Treba spresniť, že už nejde len o hmlisté podozrenia. Závery Pekovej, ktorá pripravila analýzu pre slovenskú vládu, sú podobné ako zistenia výskumov zo Spojených štátov, Kanady, Francúzska… Podozrenia sa potvrdzujú z viacerých zdrojov. Všade sa zistilo, že nové vakcíny obsahovali DNA patogénov v takých množstvách, ktoré nie je možné ignorovať a odbiť ako náhodnú kontamináciu.

Keďže tieto látky neboli deklarované (naopak, tvrdenia o DNA vo vakcínach boli potláčané ako hoaxy), výrobcovia vedome zatĺkali zloženie vakcín. S výdatnou pomocou spriaznených „fact-checkerov“.

Ešte väčším problémom je však to, že úplné informácie o zložení vakcín zrejme nemali ani kontrolné úrady. Tie, ktoré vydávali povolenia na núdzové (de facto experimentálne) použitie nových vakcín pred ich riadnym, niekoľkoročným testovaním… „Autority“ vychádzali z tých informácií, ktoré im dodali výrobcovia.

Alebo inak: kontrolné úrady vydali povolenia pre núdzové nasadenie vakcín, o ktorých nevedeli všetko, čo mali vedieť. Nové vakcíny boli po preskúmaní „papierov“ vyhlásené za schválené a bezpečné, no priamo na trhu boli potom látky s iným zložením. Presnejšie: s rôznym zložením. Niektoré šarže boli kontaminované zvyškovou DNA viac, iné menej (ako v lotérii). Výrobcovia nezabezpečili plošnú kvalitu a deklarovanú čistotu mRNA vakcín, lebo by to bolo príliš nákladné. A možno aj preto, že masové testovanie a dolaďovanie vakcín pokračovalo takpovediac za pochodu.

Nech už boli dôvody akékoľvek, volá sa to podvod. Bol to podvod na úradoch aj na stovkách miliónov ľudí, ktorí uverili, že vakcíny obsahujú len čistú mRNA plus schválené prísady – a nič iné.

Zavádzanie verejnosti a úradov pri schvaľovaní vakcín má dva vážne následky: zdravotný a právny.

O zdravotných rizikách nových mRNA vakcín s prímesami DNA zatiaľ veľa nevieme. Všetky tvrdenia sú ešte stále v polemickej rovine. Aj tie o vážnych dôsledkoch pre poškodenie DNA ľudských buniek, aj tie o spoľahlivosti a bezpečnosti vakcín…

Viaceré štúdie predpokladajú, že nové vakcíny mohli nepriamo spôsobiť vážne zápalové a neurologické ochorenia, prípadne mohli dočasne oslabiť protinádorové gény. Chýbajú však širšie výskumy, ktoré by to definitívne potvrdili. Alebo vylúčili.

Predbežne však platí, že každá nová (alebo nepriznaná) látka v liečivách je spojená so škálou rizík a nežiaducich účinkov, ktoré treba s maximálnou pokorou a opatrnosťou preskúmať. Hlavne ak ide o génový materiál ako DNA patogénov, ktorý sa priamo, injekčne podával miliónom ľudí. DNA, ktorú denne prijmeme potravou, rozkladajú tráviace enzýmy. DNA patogénov a geneticky modifikovaných organizmov, ktorá je do tela zavedená injekčne, má iné a dodnes slabo preskúmané následky.

Maximálnu pokoru a opatrnosť sme však nevideli. Bola potlačená zavádzaním a arogantným pokrikom „autorít“, že vakcíny sú bezpečné a tvrdenia, že obsahujú DNA, sú len zákerné výmysly konšpirátorov a dezolátov.

Jednoducho: zamlčanie skutočného zloženia vakcín bolo hazardom so zdravím miliónov ľudí. Pretože tie vakcíny neboli len „v ponuke“ na núdzové použitie. Ľuďom boli nanucované ako priepustky na slobodu.

Ďalší výbušný problém je právny. Ak výrobcovia zamlčali podstatné údaje o vakcínach, potom je možné spochybniť celý kontrolný a schvaľovací postup ako neplatný. Alebo ako nedostatočný. Klinické testy a schvaľovací proces by sa museli aspoň sčasti zopakovať.

Napokon, priznávajú to aj vedci, ktorých si privolali na pomoc v denníku Sme. Tvrdia síce, že zdravotné problémy s DNA vo vakcínach by mali byť len teoretické a ojedinelé a imunitný systém by mal prípadné nádorové bunky potlačiť, no uznávajú, že veľký problém by bol na strane výrobcov a kontroly.

