Značná časť ukrajinských nerastných ložísk leží na územiach okupovaných Ruskom

Možno existujú dve riešenia: buď ide o dymovú clonu, ktorá má zakryť nejaký iný cieľ, alebo prezident počúva nejakého neznámeho, ale mocného vizionára v pozadí. Pozrime sa najprv na základné fakty, a to z hľadiska času aj nerastných surovín.

Keď budujeme krajinu alebo jej priemysel, myslíme na fázu materializácie, teda keď staviame mosty, metro, letiská a nové domy, a na fázu dematerializácie, keď je základná infraštruktúra už vybudovaná a my len rozmýšľame, ako ju vylepšiť.

Západná spoločnosť prechádza posledných dvadsať rokov najmä fázou dematerializácie, keď máme pocit, že materiálna základňa sveta je nám akosi automaticky daná a to, na čom by sme mali pracovať, sú nové počítačové programy a inteligentné aplikácie. To zodpovedá aj nášmu psychologickému zázemiu, keď máme pocit, že peniaze alebo dôležité informácie môžeme získať niekoľkými kliknutiami na mobilnom telefóne alebo počítači. 

Dematerializovaný svet nám dáva zdanlivú moc, ale fyzický svet v nás často vyvoláva pocit bezmocnosti, pretože vypestovať zemiaky, vyťažiť železnú rudu alebo oddeliť dôkladne premiešané vzácne suroviny si vyžaduje stroje, technické znalosti a veľa usilovnosti. Je to vlastne rozdiel medzi umelou inteligenciou a krompáčom. Čo by ste si vybrali?

Udržať svet v chode si predsa len vyžaduje obrovské množstvo surovín. Len na postavenie nového bytu budete potrebovať desiatky kilogramov medi a tony vápenca. Dátové centrá sa musia chladiť vodou, ktorej je na miestach ako Kalifornia nedostatok, a len v mobilnom telefóne sa zámerne používa približne 70 prvkov z približne 30 krajín. Mimochodom, na výrobu bežných džínsov potrebujete suroviny z desiatich štátov. 

Svet pod tlakom energetickej krízy a napätej situácie okolo mikročipov a elektronických súčiastok prichádza k akémusi novému chápaniu materiálnosti. Hmota, ktorú sme dlho ignorovali, začína na seba upozorňovať a búriť sa. Hrdinom budúcnosti sa môže stať surovinový diplomat alebo „český inžinier“, ktorý dokáže pracovať nielen hlavou, ale aj rukami.

Žonglovanie s číslami

Geológovia rozlišujú tri kategórie zásob. Na preukázané zásoby existuje predpísaná metodika výpočtu zásob a takmer vždy sa na ňu môžeme spoľahnúť. Napríklad ložisko zlata má nepravidelné sčervenanie, takže potrebujeme veľký počet vrtov a vzoriek.

Ak má ložisko mangánových sedimentárnych rúd tvar horizontálnej „placky“, potrebujeme určiť obrysy ložiska, ale vrtov a analýz bude menej.

Ak je o ložisku málo údajov, vypočítame takzvané pravdepodobné zásoby, kde je približne polovičná pravdepodobnosť, že výpočet je správny, a nakoniec uvažujeme o možných alebo potenciálnych zásobách, kde je pravdepodobnosť prítomnosti materiálu približne 10 percent.

Jedna štúdia ukázala, že novinári nikdy nerozlišujú medzi kategóriami rezerv, a pretože ľudí priťahujú veľké čísla, považujú potenciálne rezervy, čo je niečo ako potenciálny zisk z akcií, za skutočné.

Takéto nejasné, niekedy až zbožné želanie o zásobách sa potom násobí cenou suroviny. Jasné je to napríklad v prípade 24-karátového zlata alebo medi, kde odliatok obsahuje len niekoľko desatín percenta nečistôt.

Cena lítia s koncentráciou 99 percent je mnohonásobne nižšia ako cena lítia s čistotou 99,99 percenta. Kilogram rudy obsahujúcej vzácne zeminy je takmer zadarmo, ale niekoľko gramov vzácneho prvku vysokej čistoty získaného z tohto kusu rudy bude mať hodnotu stoviek alebo tisícok dolárov.

Výsledok je zrejmý: v prípade mnohých svetových ložísk sa cena získaná vynásobením dvoch neurčitých čísel používa ako „páka“ na prilákanie investorov alebo na predaj akcií či získanie medzinárodného renomé a vypočítané miliardy sa potom používajú pri rôznych argumentoch. Pamätáte si ešte, ako sa pred rokmi vypočítavali zásoby v Afganistane a potom už o nich nikdy nebolo počuť?

Možno máme ložiská, ale nemáme baníkov

Údaje o ložiskách spravujú geologické služby, ktoré zvyčajne patria pod ministerstvá obchodu. Spravidla majú databázu ložísk, ktorá obsahuje dokumentáciu lokalít, ktoré boli preskúmané z verejných prostriedkov. V prípade Ukrajiny to zvyčajne znamená za predchádzajúceho režimu.

Z nášho pohľadu už táto databáza nie je vyhovujúca, ale je výborným základom pre ďalší prieskum. To trvá povedzme dva roky, a ak sa podarí, naplánuje sa šachta a overia sa spracovateľské postupy. Do lokality je potrebné priviesť vysoké napätie. Najväčším celoeurópskym problémom sú však ľudia. Vo väčšine európskych krajín sa vôbec nič neťaží. Takže nemáme baníkov, výrobcov banských strojov ani špecializované dielne.

Takisto sme do značnej miery zanedbali, najmä v prípade nových surovín, spracovateľský priemysel. Rudy z jednej lokality sa svojím charakterom líšia od iných rúd takmer rovnakého zloženia.

