Trump sa zaplieta do Netanjahuovej pasce. A prečo je to nebezpečné

Izraelskému premiérovi Netanjahuovi sa podarilo rozbiť prímerie s Hamasom. Utorkový izraelský útok na Gazu zabil vyše štyristo Palestínčanov vrátane osemdesiatich detí. Bombardovanie v nasledujúcich dňoch počet obetí zdvojnásobilo. Izrael masakre zdôvodňuje tým, že Hamas nechce prepustiť šesťdesiat izraelských rukojemníkov. Avšak izraelská vláda sústavne porušuje dohodu o prímerí, ktorá mala rukojemníkov oslobodiť a ktorú Hamas rešpektoval. Izraelské bombardovanie je zlou správou pre rukojemníkov aj ich blízkych, návrat domov im nepriblíži.

Trumpovi hrozí rola užitočného idiota

Ale o nich ide Netanjahuovi až na poslednom mieste. Bojuje o svoje politické prežitie, vzdoruje vlastnému deep state a snaží sa vyvolať vojnu s Iránom. V týchto bojoch pripadá americkému prezidentovi Trumpovi rola užitočného idiota. Uvidíme, či sa s tým zmieri.

Prímerie, ktoré je dnes v troskách, vnútil Netanjahuovi začiatkom januára práve Trump. Ako nastupujúci prezident sa v inauguračnom prejave chcel pochváliť mierovým úspechom na Blízkom východe. Niekoľko týždňov mu to fungovalo, masakre v Gaze sa zastavili, väzni a rukojemníci sa vracali domov. Tiež však bolo jasné, že Netanjahu urobí všetko, aby prímerie rozbil. Izraelčania od začiatku porušovali podmienky prímeria: zastavovali dodávky humanitárnej pomoci do Gazy a kládli stále nové požiadavky.

Netanjahuova osobná motivácia proti prímeriu je jasná. Rozbíjalo mu koalíciu, pre náboženských extrémistov bolo neprijateľné. Na protest odišiel minister bezpečnosti Ben Gvir, odchodom hrozil aj minister financií Smotrič. Nechal sa však v januári upokojiť tým, že druhá, marcová fáza plánu prímeria nikdy nenastane, čo sa v posledných dňoch naplnilo. Smotrič je spokojný a Ben Gvir späť vo vláde. Koalícia má potrebnú väčšinu, ktorá Netanjahua a jeho rodinu chráni pred vyšetrovaním vážnej korupcie. Bez úradu premiéra sa pred ním otvárajú len dve možnosti: väzenie alebo exil; manželku už má na Floride.

Izraelský vnútrospoločenský zápas

Premiér však ešte vedie oveľa širší boj, ktorý rozdeľuje izraelskú spoločnosť. Ide o stret medzi Aškenázmi, Izraelčanmi východoeurópskeho pôvodu a Mizrachmi, ktorí prišli z krajín severnej Afriky a Blízkeho východu. Izrael založili sekulárne orientovaní Aškenázi, ktorí dlhé desaťročia predstavovali elitu ovládajúcu verejný život. Nábožensky orientovaných Mizrachov považovali za chudobných a kultúrne dosť vzdialených príbuzných, ktorými pohŕdali. Dnes sa Mizrachovia politicky hlásia o slovo. Tieto dve spoločenské sily, liberálno progresivistickí Aškenázi a nábožensky konzervatívni Mizrachovia, vedú boj o podobu Izraela, o to, či bude sekulárnym štátom s európskymi koreňmi alebo blízkovýchodnou teokraciou.

Hoci Netanjahu pochádza z aškenázskej elity, strana Likud sa pod jeho vedením premenila na zástupcov záujmov Mizrachov, dvojnásobne to potom platí o náboženských extrémistoch, ktorí udržiavajú jeho koalíciu. Preto aj za viac ako dve desaťročia jeho politickej dominancie Izrael mení svoju identitu.

