Jack Foust Matlock Jr. pôsobil ako veľvyslanec USA v Sovietskom zväze v rokoch 1987 až 1991 a v Československu v rokoch 1981 až 1983. Bol poradcom prezidenta Ronalda Reagana v Rade pre národnú bezpečnosť. Po odchode z diplomatických služieb pôsobil v rokoch 1996 až 2001 ako profesor na počesť Georgea F. Kennana v Inštitúte pre pokročilé štúdium na Princetonskej univerzite v New Jersey. Je autorom troch kníh: Ilúzie superveľmoci (Superpower Illusions, 2010), Reagan a Gorbačov: Ako sa skončila studená vojna (Reagan and Gorbachev: How the Cold War Ended, 2004) a Autopsia impéria (Autopsy on an Empire, 1995).
Pán veľvyslanec, po viacerých mierových iniciatívach prezidenta Trumpa voči Rusku ste pre magazín Responsible Statecraft napísali, že „každý, kto má záujem o mier namiesto hrozby jadrovej vojny, by mal prezidentovi Trumpovi zablahoželať“. Prečo potom podľa vás európski spojenci reagovali na prezidentove snahy tak alergicky?
Naši európski spojenci a naša vlastná politika sa v 21. storočí vydali nesprávnym smerom. Namiesto toho, aby sme sa snažili zachovať celistvú a slobodnú Európu, ktorú sme vytvorili na konci studenej vojny, sa nám nepodarilo vytvoriť bezpečnostný rámec, ktorý by zahŕňal celý kontinent – čiže rámec, ktorý by zahŕňal aj Rusko. Namiesto toho sme prevzali pôvodne obrannú alianciu – NATO – a zmenili ju na útočnú. A to v čase, keď žiadna krajina vo východnej Európe nebola priamo ohrozená.
Európania nereagujú racionálne. Mylne sa domnievajú, že ak sa vojna na Ukrajine skončí za podmienok, ktoré prezident Putin považuje za prijateľné, znamená to, že bude útočiť na ďalšie krajiny. Neexistuje o tom absolútne žiadny dôkaz. Myslím si však, že ešte pred rozsiahlou inváziou na Ukrajinu existovali dôkazy o tom, že naši európski spojenci a Spojené štáty dodávali Ukrajine vojenské vybavenie, čím porušovali prímerie dohodnuté v Minských dohodách. Správali sme sa provokatívne.
Všetci by však mali privítať súčasné rokovania, pretože čím dlhšie bude táto vojna pokračovať, tým viac bude všetkým ubližovať. Európa platí za energiu oveľa viac a snaha izolovať Rusko nefunguje.
Akú úlohu by podľa vás mohli zohrať východoeurópske štáty ako Slovensko a Maďarsko pri podpore zbližovania medzi Ruskom a Západom? Alebo sú príliš malé, a preto príliš bezvýznamné na to, aby ich bolo počuť? Zdá sa, že ich pokusy o podporu mieru by mohli byť ľahko odsunuté na vedľajšiu koľaj mocnejšími západoeurópskymi krajinami. Príkladom by mohli byť nedávno zrušené prezidentské voľby v Rumunsku.
Zrušenie volieb v Rumunsku je útokom na demokraciu a rumunskú suverenitu. Slovensko a Maďarsko však konajú vo svojom národnom záujme, keď sa stavajú proti politike NATO, ktorá predpokladá, že Rusko je nepriateľ. Ako členovia NATO majú tiež právo odmietnuť pozvanie Ukrajiny do NATO. Koniec koncov, každý člen musí hlasovať o schválení nového člena.
Po tom, ako Ukrajina súhlasila s rezolúciou Trumpovej administratívy o 30-dňovom prímerí, zahraničnopolitický poradca prezidenta Putina Jurij Ušakov vyhlásil, že Rusko by prijatím okamžitého prímeria nič nezískalo, pretože „to len dáva Ukrajincom príležitosť preskupiť sa, nabrať silu a pokračovať v tom, čo robili doteraz“. Sám prezident Putin povedal veľmi podobnú vec na nedávnej tlačovej konferencii s prezidentom Lukašenkom. Rusi vedia, že hrajú so silnými kartami a nemusia sa hneď vrhnúť na riešenie. Je príležitosť na uzavretie mieru pasé?
Prezident Putin sa chce stretnúť s prezidentom Trumpom. Dôkazom je aj to, že návrh priamo neodsúdil. Má však dôvod váhať. Podľa pozorovateľov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) Ukrajinci počas takzvaných prímerí, ktoré zaviedla dohoda z Minska, využili túto situáciu na vojenské posilnenie svojej strany a v skutočnosti porušili prímerie. Ukrajina v minulosti využívala prímeria na budovanie svojej armády, pričom jej pomáhali niektoré západné krajiny vrátane Spojených štátov.
