Vajatavý Hlas, ktorý po odplávaní jeho centrálnej planéty do prezidentského paláca stále nevie, kde je jeho miesto pod slnkom. Najlepší manažment nemá ani balíkomat politických samohráčov s názvom SNS. Pod touto značkou sa zjednotili všetky kúty nášho domáceho antiestablishmentového protestu, ale ako to už pri kútoch býva, sú od seba natoľko vzdialené a atomizované, že sa medzi sebou rozhádajú rýchlejšie, ako by to dokázali Matovičovi poslanci (a to sme použili benchmark naozaj vysokého stupňa).
Kým partneri sú premiérovou slabinou, naopak, najväčšou silou premiéra je stále opozícia. Aspoň na tento stabilný vektor, vždy pripravený zasiahnuť do hry presne tak, ako mu to vyhovuje, sa môže spoľahnúť. Stačí na to naozaj málo. Keďže v opozícii nie je nik, kto by dovidel za roh, Ficovi na väčšinu politických súbojov stačí vykuknúť z obloka.
Bizarný spôsob, akým opozícia „využila“ vládnu krízu, nesvedčí o nejakom zrelom posune. Dve strany rebélie, huliakovcov a migaľovcov, sa pokúsila osedlať pre vlastnú hru, tú však žiadnu nemala. Médiá dávali Migaľovi priestor na to, čomu on hovoril „hodnotová politika“. To je opakovanie fráz liberálnych médií. Migaľ sa stal hrdinom napríklad aj preto, že pred krvilačnou vládou hájil tretí sektor. Zastával sa totiž dotácií pre hobby horse kluby, kde ľudia jazdia na drevených koníkoch (a nešlo o Braňa Jobusa a Vrbovských víťazov).
Novinári boli, pravdaže, očarení. Dnes si z Migaľa ironicky robia žarty, že jeho hodnoty sa volajú eurofondy. Nerobia si tie žarty náhodou sami zo seba, keď predtým uverili vlastným želaniam? Minimálne od čias Eduarda Hegera vieme, že ak dáky stratený a nemohúci politik opakuje frázy o hodnotovej politike, iba nimi prehlušuje svoj primárny zvuk, totiž cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
Bodku za vtipne „rafinovanou“ opozičnou hrou dali dve stretnutia: Naďa s Huliakom v Očovej a nedávno Šimečku s Migaľom. Pravdaže, obe mali za cieľ posilniť istú hodnotu. Hodnotu Huliaka a Migaľa vo vlastnej hre o silnejšie pozície vo vláde. Opozícia im v tom rada pomohla, čím síce oslabila vládu, no bez koncovky, ktorú sledovala, a ktorou bol jedine pád vlády a predčasné voľby.
Od začiatku bolo pritom zrejmé, že predčasné voľby sú pre rebelov bez perspektívy to posledné, po čom by túžili. To bolo zrejmé každému, okrem protivládnych novinárov, ktorí boli vo svojom aktivistickom úsilí opojení a paralyzovaní krásou vládneho poslanca, ktorý je zrazu ochotný opakovať ich mediálnu agendu.
Slabosť vlády, ktorú tradične zachraňuje opozícia
Opozícia teda síce oslabila vládnu koalíciu, ale iba tým, že atomizovala jej jadro. Výsledok bude dva a pol roka (maximálne) slabej vlády, ktorá už nebude schopná opakovať kroky najťažšieho kalibru, ako bola zmena trestnej legislatívy, ale bude rada, ak jej budú prechádzať jednoduché zákony.
Možno sa blížime k bodu, ktorý kedysi Fico avizoval ako pokojné obdobie. Nepríde však vďaka Ficovi, ale skôr pre jeho slabosť.
Na pozadí je však stále jedna vážna otázka.
Keďže Fico svoje osobné zdravotné problémy nerieši verejne - zrejme to považuje za slabosť, nikto netuší, ako výrazne zasiahol atentát jeho zdravie a nakoľko je pripravený čeliť politickým výzvam rovnako odhodlane ako v minulosti.
Mimochodom, aj v tomto vidieť zásadný rozdiel v odolnosti medzi politickými hráčmi. Čaputová s Kiskom spolu s médiami dokázali opakovať a politicky a mediálne vyžmýkať každú menšiu vyhrážku, ktorej čelili, Robert Fico ospevovanie svojich zranení považuje za slabosť aj v prípade atentátu, ktorý ho takmer pripravil o život. Možno aj to je dôvod, prečo je 20 rokov v politike na vrchole, kým cintorín jeho politických vyzývateľov, ktorých dokázal pochovať aj náboj v obálke, sa stále viac rozrastá. Opoziční politici sa nad svojou slabou odolnosťou v zápase s Ficom nezamyslia, pretože z nejakých záhadných dôvodov už samotnú úvahu na túto tému budú považovať za podporu Fica.