Aškenázi bijú na poplach. Nielenže premiér čelí masovým demonštráciám volajúcim po jeho demisii, ale po krku mu ide aj časť médií, justície a deep state ovládaný aškenázskou elitou. Na poslednej protivládnej demonštrácii vystúpil aj bývalý šéf Mosadu, aby premiéra označil za hrozbu pre národ. Netanjahu tiež tento týždeň za potlesku Smotriča a Ben Gvira oznámil, že odvoláva šéfa kontrarozviedky Šin Bet. Keď generálna prokurátorka varovala, že na to nie je oprávnený, minister spravodlivosti jej odsekol, nech si prečíta zákony.

Keď sú ideologické nálepky zavádzajúce

Európski konzervatívci by sa v tomto spore nemali nechať zviesť ideologickými nálepkami. V mnohých otázkach nemusia sympatizovať s izraelskými liberálmi, ale to by ich nemalo oslepiť pred náboženským fanatizmom druhej strany. Jej politický program sa opiera o biblické proroctvo, chystá obnovu jeruzalemského chrámu a počíta so zánikom sveta.

Nebezpečnou vonkajšou silou, ktorá túto izraelskú tendenciu z USA podporuje, sú židovskí plutokrati, ako Miriam Adelsonová, popri Elonovi Muskovi najvýznamnejšia sponzorka Trumpovej prezidentskej kampane, a kresťanskí sionisti ako minister obrany Pete Hegseth či veľvyslanec v Izraeli. Konzervatívnu stranu tu predstavujú nebezpeční fundamentalisti s revolučným projektom, k mieru a dohode majú bližšie liberáli.

O čo sa tu hrá, presahuje Izrael a Palestínčanov. Na izraelské porušenie prímeria a blokádu Gazy reagovali minulý týždeň jemenskí húsijovia blokádou Červeného mora pre izraelské lode. Na to sa do hry vkladajú Američania, keď cez víkend letecky zaútočia na húsijov. Koľko húsijských veliteľov zasiahli popri tridsiatich mŕtvych a stovke zranených civilistov, môžeme len hádať. Ale USA tiež posielajú do oblasti niekoľko lietadlových lodí a hrozia Iránu, že ho urobia zodpovedným za akcie jeho húsijských spojencov.

Trumpova dilema

Američania tým plnia Netanjahuov najdivokejší sen o zničení Iránu vo vojne s USA. Asi ho neznepokojuje zničenie ďalších štátov v regióne, Irán pohrozil v prípade útoku odvetou na ropné polia amerických spojencov v Perzskom zálive. Netanjahu pravdepodobne tiež verí, že Izrael by to celé nejako ustál, jeho podporovatelia z radov náboženských fanatikov môžu naopak s nádejami vyhliadať apokalypsu.

Nič z toho nie je v záujme USA. Veľkým Trumpovým testom bude to, do akej miery dokáže americkú politiku na Blízkom východe vyslobodiť zo zovretia židovských plutokratov a kresťanských sionistov, ktorí sú jeho krstnými otcami a spolupracovníkmi. Sľubným začiatkom bolo presadenie prímeria napriek Netanjahuovi. Čo nasledovalo, svedčí o opaku.

Trump stiahol z postu zvláštneho veľvyslanca pre rukojemníkov Adama Boehlera po tom, čo sa Izrael sťažoval, že rokoval o prepustení jedného rukojemníka s americkým občianstvom priamo s Hamasom. Boehler, aj keď priateľ Izraela, si tiež dovolil verejne povedať, že USA majú svoje záujmy. Na rozbitie prímeria reagoval Trump podporou Izraela a hrozbou Iránu.

Ak by Trump nakoniec dal prednosť záujmu americkému pred izraelskými fundamentalistami, išlo by o zásadný predel v americkej zahraničnej politike a nádej na skutočný mier na Blízkom východe. Ponúka sa však otázka, či takú voľbu vôbec má.