Vedci Držík a Holub pre Sme pripustili, že v prípade potvrdení podozrení by sa mal nanovo certifikovať výrobný proces a možno by sa muselo zopakovať klinické skúšanie. A také vakcíny, kde výrobca klamal v kontrole kvality, by sa mali stiahnuť.

Možné problémy uznal, hoci len v podmienečnej rovine, aj virológ SAV Klempa. O Pekovej analýze sa vyjadroval s rešpektom.

Dodajme, že ak by boli vlády alebo eurokomisia dôsledné, mohli a mali by zažalovať Pfizer a Modernu za zavádzanie a za skresľovanie informácií pre kontrolné úrady. Pacienti by zas mohli výrobcov hromadne žalovať za to, že dostali vakcíny s iným ako s deklarovaným a schváleným zložením.

Žiaľ, kontrolné úrady a eurokomisia asi dôrazné nebudú, pretože boli súčasťou problému. A súčasťou pochybného systému. Tlačili na rýchle testovanie, na rýchle schválenie vakcín, na ich rýchlu výrobu pre masové použitie. Popri tom potláčali kritické hlasy a pokusy o verejnú kontrolu. A súborom zvrátených pravidiel postihovali tých, ktorí sa opovážili odmietnuť „dobrovoľné očkovanie“.

Navyše, výrobcovia si poistili finančné riziká v zmluvách s EÚ a vládami. Náklady za prípadné súdne spory im majú preplácať objednávatelia vakcín – vlády a ich daňoví poplatníci. Očkovaní aj neočkovaní.

A osobné riziká si z druhej strany poistil aj Anthoni Fauci, hlava americkej pandemickej a očkovacej politiky. Fauci preukázateľne klamal, keď sa pokúšal zakryť laboratórne stopy vírusu. A klamal aj počas očkovacej kampane. Nakoniec mu však Biden pár hodín pred koncom v úrade udelil preventívnu milosť. Má zabrániť stíhaniu alebo vyšetrovaniu Fauciho a jeho tímu. Pretože vyšetrovanie by mohlo odhaliť, kto stál za pochybnými výskumnými projektmi koronavírusov. A kto stál za snahami presadiť program povinného plošného očkovania proti covidu…

Napriek tomu môžeme byť optimisti. Je to na dobrej ceste. Pravda o pôvode vírusu a o zložení vakcín sa pomaly, krok za krokom odkrýva. Tí, ktorí sa hrali na lovcov dezinformácií a na inkvizítorov, prechádzajú do stiahnutej obrany. A tí, ktorí sa nebáli vystúpiť s kritikou, môžu ísť o krok ďalej. Od odkrývania zamlčaných informácií k tlaku na to, aby sa podvody vyšetrili. A aby sa zodpovední hnali pred súd.

Manipulácie a podvody treba trestať. Inak sa zopakujú.

Pri podvodoch, ktoré zasahovali milióny dôverčivých ľudí, to platí miliónnásobne.

Tvrdohlavým ľuďom ako Kotlár a Peková patrí vďaka za to, že sa nenechali zlomiť. A umlčať.

2. Vtedy v Odese

Aj v druhom bode prehľadu sa vrátime k jednej údajnej konšpirácii, ktorá sa po rokoch – tentoraz po jedenástich rokoch – ukázala ako pravdivá informácia. Európsky súd pre ľudské práva uznal zodpovednosť Ukrajiny za tragédiu v Odese z mája 2014. Pri zrážkach medzi ukrajinskými nacionalistami a ruskojazyčnými obyvateľmi Odesy bolo upálených takmer 50 ľudí z radov proruských demonštrantov.

Súd tvrdí, že ukrajinský štát za to nesie zodpovednosť – tým, že nezabezpečil poriadok. A napokon aj tým, že nasadenie hasičských vozidiel bolo zámerne zdržané o 40 minút. Po tragédii nasledovali pokusy nasmerovať vyšetrovanie do stratena.

Súd tiež tvrdí, že k nepokojom prispela aj ruská propaganda. No hlavnú zodpovednosť za nezvládnuté násilie a smrť desiatok ľudí pripisuje Ukrajine.

