Vojny, o ktorých sa hovorí a ktoré sa vedú. K propagandám v pozadí

Žijeme v podivne vychýlenom svete, v ktorom tí, čo bojujú, sa akejkoľvek zmienke o vojne starostlivo vyhýbajú, zatiaľ čo tí, čo žijú v mieri, jej majú plné ústa. Francúzsky prezident a celá bruselizovaná Európa nás presviedčajú, že sme vo vojne s Ruskom, hoci to nie je pravda. Ani na izraelské masakre v Gaze sa slovo vojna príliš nehodí, napriek tomu je v dnešnom Izraeli všadeprítomné. Na druhej strane, ruský prezident Putin, ktorý na Ukrajine skutočnú vojnu vedie, sa už štvrtý rok tomuto slovu dôsledne vyhýba, hovorí o zvláštnej vojenskej operácii. O čo v týchto propagandách ide?

Francúzsko: stav mieru a rétorika vojny

Vojnou sa spoločnosť dostáva do výnimočného stavu boja o prežitie, v ktorom neplatia bežné zákony ani ústavné pravidlá. V takých podmienkach je ospravedlniteľné všetko, čo zaisťuje prežitie štátu a národa. Preto môže byť pre vládnuce kruhy výhodné presvedčiť spoločnosť, že je vo vojne, aj keď to tak nie je. Macron si to vyskúšal počas covidu, keď pandémiu komentoval slovami: „Sme vo vojne“. Podobne ako väčšina európskych predstaviteľov sa tým postavil do úlohy neohrozeného vodcu národa a občanom vnútil obmedzenia, ktoré boli do tej doby nepredstaviteľné, a ako sa ukazuje boli úplne zbytočné či dokonca kontraproduktívne.

Dnes, keď v domácej politike žne len neúspechy, môže prípravami na vojnu s Ruskom všetko zastrieť. Nielenže politicky prežíva, ale ešte si buduje pozíciu k ďalšej politickej kariére.

Karikatúrou tejto metódy sa stal Macronov dlhoročný minister financií Bruno Le Maire. Pred tromi rokmi obhajoval európske sankcie proti Rusku slovami, že povedú k jeho „ekonomickému krachu“. Keď vlani na jeseň odchádzal z funkcie, zistilo sa, že ku krachu smeruje skôr Francúzsko. Za jeho úradovania stúplo verejné zadlženie z 97 percent na 110 percent HDP, minuloročný deficit štátneho rozpočtu presiahol 6 percent, teda dvojnásobok maastrichtského stropu, a finančné trhy hodnotili francúzsky štátny dlh ako rizikovejší než grécky. Dnes sa nad tým len usmieva z lukratívnej pozície „strategického poradcu“ holandského výrobcu strojov na výrobu najpokročilejších mikročipov, ASML, ktorý dnes na pokyn USA odrezáva čínskych zákazníkov.

Macron hrá o viac ako prvotriednu politickú trafiku. Vidí sa v úlohe prezidenta Európy, ktorá vzdoruje ruskej agresii. O to väčší bude účet. Európa je na tom vojensky rovnako úboho ako Francúzsko ekonomicky. A na tom nikto zo súčasných predstaviteľov nič nezmení. Z Európy neurobia vojenskú veľmoc ani veľkohubé reči ani prísľuby výdavkov, na ktoré jej predĺžené ekonomiky nemajú. Vojenská sila stojí na schopnosti obyvateľstva bojovať a obetovať sa pre vyšší celok, a tú liberáli dokonale zlikvidovali.

Erózia demokracie v Rumunsku a Nemecku

To však európskym lídrom nebráni využiť imaginárnu vojnu s Ruskom na úplne reálne odbúravanie demokracie. Najhrubším spôsobom to robia v Rumunsku. Kandidatúru favorita prezidentských volieb zakázali. Najprv pre údajné zasahovanie Ruska, keď nebolo preukázané, vymysleli si iné nezrovnalosti. U ďalšej kandidátky rumunské úrady jednoducho vyhlásili, že kto spochybňuje členstvo v EÚ a NATO nesmie kandidovať. V podmienkach akéhosi obnoveného národného frontu môžu Rumuni voliť koho chcú, ale len ak neodmieta Brusel.

