Odchod Enelu symbolicky uzatvára jednu kapitolu klimatického šialenstva, ktorá doľahla aj na nás

O odchode Enelu sa vlastne rozhodlo už pred rokmi, napriek tomu sa sfinalizoval len na prelome rokov. Odchádzanie Enelu zo Slovenska totiž trvalo roky a po celý čas bolo trápením. Energetický a priemyselný holding (EPH) českého podnikateľa Daniela Křetínského sa na odkúpení tretinového podielu Slovenských elektrární dohodol už v roku 2016, no súčasťou dohody bola aj dostavba Mochoviec, ktorú musel Enel dokončiť a znášať aj všetky vyvolané a vtedy stále ťažko odhadnuteľné náklady s tým spojené.

Trápenie s nutnosťou dokončiť výstavbu jadrovej elektrárne bolo vecným bremenom týčiacim sa ako červený výkričník v súvahe firmy, bez ktorého by bol ich podiel fakticky nepredateľný. Bolo by to ako kupovať mačku vo vreci, pričom dotyčná mala myriady nakazených chlpov.

Křetínský pôvodne kúpil tretinový podiel a jeho holding – do ktorého sa medzičasom vrátil aj Patrik Tkáč – od nového roka preberá aj druhú tretinu. Zvyšných 34 percent akcií Slovenských elektrární má v rukách štát.  

Enel pri predaji podielu v roku 2016 vytvoril s EPH firmu Slovak Power Holding, ktorú od roku 2016 až dosiaľ vlastnili rovnocenným dielom. Táto firma vlastnila dve tretiny Slovenských elektrární. Získal však predkupné právo aj na zvyšný podiel Talianov, ktorý si koncom minulého roka uplatnil, čím Enel v našich národných elektrárňach definitívne končí.

Taliani zrejme na túto investíciu nebudú spomínať v dobrom. Cena za prvý tretinový podiel bola podľa medializovaných informácií 150 miliónov eur. Len na pripomenutie, za dvojnásobný podiel v roku 2006 Taliani zaplatili 840 miliónov eur. Medzitým si nevyplácali dividendy, keďže dohoda znela, že zo ziskov sa dostavajú Mochovce.  

Za získanie druhého podielu musí Křetínský zaplatiť záväzky, ktoré Enel po sebe zanechal, čo je vyše jedna miliarda eur. Tie ale pochádzajú primárne z predraženej dostavby Mochoviec. V tomto kontexte sa s odstupom času inak javia aj výroky exministra hospodárstva Jirka Malchárka (ANO Pavla Ruska) zo spisu Gorila o vyplácaní provízií z privatizácie. Ak sa aj Enel dostal k Slovenským elektrárňam pod cenu, z dlhodobého hľadiska na nej veľmi nezarobil. 

Neznamená to však, že si časť zo stratenej investície nevybrali „inak“. Pamätným je výstavba sekundárneho okruhu v Mochovciach, kde tender vyhrala dcérska firma Enelu. Slovenskí experti si pri pohľade na „prácu“ svojich predražených talianskych kolegov ťukali na čelo.

Talianom však väčšie vrásky napokon urobila nepredvídateľná energetická politika v Európskej únii.

Renesancia jadra

Pripomeňme si anabázu, v ktorej sa aj racionálne ekonomické rozhodnutia pod vplyvom šialenej energetickej politiky javia prinajmenšom riskantne.

Hoci aj na vrchole nerozumného klimatického aktivizmu bolo zrejmé, že elektrina z „atómiek“ bude ešte minimálne desaťročia kľúčovým prvkom našej energetickej sústavy, dobudovanie Mochoviec sa ešte pred desaťročím považovalo za ekonomicky nerozumné rozhodnutie.

Premiér Robert Fico Enel do dostavby elektrární fakticky dotlačil a bol pre tento krok oponentami označovaný za prinajmenšom jadrového lobistu, ak nie rovno proruského trola (z dôvodu ruských technológií a paliva). V istom zmysle to vtedy – nie dnes – naozaj pôsobilo ako ekonomicky neefektívne a skôr politické rozhodnutie.

S odstupom času sa však naň dá nazerať úplne inou optikou. Spomeňme si na minuloročnú paniku z nedostatku a rastu cien energií, keď sa zrazu vízia novej jadrovej elektrárne považovala za nečakané víťazstvo a bonus pre každú krajinu, ktorá má silné jadrové zdroje. Aspoň v porovnaní s Nemeckom, ktoré vtedy trpelo pre svoju dobrovoľnú likvidáciu jadrových elektrární, ktorá Nemcom posadnutým víziou obnoviteľných (občasných) energetických zdrojov poslúžila ako psycholiečba traumy z japonskej Fukušimy.