Nemyslím si, že my, ktorí nie sme v centre diania, môžeme niečo predpovedať. Dôležité však je, že Trump a Putin spolu hovoria a komunikujú. Jednou z najväčších chýb, ktorých sme sa dopustili počas Bidenovej administratívy, bolo prerušenie všetkých kontaktov s Ruskom a v podstate vedenie hospodárskej vojny. Na Rusko sme uvalili sankcie, ktoré by za normálnych okolností boli povolené len počas vojnového stavu.
Myslím si, že teraz musíme počkať a uvidíme, čo prinesie diplomacia. Dúfam, že prebieha dosť súkromnej diplomacie. Ak Putin bude súhlasiť s prímerím, bude chcieť záruky, že to nebude mať za následok len posilnenie ukrajinských síl. Možno bude chcieť počkať aj na to, kým vyženú Ukrajincov z Kurskej oblasti, ktorú ukrajinská armáda napadla v auguste minulého roka. To sa zrejme môže stať už čoskoro.
Kritici by oponovali, že skutočnosť, že Rusko okamžite nepristúpilo k dohode o prímerí, ukazuje, že nemá záujem o mier, ale skôr o agresívnu územnú expanziu. Ako by ste na toto zareagovali?
Myslím si, že to vôbec nie je pravda. Domnievam sa, že Rusku by mier veľmi prospel. Ak je to prímerie, ktoré by len pokračovalo vo vojne, ako sa to stalo predtým, potom je to, samozrejme, iný problém. Ale myšlienka, že prezident Putin má v úmysle ďalšie rozširovanie alebo že by mohol zaútočiť na ktoréhokoľvek člena NATO, je jednoducho nezmysel. O tom neexistuje žiadny dôkaz. A aj keby existovali dôkazy o tomto úmysle, nemá na to potrebné schopnosti. Takže je to, úprimne povedané, smiešne.
Ak by vám zavolali z Trumpovej administratívy, boli by ste stále súčasťou diplomatického tímu?
Nemyslím si, že mi zavolajú. Som neustálym kritikom Trumpa a jeho administratívy. Ako som povedal, v tomto prípade si myslím, že má pravdu. On však nepovoláva ľudí, ktorí nie sú jeho vernými podporovateľmi. Takže takýto telefonát neočakávam.
Vo svojom článku pre Responsible Statecraft takisto píšete, že prezident Trump sa usiluje o „obnovenie diplomacie, ktorú použili prezident Reagan a prezident Bush starší na ukončenie studenej vojny“. Pre mnohých čitateľov môže byť toto tvrdenie prekvapujúce, pretože existuje široko rozšírený názor, že tvrdý, kovbojský antikomunistický prezident Reagan „porazil ríšu zla“ tým, že bezohľadne prevyšoval sovietske výdavky na obranu. Prečo je tento naratív problematický?
Jednoducho je nesprávny. Zhodou okolností som to bol ja, kto radil prezidentovi Reaganovi v jeho politike. A v našej politike sme mali niekoľko základných cieľov. Jedným z nich bolo, že sme chceli vyjednať výrazne nižšie úrovne zbrojenia. Prezident Reagan naozaj chcel odstrániť jadrové zbrane.
Po druhé, nesnažil sa zmeniť vládu v Sovietskom zväze. Áno, odsudzoval komunizmus, ale jeho postoj bol taký, že (Rusi) by ho mali prestať vnucovať iným ľuďom. Systém v Sovietskom zväze bola jeho vlastná vec. Celá naša (americká) politika bola teda založená na snahe zmeniť ich vonkajšie správanie. Komunizmus sme považovali za šialený systém, ale nesnažili sme sa ho zmeniť zvnútra.
Po tretie, udržiavali sme komunikáciu bez ohľadu na to, čo sa nám nepáčilo – neprestali sme sa rozprávať. Navrhli sme program, ktorý by podporoval otvorenie sa Sovietskeho zväzu, zatiaľ čo sovietski lídri sa ho snažili uzavrieť pred slobodným svetom. Prezident Reagan ani raz verejne neurazil žiadneho sovietskeho vodcu. Pochopil tiež, že ak chceme podporovať ľudské práva, musíme to robiť potichu a nie ako požiadavky, ale ako výzvu na spoluprácu.
Americký postoj k vnútornej politike našich protivníkov by dnes nemohol byť odlišnejší.
Takmer každý prvok diplomacie, ktorý sme použili na ukončenie studenej vojny, americkí prezidenti v 21. storočí zvrátili. Namiesto vyjednávania sa uchýlili k osočovaniu. Nepáči sa mi, ako Putin obmedzil demokratické procesy v Rusku. Rusko má však zvrchované právo určovať a presadzovať svoje vnútroštátne zákony. Faktom však je, že Obamova administratíva svojím „Magnitského zákonom“ uvalila sankcie na Rusko za smrť osoby vo väzbe, čo je záležitosť, ktorá patrí do zvrchovanej jurisdikcie Ruska. Kto medzitým sankcionoval Spojené štáty za vraždy černošských občanov policajtmi?
