putin hovoril o tom, že dohody majú byť nastavené tak, aby sa pomenovali a odstránili príčiny konfliktu.

Hlavné príčiny konfliktu boli z pohľadu Ruska dve. Prvou bolo nasadenie ukrajinskej armády proti proruskému Donbasu v roku 2014 (s tisíckami mŕtvych a miliónom utečencov). Druhou bol plán na vstup Ukrajiny do NATO, čo by bolo hrozbou nielen pre ruské menšiny na Ukrajine, ale pre Ruskú federáciu.

Putin a Lavrov odkázali, že v rámci mierových dohôd budú žiadať, aby Ukrajina garantovala bezpečnosť a práva ruskojazyčných komunít. A aby na jej území neboli vojaci a ťažké zbrane z krajín NATO (s loďami, lietadlami a raketovými systémami namierenými na Rusov).

Práve to druhé je po víkende a po siláckych vyhláseniach Starmera jadrom problému. Ak má byť prímerie pozvánkou pre nasadenie vojakov z krajín NATO na Ukrajinu, tak na tom asi dohoda tak skoro nebude.
Dobrou správou je, že rozhodujúca západná veľmoc – Spojené štáty – je otvorená ďalším rokovaniam s Ruskom. A kompromisom, ktoré by viedli k prímeriu a následne k mieru.

Zlou správou je, že americká vláda stráca páky na európskych spojencov. Británia a Francúzsko sa môžu pripravovať na nasadenie vojakov na Ukrajine bez ohľadu na pozíciu Spojených štátov. Rozhodnutie podmieňujú iba dohodou o prímerí.

Otázne je, o čo vlastne ide Londýnu a jeho európskym asistentom. Ide im naozaj o prímerie? A o uspokojenie Ukrajiny, ktorá trvá na nejakej podobe „vojenských záruk“? Žiaľ, vyzerá to skôr tak, že Londýn rozohral vyššiu hru, ktorá nie je ani v záujme Ukrajiny, ani v záujme kontinentálnej Európy.

Nasadenie 10-tisíc vojakov predsa nepredstavuje reálnu silu, ktorá by mohla garantovať stabilitu a prímerie. Ukrajina by potrebovala na účinné zastrašenie Ruska aspoň 100-tisíc západných vojakov. A tých jej nikto nedodá. Reálne záruky nedostane. Nešlo to za Johnsona a Bidena. A nepôjde to ani za Starmera a Trumpa.

Londýn a Európa sú prislabí hráči na to, aby mohli pritvrdiť a hrať sa pri frontovej línii na policajta.
Na druhej strane sú dosť silní na to, aby mohli torpédovať rokovania a dohody na osi Spojené štáty – Rusko. Teda aby mohli blokovať mierové plány a udržiavať konflikt zameraný na vyčerpávanie Ruska. Ukrajinskými rukami. Ukrajinskými životmi. A ukrajinskou zemou, ktorá je každým dňom konfliktu menšia…

Tajné služby – a nielen tá nemecká – hlásia, že vojna by mala trvať aspoň do roku 2030. Aby sa zabránilo zotaveniu Ruska a tlaku na Európu. Londýn a Európa chcú čas. Čas, za ktorý zaplatí Ukrajina.

Povedané na rovinu: vyzerá to tak, že globalisti po strate americkej vlády presunuli ťažisko aktivít do Londýna. Potrebujú prečkať štyri roky Trumpovej vlády. A popri tom sa pokúšajú zabrániť tomu, aby sa naplno presadili Trumpove mierové plány.

Trumpova predstava mierového riešenia je definitívna. Vojna sa má skončiť tak, aby už nikoho nezaťažovala masívnymi dodávkami zbraní, stovkami miliárd pomoci, drahými energiami, hybridnými hrozbami.

Plány Londýna a Kyjeva (Zelenského tímu) sú celkom iné. Proxy konflikt má pokračovať a tlieť aj po prímerí. Vyzbrojovaním Ukrajiny, nasadením západných vojakov na frontovej línii, sankciami proti Rusku…

Keďže Rusko na bojisku postupuje, hra na prímerie s konfliktným nastavením je vlastne optimálnym scenárom aj pre Britániu, aj pre Zelenského. A potom, po ekonomickom vyčerpaní Ruska a po konci Trumpovej vlády, sa uvidí…

Británii však zrejme uniká jedna podstatná vec. To, čo ukázala po víkende s bojovou koalíciou ochotných (10-tisíc vojakov), nie sú karty. A nie sú to ani kartičky. Je to len nevydarený vtip. „Sila“, ktorú ukázala na údajné zastrašenie Ruska, musí byť úsmevná aj z pohľadu Trumpa, aj z pohľadu Putina.

A aby sme nezabudli, v rozpakoch, či sa majú rozosmiať alebo rozplakať, museli ostať aj Ukrajinci, ktorí nasadili do bojov stovky tisíc mužov.

Čo dodať… Potom, čo Briti a Európa priznali, ako by vyzerali ich „záruky“, by sa mohla aspoň časť ukrajinských lídrov prebrať. A rozhodnúť, či vidí budúcnosť v reálnych mierových rokovaniach s Trumpom a Putinom. Alebo v slamke, ktorú im hodila do vody európska koalícia ochotníkov.