Merkelovej rozhodnutie odstaviť po jadrovej havárii na druhom konci sveta nemecké atómové elektrárne nemalo deštruktívne následky len pre Nemecko. Odklon Európy od jadra spôsobil aj neprimerané predraženie dostavby Mochoviec, keďže priniesol aj umelé nadhodnotenie bezpečnostných profilov. Bezpečnosť nadovšetko, poviete si, ale neplatí to, keď sa pravidlá menia za pochodu. Investor pri takýchto dlhodobých investíciách musí kalkulovať s výnosnosťou, ktorá definuje, či sa mu do nej oplatí vstúpiť.

Obzvlášť to platí v energetickom biznise a pri jadrových zdrojoch, ktorých horizont prípravy a výstavby trvá najmenej desať rokov, pričom náklady sú odhadnuté na tri miliardy, no počas výstavby sa dozviete, že sa aj kvôli novým reguláciám vyšplhajú na desať – vaše kalkulácie a tiež investície skončia v dyme. V „zelenom“ dyme klimatického alarmizmu. Politik nie je investor, navyše uvažuje v horizonte štvorročného volebného cyklu a za deštruktívne dôsledky podobných krokov nenesie zodpovednosť.

Rozhodujúcim sa tak stáva politický populizmus. V tomto prípade zelený populizmus, ktorý sa ako rakovina rozmohol v niektorých západných krajinách. Pod populizmom sme si v minulosti navykli predstavovať ľudové a sociálne podlízanie voličom. V bohatých krajinách už tento druh nadbiehania nemá zmysel, rozhodne nie takú politickú „efektivitu“ ako v minulosti. Tam populizmus prezliekol háv. Na nízke pudy bohatého človeka nezabrnkáte sociálnymi prídavkami, úspešný môžete byť povedzme apelom na animistické prírodné náboženstvá vyrábajúce „čistú“ elektrinu.

Jadro prežilo aj útok klimatistov

Masívny a sebadeštruktívny útok zeleno-sa-tváriacich vandalov namierený na energetickú infraštruktúru Európy sa dlhé roky zdal byť nevyhnutným umieračikom aj pre jedinečnosť našich domácich jadrových kapacít v rámci energetického mixu, na ktoré sme boli desaťročia hrdí. Napokon to však u nás jadro prežilo, to však neznamená, že kobercové nálety zelených extrémistov nezanechali výrazné stopy.

Tá prvá sa prejavila už počas nášho vstupu do Európskej únie, keď sme v rámci prístupových rokovaní museli odstaviť prvé dva bloky Jaslovských Bohuníc v roku 2006, respektíve 2008. Bola to podmienka rakúskych populistických extrémistov, inak by zablokovali náš vstup do Únie. 

Ešte horšie to však bolo s Mochovcami. Tretí a štvrtý blok sa pôvodne mal stavať od roku 2000 do 2012, no na jeho dokončení sa dohodol až premiér Fico s talianskym Enelom. Výstavba však mešká a pôvodné odhadované náklady na jej vybudovanie stúpli z 2,8 miliardy eur na približne dvojnásobok (najmenej).

Čiastočne je za meškanie a predraženie zodpovedná „fukušimská paradigma“, po ktorej sa sprísňovali bezpečnostné štandardy. Kvôli Fukušime sa na rok pozastavili projekčné práce a začali sa prerábať aj veci, ktoré sa dovtedy považovali za bezpečné. Predtým napríklad neplatilo, že elektráreň treba pripravovať aj na riziká, u ktorých je pravdepodobnosť, že sa prihodia asi tak často, ako je pád asteroidu na Zem.

Po novom musí byť elektráreň pripravená aj na extrémne suchá, keď by nedostatok vody ohrozil chladenie reaktorov, bloková dozorňa musí „prežiť“ pád malého lietadla, strojovňa musí byť schopná čeliť nečakaným mrazom, elektráreň musí zvládnuť nápor extrémnych dažďov či vlnu, ktorú by zdvihlo pretrhnutie Oravskej priehrady či Liptovskej Mary, ktoré sú – akoby sa podľa týchto nových pravidiel zdalo – od Mochoviec hneď za humnom.   

Mimochodom, pár kilometrov od Jaslovských Bohuníc po ceste z Trnavy smerom cez Malženice v tom čase vyrástla nová paroplynová elektráreň za 400 miliónov eur, ktorú nemecký E.ON po dostavbe pôvodne ani nespustil, keďže prevádzka by bola nerentabilná. Počas investičného horizontu sa totiž ceny elektriny pod vplyvom európskej klimatickej psychózy zmenili natoľko, že projekt, ktorý ešte nedávno dával zmysel, ho už neskôr nedával. Cena elektriny prudko vtedy padla a prudko zamávala mnohými investíciami. Tých vysypaných 400 miliónov na ceste z Trnavy na Malženice dlhé roky pôsobilo ako obrie memento zvrátenej energetickej politiky.

Zodpovednosť Enelu

No na pomalej výstavbe Mochoviec mal z veľkej časti podiel aj samotný Enel, ktorý mal podľa zdrojov z elektrární problém manažovať a koordinovať dodávateľský reťazec a komunikovať operatívne s dodávateľmi o vyvolaných problémoch.

