Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj s myšlienkou zastavenia úderov na energetickú infraštruktúru predbežne súhlasil, reagoval však podráždene. Povedal, že chce vidieť detaily a že očakáva Trumpov telefonát. Dúfa tiež, že si americký prezident podľa jeho slov uvedomí, že Putin má veľký apetít a chce vo vojne pokračovať – ofenzívami na Sumy, Charkov a Záporožie.

Washington si potrebuje uvoľniť ruky

Zelenského frustrácia je pochopiteľná. Aj telefonát Bieleho domu s Kremľom totiž ukázal, že sa hrá o viac ako o Ukrajinu.

Ako informovalo veľvyslanectvo USA v Moskve: „Lídri hovorili vo všeobecnosti o Blízkom východe ako o regióne potenciálnej spolupráce, ktorá má zabrániť budúcim konfliktom. Ďalej rokovali o potrebe zastaviť šírenie strategických zbraní a budú spolupracovať s ostatnými s cieľom zabezpečiť čo najširšie uplatňovanie. Obaja lídri sa zhodli na tom, že Irán by nikdy nemal byť v pozícii, ktorá by mu umožnila zničiť Izrael.“

Veľvyslanectvo dodalo, že „obaja lídri sa zhodli na tom, že budúcnosť so zlepšenými bilaterálnymi vzťahmi medzi Spojenými štátmi a Ruskom má obrovské výhody. Patria sem obrovské hospodárske dohody a geopolitická stabilita po dosiahnutí mieru.“

Inými slovami, Američania si potrebujú uvoľniť ruky na čoraz ostrejší stret s Iránom. Ten je diktovaný najmä vplyvom mocnej izraelskej loby, ktorej sa darí robiť z americkej globálnej moci predĺženú ruku zahraničnej politiky Jeruzalema. A na Trumpovu vládu má loby, zdá sa, väčší vplyv ako na vládu Bidena. Preto Američania bombardujú proiránskych Húsiov v Jemene a varujú, že zodpovednosť za ich ďalšie útoky pripíšu Iránu.

Ukrajina ako vyjednávací žetón

Avšak sú za tým aj realistické pohnútky. Ako nedávno uviedol Trumpov vyslanec pre Ukrajinu Keith Kellog, USA sa na Ukrajine dopúšťajú „strategického preťaženia“. Citoval pritom prácu Paula Kennedyho o „imperiálnom preťažení“, ktoré môže potenciálne viesť k pádu veľmoci.

Povedané inak, Američania nemôžu byť všade naraz a musia sa sústrediť na svoje (a izraelské) geopolitické priority. Ukrajina medzi tie americké nepatrí, ale medzi ruské áno.

Zároveň si však žiadna zo svetových mocností nepraje rozširovanie jadrových zbraní. USA a najmä Izrael sa jadrového Iránu desia. Obzvlášť v situácii, keď má Teherán po efektívnych izraelských útokoch proti jeho spojencom v Libanone a Sýrii veľkú motiváciu, aby atómovú zbraň vyrobil a jadrový Izrael „dorovnal“.

A aj keď je Irán nateraz ruským spojencom, jadrová proliferácia zákonite zvyšuje riziko jadrovej nehody a Moskva si nikdy nemôže byť istá, aký režim bude Teherán kontrolovať v budúcnosti. Jadrový Irán teda nie je ani v ruskom záujme.

Môžeme očakávať, že ak Moskva pritlačí na svojho blízkovýchodného spojenca, USA môžu na oplátku pritlačiť na tých svojich. O zaobstaraní si jadrového odstrašenia totiž hovorí napríklad aj Varšava. Tamojší premiér Donald Tusk vyhlásil, že Poľsko „musí siahnuť po najmodernejších spôsobilostiach aj v oblasti jadrových zbraní a moderných nekonvenčných zbraní“.

Opäť, táto eventualita je strašidelná pre Moskvu, ale nepríjemná aj pre Washington. Američania majú radi oddaných spojencov, nie suverénne jadrové mocnosti, ktoré konajú na vlastnú päsť a správajú sa k nim rovnocenne.

Jadrový Irán a Poľsko by pravdepodobne boli len štartom ďalšiemu jadrovému šíreniu, ktoré by mohlo pokračovať Saudskou Arábiou, Egyptom, Kazachstanom a ďalšími krajinami.

Američania a Rusi si jednoducho začínajú uvedomovať, že majú viacero dôležitých spoločných záujmov, na ktorých by mali spolupracovať.

Je smutné, že k vytriezveniu dochádza až po troch rokoch zástupnej vojny. Ktorej pozorovateľom je Európa a obeťou Ukrajina.