Sviečková manifestácia po 37. rokoch očami pamätníkov aj mladých ľudí

Sviečková manifestácia je od roku 1993 zapísaná v kalendári ako pamätný Deň zápasu za ľudské práva. Dňa 25. marca 1988 sa na protestnom zhromaždení proti komunistickému režimu na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave zúčastnili tisíce ľudí. Tých však príslušníci polície násilným spôsobom bili obuškami a za prítomnosti vodných diel vytláčali z námestia. 

Celý zásah za použitia obuškov, slzotvorného plynu a vodných diel sledoval z hotela Carlton aj vtedajší minister kultúry a básnik Miroslav Válek, ktorý neskôr situáciu označil za „mierny zásah”. 

Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe o mesiac neskôr ostro odsúdila konanie štátnych síl v bývalej Československej socialistickej republike. 

Organizátori Sviečkovej manifestácie dnes

Sviečkovú manifestáciu zorganizovali pred 37. rokmi vtedajšou mocou prenasledované katolícke spoločenstvá. Hlavnými organizátormi boli Ján Čarnogurský a František Mikloško.

„Sviečková manifestácia bola možná vďaka predchádzajúcemu viacročnému ‚prebúdzaniu‘ ľudí, ktorí neboli prívržencami komunizmu inými formami, najmä samizdatom, účasťou na pútiach a rôznych akciách tajnej cirkvi,” hovorí pre Štandard Ján Čarnogurský. 

Na tohtoročnom 37. výročí a sprievode pri príležitosti Sviečkovej manifestácie sa zúčastnilo do 150 ľudí. Foto: Miroslava Pavlíková

Ako ďalej spomína, trochu pootvorené hranice, televízia a rozhlas umožňovali ľuďom vidieť, že komunizmus je horší spoločenský systém než vtedajší západný. 

Podľa neho kľúčovú úlohu zohrali veriaci. „A tí už boli na tú dobu dobre zorganizovaní formou náboženských krúžkov pod koordináciou spoločenstva Fatima na faktickom čele s Vladimírom Juklom, Silvestrom Krčmérym a tajným biskupom Korcom,” spresňuje Čarnogurský. 

Sviečková manifestácia je podľa Čarnogurského zdrojom istého sebavedomia Slovákov, že sa vieme postaviť na odpor proti tým, ktorí nás utláčajú, ale musíme vychádzať z vlastných tradícií a skúseností, nielen preberať iné akoby vzory. „Sviečková manifestácia bola prvou verejnou demonštráciou v normalizovanom Československu, a to už tu jedenásť rokov pôsobila Charta 77,” dodáva.

Sviečky hovorili za všetko

Sviečková manifestácia začala v tichosti bez akýchkoľvek čítaných prejavov, len za prítomnosti sviec, no skončila tvrdým zásahom vtedajšej Verejnej a štátnej bezpečnosti. 

„Františka Mikloška a mňa zadržala polícia, preto sme sa nemohli fyzicky zúčastniť. Podobne biskupa Korca. Po štyridsiatich rokoch komunizmu už nebolo treba rečí, aby ľudia vedeli, o čo ide. Ktoréhokoľvek rečníka by hneď zobrala polícia. Sviečky úplne stačili a hovorili všetko,” vracia sa do roku 1988 Ján Čarnogurský. 

Sviečková manifestácia po 37. rokoch. Ľudia si pripomenuli významné udalosti. Foto: Miroslava Pavlíková

Medzi zvolené a oznámené ciele manifestácie patrili podľa Jána Čarnogurského menovanie katolíckych biskupov pápežom, úplné náboženské práva a spoločenské slobody. Ciele v tej dobe oslovovali jednoduchých ľudí aj mestskú inteligenciu, vraví.

„Komunisti to vedeli a pokúsili sa udusiť odpor v zárodku. Viedli už beznádejný boj,” konštatuje Ján Čarnogurský v súvislosti so situáciou, ktorá viedla k tvrdému zaobchádzaniu polície voči občanom.

Štandard zaujímalo aj to, ako Ján Čarnogurský vníma určité prepojenie Sviečkovej manifestácie s dnešnou dobou. Ako vraví, demonštrácia je dôkazom, že keď treba, tak to vieme. Ale musíme podľa neho poznať a pridŕžať sa tradičných hodnôt. 