Enel bol expertmi z fachu podozrievaný, že k časti dividend blokovaných až do dostavby Mochoviec, čiže počas úplného pôsobenia na Slovensku, sa mohol dostať skrze predražené kontrakty s dodávateľmi. Tie často tvorili jeho dcérske firmy.

Napríklad tender na čistiace stroje do vodných elektrární vyhrala talianska firma, ktorá síce stroje doviezla a zložila, ale následne skrachovala. Pri výstavbe vyššie zmieneného sekundárneho okruhu v Mochovciach si Enel najal svoju dcérsku spoločnosť Enel SRI. V tomto bode došlo k najprudšiemu predraženiu zákazky. Z pôvodných 240 miliónov eur na 440. Taliani sem poslali zo svojej domoviny 350 ľudí, ktorí boli, prirodzene, drahší ako naše porovnateľné kapacity, ktorých má Slovensko vzhľadom na minulosť požehnane. Veľká časť Talianov však bola neefektívna či dokonca pasívna. Po dohode s EPH už Enel nemal motiváciu meškať a ani stavbu predražovať, keďže podľa zmluvy s EPH by rozdiel kompenzovali sami.

V tomto bode treba pripomenúť, že Enel vstupoval na Slovensko ako firma, ktorá síce patrila medzi európskych energetických lídrov, ale bez významnejšej energetickej investície. V Taliansku je jadro zo zákona zakázané (už od Černobyľu). V roku 2008 bolo jadro populárne a firme, ako je Enel, chýbalo v portfóliu. Enel si tak na Slovensku robil „učňovku“ na jadro pre svojich odborníkov. Vyškolením svojich ľudí a riadením dodávateľského reťazca získal odbornosť, referencie a vybudoval si meno v jadrovej spoločnosti.

Aj tak sa dalo vysvetliť, prečo sem Taliani posielajú násobne viac ľudí, ako by bolo skutočne potrebných pre realizáciu spomenutých tendrov. Po fukušimskej paradigme sa však táto motivácia zmenila, najneskôr vtedy svoju investíciu na Slovensku zrejme oľutovali.

Medzitým sa však zmenila situácia aj v Európe. Hoci sa spočiatku rozhodnutie o dostavbe Mochoviec pred sedemnástimi rokmi javilo ako nevýhodné, dnes už ani Ficova opozícia si svoje minulé výroky o nevýhodnosti tohto rozhodnutia a ruskom trolingu radšej nepripomína (pravda však je, že vývoj a výhru v rulete vtedy nemohol predvídať ani Fico).

Slovensku v aktuálnej energetickej situácii dostavba Mochoviec spadla z neba. Európska únia navyše nedávno zaradila jadro medzi čisté zdroje. Zaradiť najčistejší zdroj medzi čisté zdroje síce napohľad pôsobí logicky, bruselskej nomenklatúre to však dlho zrejmé nebolo. Vzhľadom na „logiku“ vládnucu v týchto salónoch buďme vďační aspoň za to, že nepatrný lúč osvietenia sedliackym rozumom prišiel radšej neskoro ako nikdy.  

A čo Enel? Ten odchádza práve v čase, keď je jadro opäť v móde. To ale nemohli vedieť, keď sa ho pred deviatimi rokmi vzdali (a potom už len dokončovali vecné bremeno v Mochovciach). Bruselský politik neuvažuje podľa fyzikálnych zákonov a vždy je rád, keď zo vznešených duchovných dôvodov môže zlikvidovať nejakú časť európskeho priemyslu.

Návrat zisku

Aj také príbehy píše európske náboženské šialenstvo posadnuté prírodnými božstvami, ktoré občas, keď povedzme zafúka, vyrábajú elektrinu.   

Dnes je však situácia našťastie úplne iná, už sa to však netýka bývalých talianskych majiteľov.

Ešte v roku 2022 boli SE najstratovejšou firmou na Slovensku, prerobili vyše 200 miliónov eur. To sa zmenilo od roku 2023, keď sa prejavili vyššie ceny elektriny a hlavne dôvera investorov v elektrinu vyrábanú z jadrových zdrojov. Slovenské elektrárne zarobili 550 miliónov eur a za minulý rok dosiahli vďaka vysokým cenám elektriny rekordný zisk 800 miliónov eur.

Po rokoch sa tak ukázala dobrá intuícia českého investora, ktorý elektrárne so svojou firmou EPH kupoval v čase, keď boli ceny elektriny na dne a s predpokladom rastúcich cien. Křetínskému vtedy kúpu zafinancovalo konzorcium západných bánk, pričom ručil samotným podnikom, od začiatku jeho akvizície elektrárne niesli bremeno vysokého dlhu. Vysoké zisky majitelia nedávno využili na výhodnejšie refinancovanie, keď získali úvery vo výške 3,6 miliardy eur.