V Európe sa čas medzi prieskumom ložiska a ťažbou suroviny pohybuje od 10 do 16 rokov, niekedy aj dlhšie. To je absolútne rozhodujúce napríklad v prípade lítia, ktorého je na svete dostatok, ba dokonca prebytok pre bežné malé batérie, ale zúfalo málo pre masovú elektromobilitu. Čo sa stane za tých desať rokov? Odhadujeme, že sa vyvinú lacnejšie batérie, napríklad na báze bežného sodíka.

Vždy však budeme potrebovať aj iné suroviny. Každý kus elektroniky vrátane automobilov, chladničiek a vysávačov obsahuje niekoľko vzácnych surovín, ale výroba približne 95 percent z nich je v rukách Číny. Prvky vzácnych surovín geológovia označujú za nekompatibilné, pretože dobre nezapadajú do mriežky bežného minerálu, a tak tvoria zložité fosforečnany alebo uhličitany.

To isté platí pre tórium a urán, ktorých rudy vzácnych surovín zvyčajne obsahujú jedno až dve percentá. Rudu musíte rozpustiť a potom zložito oddeľovať jeden prvok za druhým v rádioaktívnom prostredí. 

V 90. rokoch minulého storočia sa svet s radosťou zbavil takzvaných „špinavých“ závodov a presunul výrobu do Číny, čím jej odovzdal absolútne dôležitú obchodnú zbraň. Teraz si to uvedomujeme a hľadáme nové ložiská napríklad vo Švédsku alebo na Ukrajine. Treba však zdôrazniť, že žiadne z nových, zvyčajne nedostatočne preskúmaných ložísk, nebude k dispozícii skôr ako o desať rokov.

Ukrajinská karta v čínsko-americkej hre

Napriek všetkým neistotám vyplývajúcim z nedostatočného geologického prieskumu je Ukrajina bohatá krajina so širokou škálou ložísk. V minulosti dodávala najmä keramické suroviny do Francúzska a Talianska a železo do mnohých krajín sveta. Určite má veľké zásoby strategického mangánu, titánu, grafitu a ďalších prvkov, ako sú gadolínium a skandium, ktoré sa používajú v jadrových reaktoroch alebo vo vojenských lietadlách.

Dnes nás zaujíma lítium, ale možno o niekoľko rokov to bude bežný, pomerne dostupný prvok, ktorého veľké množstvá bude dodávať Južná Amerika alebo Austrália. Význam mangánu z ukrajinského Nikopolu však pravdepodobne vzrastie, pretože kvalitnú oceľ bude svet potrebovať vždy.

Značná časť ukrajinských ložísk vrátane približne polovice zásob uhlia totiž leží na územiach okupovaných Ruskom. Mnohí ľudia považujú uhlie za niečo zastarané, čo nemá budúcnosť, ale v skutočnosti sa napríklad výroba ocele zatiaľ nezaobíde bez metalurgického uhlia, ktoré má vysokú výhrevnosť a nízky obsah síry a fosforu. Ide o surovinu, ktorej je vo svete nedostatok, hoci ju môžeme dovážať napríklad z Austrálie. Kedysi ukrajinská Donecká panva dodávala Rusku približne polovicu metalurgického uhlia.

V prípade ložísk v blízkosti frontovej línie vzniká ďalší problém, a tým je opätovné osídlenie oblasti. Zatiaľ si len málokto vie predstaviť, ako vybudovať nové mesto pre desaťtisíce ľudí. Prvé kroky budú skôr spočívať v presťahovaní časti obyvateľstva do vnútrozemia, kde sa dá ľahšie vybudovať nové bývanie.

Druhý krok by mohol zahŕňať odmínovanie a rekolonizáciu pohraničného pásma, čo by mohlo trvať aj dvadsať či tridsať rokov. Z európskeho hľadiska treba povedať, že Ukrajina sa už teraz hodí do nášho priestoru ako potenciálna potravinová, energetická a surovinová poistka a má jednu výhodu – je blízko a spája ju s nami nielen neisté more, ale aj železnica. Bola by škoda o toto spojenectvo prísť.

Budúca mierová zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou však môže byť najmä cynickou dohodou medzi USA a Ruskom, ako si rozdeliť nerastné bohatstvo Ukrajiny a ešte nájsť spôsob, ako spolu vychádzať. Ukrajincov ani Európanov by pri takomto vyjednávaní v skutočnosti nikto nepotreboval.

USA sa už roky pripravujú na nejakú formu konfliktu s Čínou a vedia, že dovtedy si musia zabezpečiť kritické a strategické suroviny, ktoré sú nevyhnutné na chod štátu a udržanie obranyschopnosti krajiny. Mnohé z týchto ložísk sa nachádzajú v Kanade, ďalšie v Grónsku a tiež na Ukrajine.

Nečudoval by som sa, keby nedávna ústretovosť americkej administratívy voči ruskému režimu nebola založená na myšlienke, že v prípade možnej vojny s Čínou by USA potrebovali pozemné základne na ruskom území a na oplátku by mohli garantovať napríklad územnú celistvosť Sibíri. Tam by Číňania radi posunuli svoje hranice (v podstate podľa tibetského scenára) aspoň na územie, ktoré predtým kontrolovali.

V tomto prípade by americké kroky, ktoré zdanlivo pôsobia až pomäteným dojmom – od získania Grónska, možno hypotetických ukrajinských vzácnych surovín a nezáujmu o Európu, ktorá by sa pravdepodobne stala príťažou – vytvárali nepríjemnú, ale zjednocujúcu logiku.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.