Kto v roku 2014 nahlas hovoril o upálení desiatok proruských demonštrantov v Odese a zodpovednosti Ukrajincov, toho médiá vyhlásili za konšpirátora a agenta ruskej propagandy. Dnes je už celkom preukázané, že „skutok sa stal“. A preukázané je aj to, že Ukrajina nedokázala zaistiť bezpečnosť ruských menšín z východu.

Naopak, ukrajinská vláda v apríli 2014 – po návšteve šéfa CIA Brennana v Kyjeve – nasadila proti proruskému Donbasu armádu. V dôsledku bojov zomreli tisíce ľudí a viac ako milión ukrajinských občanov ušlo do Ruska. Putin bol už vtedy, v roku 2014, pod tlakom ruských radikálov, aby vojensky zakročil na ochranu ruských menšín na Ukrajine.

Verejná debata o krvavých udalostiach z roku 2014 je dôležitá práve dnes, keď sa hovorí o prímerí. A keď sa hovorí príčinách rusko-ukrajinskej vojny.

Tí, ktorí sa domnievajú, že vojna sa začala vo februári 2022 ruskou agresiou, sa mýlia. Vojna na Ukrajine sa začala v roku 2014. Vtedy, keď dostala ukrajinská armáda úlohu zlomiť proruský Donbas. V rokoch 2014 – 2022 to bola vojna medzi ukrajinskou armádou vyzbrojovanou Západom a separatistami z Donbasu vyzbrojovanými Ruskom. V roku 2022 prerástla – ako dlho varovali Kisssinger, Sachs, Mearsheimer – do medzinárodného konfliktu.

Mierové urovnanie konfliktu si bude vyžadovať, aby sa otvorene pomenovali širšie príčiny vojny. Nielen na ruskej strane, ale aj na ukrajinskej… Až potom bude možné podpisovať mierové dohody.

Vyzerá to tak, že nová americká vláda si to uvedomuje. Po telefonáte Trump – Putin je zrejmé, že reč už nebude len o bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu, ale aj o bezpečnostných zárukách pre Rusko. A pre ruské menšiny z juhovýchodu Ukrajiny.

Kostrou nových záruk nemajú byť armády Ukrajiny a Západu nastúpené proti armáde Ruska kdesi pri frontovej línii, ale dohody. Dohody o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Ukrajina – Rusko.

Najnáročnejšia časť nebude tá vojenská, ale mentálna. Mier v hlavách. Inak bude konflikt pokračovať aj po podpise dohôd. Ukrajina bude prenasledovať „ruských zradcov“ v Odese, Rusi budú prenasledovať „ukrajinských zradcov“ v Donecku.

Ako napísal Mearsheimer, vojny monarchií boli vždy jednoduchšie ako vojny národných štátov. Keď sa králi vyčerpali bojmi, posedeli si spolu pri pohári vína a spísali dohody. Mali bližšie k sebe ako k svojim poddaným, ktorým nemuseli nič vysvetľovať.

Pri národných štátoch ovládaných nacionalizmom je vždy súčasťou vojny propaganda – vrátane dlhoročnej démonizácie nepriateľa. A s „démonmi“ sa potom konflikty urovnávajú ťažko.

Jedným z kľúčov k mierovému nastaveniu bude utlmenie propagandy. Aj ruskej, aj ukrajinskej, aj západnej. A potom schopnosť vypočuť hlasy tých druhých. S pochopením a so záujmom urovnať staré spory.

Až to bude skutočný mier a zdravý stav. V Rusku, na Ukrajine aj v pridružených štátoch hybridnej vojny ako Slovensko.

Je sympatické, že ako prvá s tým začala americká vláda. Zastavila štátnu propagandu (USAID) a démonizáciu Ruska. Odvolala zákaz rokovaní s ruským vedením. A rieši konflikt, za ktorý nesie svoj diel zodpovednosti.

Je to veľká vec. Lebo keď sme už pri téme „príčiny konfliktu“, jedným z výkonných motorov hybridnej vojny a jej ukrajinsko-ruského frontu boli americkí globalisti. A ich program rozširovania NATO.

To, že stratili kontrolu nad americkou vládou, je nutnou (aj keď nie dostatočnou) podmienkou prípadných dohôd.

3. Nemecká hrádza padla

V Nemecku sa udiali veci, ktoré by boli ešte pred pár rokmi nemysliteľné. Parlament v starom zložení, v ktorom po voľbách končí, schválil mamutí dlhový balík v objeme stoviek miliárd eur. Má ísť na pomoc Ukrajine, zbrojenie, infraštruktúru a na zelené projekty.