„Sviečková manifestácia práve svojou neobvyklosťou sťažovala komunistickej polícii jej znemožnenie vopred. Čiže musíme vždy – aj tí, ktorí prídu po nás – kreatívne spájať minulé a trvalé hodnoty a tvorivo analyzovať prítomnosť,” dodáva na záver Ján Čarnogurský. 

František Mikloško sa sprievodu zúčastňuje každý rok

Pre Štandard sa vyjadril aj František Mikloško. „Ja si myslím, že by sme si mali všetci uvedomiť, že to bola historická udalosť nielen československá či slovenská, ale aj celoeurópska,” vraví pre Štandard František Mikloško.

Podľa neho nesmieme zabudnúť, že napríklad rok po Sviečkovej manifestácii bolo v Lipsku 500-tisíc ľudí zhromaždených v uliciach so sviečkami. „A tam sa to nejako zlomilo. Ten režim sa rozhodol, že nemôže ísť tam, kam my, zasahovať vodnými delami a ustúpil. Čiže myšlienka nenásilného odporu a sila nenásilného odporu, tá sa začala šíriť z Bratislavy,” hovorí Mikloško a dodáva, že by sme mali byť hrdí na to, čím sme prispeli aj do celoeurópskych dejín. 

František Mikloško (v strede) ako jeden z organizátorov Sviečkovej manifestácie v roku 1988 sa sprievodu zúčastňuje každý rok. Foto: Miroslava Pavlíková

V deň, keď sa konala Sviečková manifestácia, zobrali Františka Mikloška do väzenia. Ako odkaz pre dnešnú generáciu však spomína príbeh jeho priateľky, ktorá bola v tej dobe študentkou. 

„Moja priateľka bola piatačka na vysokej škole a tam sa im vyhrážali, že keď tí študenti pôjdu na manifestáciu, že ich vyhodia zo školy,” spomína pre Štandard Mikloško. Mladá žena vtedy nevedela, čo má robiť, keď si navyše predstavila, že ju päť rokov rodičia v štúdiu podporujú a zrazu by ju mal režim vyhodiť.

„Nakoniec si kľakla, zapálila sviečku a modlila sa. Po tej modlitbe sa rozhodla, že ide tam. Išla, riskovala strašne veľa a povedala mi, že sa tam vnútorne oslobodila. Vrátila sa odtiaľ ako iný človek,” dodáva Mikloško. 

Podľa neho je to teda otázka pre každého, nielen mladého človeka. „Sú chvíle v živote človeka, kedy by mal staviť na jednu kartu, s tým, že to môže byť pre neho veľmi ohrozujúce. A to sú tie chvíle, v ktorých sa rodí aj sloboda človeka. Stáva sa tak slobodnejším a už potom ľahšie ide svojou životnou cestou,” vraví na záver. 

František Mikloško s horiacou sviecou v rukách si demonštráciu pripomína aj v tomto roku. Foto: Miroslava Pavlíková

Ako vnímajú Sviečkovú manifestáciu mladí dnešnej doby

Štandard k téme oslovil aj predsedu Parlamentu detí a mládeže a zároveň odborného poradcu na Úrade komisára pre deti Sebestyéna Marosza. Nie všetci mladí totiž pri slovách Sviečková manifestácia vedia, o čo ide. 

Sviečková manifestácia je podľa 20-ročného predsedu jedným z najsilnejších momentov našich novodobých dejín – tichý, ale odvážny protest za základné práva, ktoré už dnes berieme ako samozrejmosť. Pre Marosza je to pripomienka toho, že sloboda neprišla zadarmo.

„Úprimne ma ale mrzí, ako málo o tejto významnej udalosti dnes mladí vedia. Mnohí netušia, čo sa 25. marca 1988 v Bratislave stalo. Vedia, aký je najnovší trend na TikToku, ale nevedia, že ľudia tu ešte relatívne nedávno stáli v daždi a riskovali svoje zdravie – len aby mohli slobodne vyznávať svoju vieru, stretávať sa a žiť bez strachu z toho, že za to budú trestaní,” konštatuje pre Štandard Marosz.