Mali sme niekoľko amerických prezidentov, ktorí namiesto toho, aby pokojne rokovali o sporných otázkach, verejne očiernili osobu, s ktorou potrebovali rokovať. Henry Kissinger vtedy poznamenal, že „osočovanie Vladimíra Putina nenahradí účinnú politiku“.
K zmene amerického postoja voči Rusku došlo za Clintonovej vlády, pretože prezident Bush starší schválil Novú zmluvu o únii, o ktorú sa usiloval Gorbačov a ktorá by zachovala Sovietsky zväz ako určitý druh dobrovoľného združenia s väčšou autonómiou pre jeho jednotlivých členov.
Áno. Prezident Bush starší vtedy povedal, že Ukrajinci by mali podporiť Gorbačovov návrh na dobrovoľnú federáciu a nemali by sa nechať zviesť „samovražedným nacionalizmom“. V auguste 1991, keď predniesol tento prejav v ukrajinskom parlamente, vo Verchovnej rade, Gruzínsko vtedy skutočne útočilo na Južné Osetsko, jednu zo svojich menšinových oblastí. To bol príklad „samovražedného nacionalizmu“, o ktorom hovoril. Preto namiesto toho podporil federáciu, ktorá by krajinám Sovietskeho zväzu poskytla autonómiu, ale zachovala by celkovú jednotu.
Keď sa napokon Sovietsky zväz rozpadol, americkej administratíve zjavne neostávalo nič iné, ako uznať všetky nástupnícke štáty. Ukrajinci by si však mali uvedomiť, že keď hovoria, že Rusko je agresívne, bol to zvolený vodca Ruskej federatívnej socialistickej republiky Boris Jeľcin, ktorý podporoval ich nezávislosť. Vedúci predstavitelia Bieloruska a Ukrajiny spolupracovali s Jeľcinom na zániku Sovietskeho zväzu, čo Spojené štáty politicky nepodporovali, ale museli sme to akceptovať.
Píšete, že „všetci budú mať prospech“ z posilnených obchodných vzťahov medzi USA a Ruskom, ktoré minister zahraničných vecí Marco Rubio predstavil ako možnosť po svojom prvom stretnutí s ruským tímom v Rijáde. Mohli by ste načrtnúť, aké výhody očakávate od zlepšenia vzťahov s Rusmi?
Samozrejme, myslím si, že v týchto vzťahoch potrebujeme zmierniť napätie. Bilaterálny obchod medzi Spojenými štátmi a Ruskom nebol nikdy veľký, ale obchod Ruska so západnou Európou bol oveľa významnejší a pre Západoeurópanov je veľmi dôležitý. Najmä preto, že energia, ktorú potrebujú, je lacnejšia, keď prichádza z Ruska.
Ale predovšetkým, ak chceme spolupracovať na skutočne veľkých problémoch, ktorým dnes čelíme, napríklad globálne otepľovanie či masová migrácia, musíme im čeliť spoločne. Tieto problémy nebudeme schopní vyriešiť bez spolupráce s Ruskom, Čínou, Indiou a ďalšími veľkými krajinami. Snaha rozdeliť svet na konkurenčné bloky prakticky znemožní riešenie týchto výziev.
Nehovoriac o tom, že napätie medzi jadrovými veľmocami by malo znervózňovať každého.
Nemyslím si, že by niektorá z týchto krajín skutočne zaútočila jadrovými zbraňami na tú druhú. Ak sa však tieto jadrové zbrane niekedy vymknú spod kontroly a dostanú sa do rúk teroristov, máme sa naozaj čoho obávať. V prospech Putina hovorí aj to, že tieto jadrové zbrane drží pod prísnou kontrolou. V tomto smere je veľmi zodpovedný.
Vyzývať Rusov v oblastiach, ktoré považujú za strategické hrozby pre svoju bezpečnosť – to je problém. Musíme si uvedomiť, že na našej pologuli by sme považovali akúkoľvek cudziu vojenskú základňu, či už v Karibiku alebo v Latinskej Amerike, za nepriateľský čin. Takže keď napríklad vyzbrojíme Ukrajinu, bude to určite považovať za hrozbu nielen Putin, ale v podstate každý ruský vodca. To je podstatou tohto problému.
Dúfam len, že sa nám prostredníctvom kontaktov a rokovaní podarí situáciu zvrátiť, pretože ak nastane mier, bude to prospešné pre všetkých. Ak bude vojna pokračovať, môže sa ľahko rozšíriť. Ale aj keby to tak nebolo, bráni nám to sústrediť sa na širšie problémy, ktoré predstavujú skutočné nebezpečenstvo pre našu bezpečnosť a blahobyt. Potrebujeme spoluprácu s Ruskom. Potrebujeme spoluprácu s Čínou. Ak si budeme ekonomicky konkurovať, je to v poriadku. Takáto konkurencia nám môže pomôcť napredovať. Ale militarizácia všetkého, ako sme to evidentne urobili, musí naozaj prestať.