Rozhodnutie teda urobil parlament s obmedzenou legitimitou. Merz a jeho partneri využili, že v starom zložení mali potrebnú dvojtretinovú väčšinu, ktorou prelomili zákon o dlhovej brzde.

Merz tvrdí, že nový, kreatívny prístup k dlhom je nutný, pretože Rusko je hrozba a Európa sa už v obrane nemôže spoliehať na Spojené štáty.

Tak vyzerajú oficiálne dôvody.

O niečo zaujímavejšie sú však tie neoficiálne. Trochu zjednodušene a v skratke: globalisti už 20 rokov tlačili na Nemecko, aby pustilo z rúk viac peňazí. Vrátane tých, ktoré nemá, čiže dlhov. Americký oligarcha George Soros opakovane naliehal na Brusel aj Berlín, aby uvoľnili prísne rozpočtové a dlhové brzdy.

Odvážnejšie míňanie by vraj naštartovalo ďalší rast Západu. Nemci boli vždy proti. Nemecké vlády si strážili nízke dlhy. A v Bruseli sa aspoň naoko strážili konzervatívne rozpočtové pravidlá, ktoré kážu šetriť.

Dnes nemecká hrádza proti dlhom padá. A súbežne s tým padajú aj staré pravidlá Bruselu. Konzervatívny prístup k financiám ide do koša, zelenú má progresívna dlhová politika (opačne ako v Amerike, ktorá po nástupe Trumpa škrtá výdavky a krotí štátny dlh).

Dôvod: budúci kancelár Merz je pevne previazaný s globálnou oligarchiou a progresívcami. Je to ich človek. Do politiky prišiel z najväčšej finančnej skupiny na svete Blackrock – z kapitálovej centrály amerických woke aktivistov a progresívcov.

Domáce úlohy začal vzorne vykonávať ešte pred výmenou parlamentu a vlády. Je to overený káder.

Príkaz znel jasne: investovať stovky miliárd eur z vreciek európskych daňových poplatníkov do zbraní. Aby sa vyrovnali straty potom, čo Trump priškrtil vojenské výdavky Spojených štátov. A dlhy? Tie vraj nateraz netreba riešiť. Len smelo do míňania.

Veď naše deti a vnuci tie dlhy nejako splatia. Bude sa to volať európske konsolidačné balíky. A bude ich veľa.

Takže potom, čo „finančné trhy“ už nemôžu do poslednej kvapky vyžmýkať vzdorovitých Američanov, budú žmýkať o niečo submisívnejších Európanov. A mnohí, hlavne tí jednoduchší a progresívnejší, si pri tom schuti zatlieskajú. Veď tie úverové bilióny z vreciek ich detí sa vrhnú proti strašidelným hrozbám: proti klimatickej zmene, proti Rusku. A možno aj proti nejakým novým virózam…

Výsledok: kým Američanov čaká boj za finančné ozdravenie, Európania sa rozbiehajú do opaku. A so zväzáckym nadšením.

4. Prípad Migaľ

Poslednému bodu prehľadu (Migaľovi) venujeme už len pár viet. Viac si nezaslúži.

Migaľ sa snažil presadiť ako zúrivý kritik politiky Smeru a Ficovej vlády. Stranu Hlas chcel vidieť ako vnútornú opozíciu vo vláde. Fica obviňoval, že šíri dezinformácie o prevrate. Pellegriniho obvinil, že chce pád vlády. Šutajovi Eštokovi vykričal gestapácke metódy. Po vylúčení z Hlasu chválil protivládne protesty. A medzitým si užíval odmenu – profilový rozhovor v Denníku N a priateľské stretnutia s lídrami PS.

Potom, čo sa na vládu (prepáčte za výraz) vyvracal zo všetkých strán, do nej nastupuje. Ako minister za stranu Smer.

Pôsobí to nechutne.

Fico to vysvetľuje snahou zabezpečiť vláde väčšinu. Čisto technicky je to pochopiteľné.

Lenže politická cena, ktorú za to Smer zaplatí, môže byť krutá. Migaľom pohŕda aj tábor koalície, aj tábor opozície. Asi je len otázkou času, kedy bude tento bezstavovec opäť pod tlakom zdola (z facebookov). A kedy sa vráti k obľúbenej činnosti – pózovaniu podľa šablón progresívnej tlače. A kydaniu na vlastnú koalíciu.

Po novom už ako minister za Smer.