Kým spočiatku sa zdalo, že jeho nezasahovanie do koaličnej rebélie má svoj dôvod v premiérskej únave – respektíve že svoje sily presmeroval do zahraničnej politiky - v súčasnosti sa zdá, že sa naplno vrátil do domáceho ringu.
So svojimi partnermi pozametal podobne, ako kedysi s HZDS a SNS. Použil na to aj podobnú páku. Predčasných volieb sa bojí Hlas a SNS, nie Fico. Vlečúca sa kríza s rebelmi, ktorú Matúš Šutaj Eštok a Andrej Danko nedokázali vyriešiť vo vlastných stranách, bola napokon vyriešená tým, že im premiér vzal každému po jednom rezorte, aby dokonal dohody s rebelmi.
Huliak tomu rozumel, dohodol sa s Malatincom, posilnil pozíciu, a s kumpánmi získali maximum možného. Po roku si Huliak vydupal ministerstvo, ktoré mu malo patriť už pri skladaní vlády, keď ho storpédovala prezidentka. Aj tento prípad symbolizuje, ako to napokon dopadne, keď sa rôzne protidemokratické sily (Čaputová) začnú vŕtať tam, kam ich mandát nesiaha. (Keď už sme pri tých „hodnotách“, pripomeňme, že prezidentka vtedy nezablokovala omnoho problematickejšieho Kaliňáka).
Medzitým v opozícii
Upokojenie rozbúrených vĺn a stabilizácia v koalícii však má práve dnes väčší zmysel ako predtým.
Prieskumy avizujú, že opozícii sa konečne podaril veľký sen: získať v nich väčšinu a prebiť vládu Roberta Fica. Má to jeden háčik, a to nie malý. Dokázali to iba preto, že prišla posila v podobe Igora Matoviča. Ten už štvrť roka postupne rastie, spolu so stranou Za ľudí a Kresťanskou úniou (s ktorými tvoril koalíciu) postupne atakujú desať percent. So štyrmi percentami mu sekunduje hnutie Sme rodina. Práve táto „koalícia otĺkankov“, ktorých nik nechce, môže spolu tvoriť novú významnú opozičnú silu.
Asi netreba dodávať, že progresívnej opozícii by to narušilo plány. Bol by to už druhý „spojenec“, ktorého z dôvodu nevyhnutnosti verejne deklarujú ako svojho kľúčového partnera, no v skutočnosti ho považujú za civilizačného nepriateľa, ktorého v správny čas bude treba zlikvidovať (prvé je, samozrejme, KDH). To hryzenie do jazyka bude pri Matovičovi ešte hlasnejšie, ako keď sa progresívci vyjadrujú (na verejnosti) o kresťanských demokratoch.
Spojenie otĺkankov by dávalo zmysel. Ak tam prirátame aj Demokratov (4 percentá), ide o štyri subjekty, s ktorými si nechce špiniť ruky žiadna z parlamentných strán, panuje nad nimi vysoká miera pohŕdania a ich šance na to, že by si ich skrotila niektorá z etablovaných strán, sú mizerné.
Naopak, medzi sebou majú minulosť, ktorá im šance na spojenie dáva. Boris Kollár si s Igorom Matovičom rozumel ešte aj vtedy, keď s ním boli všetci ostatní v konflikte.
Médiá pritom budú dávať Matovičovi muníciu na rast. Kauzy a „kauzy“ typu vila v Chorvátsku budú pri Ficovi a jeho ľuďoch pribúdať, či už budú skutočné alebo vymyslené. Matovič bude okamžite pripravený odletieť do Chorvátska a metódou, ktorá mu kedysi vyšla pri Počiatkovej vile vo Francúzsku, bude získavať prevahu v opozičnom priestore.
Len vďaka nemu môže opozícia poraziť vládnu väčšinu. Progresívna opozícia narazila na svoje limity už dávno.
Ficova vláda je tu už vyše 15 mesiacov, pričom za ten čas nemala žiaden významný koristnícky či korupčný škandál, čo je vzhľadom na povahu tejto strany úctyhodný výkon. Budú tak pribúdať ľudové a z hospodárskeho hľadiska bezvýznamné kauzy typu vila v Chorvátsku, ktoré si však nahnevaný občan platiaci vysoké účty či DPH vie ľahko zosobniť. V týchto vodách sa neorientuje nikto lepšie ako Igor Matovič.
Údajná Počiatkova vila na riviére ani zďaleka nepatrila medzi najväčšie škandály Ficovej vlády, no tribúnovi Matovičovi pomohla, aby sa postavil do čela ľudovej rebélie.
Ak to bude takto pokračovať aj naďalej – Ficova vláda sa nebude dopúšťať väčších ekonomických škandálov, no nenechá si ujsť menšie profity ako je vila kdesi v zahraničí -, rásť bude matovičovská forma reakcie.
A tým bude v opozícii rásť aj jeho sila voči progresívcom.
Otázku, kto z nich je pre Roberta Fica ľahším sústom – a či si napokon nebudú skôr súperi medzi sebou - ponecháme na veštice.