O niečo jemnejšie postupujú v Nemecku. Keď nemecká elita po nedávnych parlamentných voľbách zistila, že strany tradičného politického kartelu stratili ústavnú väčšinu, siahla k ruskej hrozbe na odôvodnenie bezprecedentného kroku. Zvolali parlament ešte v starom zložení a nechali ho schváliť zmenu ústavy, ktorá ruší dlhovú brzdu a umožňuje zadlžovanie na vojenské nákupy. Aby to Merzovým kresťanským demokratom prešlo, prikývli Zeleným na ďalšie pritvrdenie green dealu. Ak tým neporušili žiadny zákon, tak celkom iste brutálne obišli výsledky volieb a zradili svojich voličov, ktorí o green deale nechcú už počuť.

Izraelská verzus ruská vojna

O vojne hovorí aj izraelská vláda. Počet palestínskych obetí skutočne zodpovedá vojnovej situácii. O vojnu, ktorá je stretom autonómnych, politicky organizovaných ozbrojených síl, však nejde. Strety medzi izraelskými jednotkami a Hamasom sú minimálne. Izraelské akcie sa najviac podobajú koloniálnej trestnej výprave, v ktorej kolonizátor decimuje civilné obyvateľstvo v odvete za povstalecký úder.

Slovník vojny však izraelskej vláde príde vhod. Premiérovi Netanjahuovi, ktorého polovica izraelskej spoločnosti hlboko nenávidí, umožňuje preklenúť domáce rozpory a disciplinovať odporcov obrazom smrteľného nepriateľa. Avšak, aj tak mnoho Netanjahuových odporcov ocení, ak sa Izraelu podarí Palestínčanov z Gazy úplne odsunúť a územie osídliť Židmi. To by bez vojny možné nebolo.

Na rozdiel od Európy a Izraela Rusko vedie skutočnú vojnu. Na rusko-ukrajinskom fronte sa stretávajú státisícové národné armády a aj keď sú ruské straty násobne menšie ako ukrajinské, zostávajú citeľné. Napriek tomu sa Kremeľ slovu vojna vyhýba a hovorí o zvláštnej vojenskej operácii. Môže to byť dané ruským pohľadom na Ukrajinu aj povahou režimu.

Putin zrejme nechce označiť Ukrajinu za vojnového nepriateľa tak s ohľadom na jej ruskojazyčné obyvateľstvo, ako aj na jeho vzťah k ukrajinskému národu: je paternalistický, nie antagonistický. Považuje ho za odnož ruského národa, čo sa mnohým Ukrajincom určite nepáči, ale môže to prispievať k tomu, že Rusko pri svojich vojenských útokoch šetrí civilistov. Možno chce tiež trochu velikášsky dať najavo svoju prevahu tým, že nepotrebuje siahať až k vojne na to, aby Ukrajinu disciplinoval. Tu však Putin narazil na politický Západ, ktorý ho k vojne nakoniec prinútil.

Vojnová rétorika alebo ako politicky prežiť v demokracii

Podstatný môže byť aj rozdiel medzi režimom demokratickým a autoritárskym. Na rozdiel od Macrona, Merza či Netanjahua sa Putin nemusí opierať o vojnovú rétoriku na to, aby politicky prežil. Mimoriadne opatrenia, ktoré si demokratickí lídri vynucujú strašením, má jednoducho po ruke.

Ľahko možno konštatovať, že všetci klamú. Manipulácia a zastieranie reality sú neodmysliteľnou súčasťou politiky. Napriek tomu je rozdiel medzi železnou päsťou skrytou pod nánosom eufemizmov a prázdnymi rukami za rétorickým ohňostrojom.

Ohnivé slová sa môžu premeniť na pascu, ktorá manipulátora buď znevierohodní alebo nasmeruje inam, než by chcel. Tak dlho klame o vojne, až sa k nej napríklad aj proti svojej vôli "doklame". Naopak - hovoriť jemne a konať tvrdo je osvedčená štátnická formula. Nie je však zrejmé, či súčasná západná demokracia niečo také dokáže.