Sviečková manifestácia v roku 1988. Fotkami pri pamätníku na Námestí Eugena Suchoňa si ju pripomenuli aj v tomto roku. Foto: Miroslava Pavlíková

Podľa neho to nie je len problém školstva, ale aj doby, v ktorej žijeme. Ako vraví, trendy vytláčajú pamäť, a tichá odvaha nemá šancu vo svete, kde prežije len ten, kto kričí najhlasnejšie.

„Sviečková manifestácia by mala byť viac než len spomienka pre pamätníkov. Mala by byť výkričníkom – že keď sa raz prestaneme zaujímať o to, čo znamená sloboda, môže nám byť potichu a nenápadne odňatá,” dodáva Sebestyén Marosz. 

Sprievod pri príležitosti 37. výročia spomienky na Sviečkovú manifestáciu začal pred jezuitským kostolom. Foto: Miroslava Pavlíková

Pre Štandard sa vyjadrila aj 15-ročná Alexandra Miklošková. Ako neskôr vysvitlo, František Mikloško je strýko jej otca. „Síce som v tom čase ešte nežila, ale rodičia si túto udalosť každoročne pripomínajú a veľakrát nám deťom doma o tejto udalosti rozprávali,” reaguje na otázku mladá gymnazistka. 

Podľa nej je dôležité o tejto udalosti hovoriť, aby si aj mladí ľudia uvedomovali, že demokracia a sloboda vo viere nie sú samozrejmosťou. Sviečková demonštrácia je pre Alexandru silným symbolom viery a odvahy. 

„Obdivujem ľudí, ktorí sa vtedy postavili proti nespravodlivosti a bojovali za náboženskú slobodu a spravodlivosť, aj keď vedeli, že čelia nebezpečenstvu komunistov,” vyjadruje svoj názor Alexandra a dodáva, že vďaka ich odvahe dnes môžu aj mladí svoju vieru žiť slobodne, a to by si mali vážiť. „Preto je dôležité, aby sme si tieto hodnoty chránili aj v súčasnosti,” dodáva. 

Pamätník Sviečkovej manifestácie na Námestí Eugena Suchoňa. Foto: Miroslava Pavlíková

Pamätníci nezabúdajú

Na spomienkovom podujatí pri príležitosti Dňa zápasu za ľudské práva si demonštráciu pripomenulo do 150 ľudí. Tí si horiacimi sviečkami spomínali na udalosť, počas ktorej tvrdo zasiahli na Hviezdoslavovom námestí na ľudí policajné zložky. Sviečkovej manifestácie sa v roku 1988 zúčastnilo 8- až 10-tisíc ľudí. 

Po svätej omši, ktorú celebroval páter Jozef Konc OFMCap., účastník Sviečkovej manifestácie, sa v tichosti pred jezuitským Kostolom Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí pomaly rozsvecovali sviece. Ľudia väčšinou skoršie narodení spomínali na významný deň a obdobie, ktoré nepochybne viedlo k pádu komunizmu. 

„Mal som vtedy 13 rokov. Bol som vtedy v kostole na východe, miništroval som,” hovorí pre Štandard 50-ročný Rudolf Pástor, ktorý sa zúčastnil tohtoročného sprievodu. Ako vraví, v tej dobe registroval zo slov starších ľudí, čo sa udialo. 

„Pravdupovediac ja som už vtedy počúval Hlas Ameriky, takže som bol informovaný, čo sa deje vo svete a ako to je u nás s režimom,” hovorí Pástor a dodáva, že už v takom mladom veku pociťoval, že sloboda cirkvi u nás nebola. „Svojim spôsobom nás kontrolovali na školách, kto chodí do kostola, kto nie,” dodáva. 

Od organizátorov tohtoročného sprievodu a zhromaždenia si prišla overiť povolenie aj polícia. Sprievod, ktorého tohtoročné motto bolo: Neboli sme ľahostajní. Vtedy ani dnes, mohol v pokojnom duchu pokračovať ďalej. 

Sviečkový sprievod za účasti polície prišiel pomalým tempom až k pamätníku Sviečkovej manifestácie na Námestí Eugoňa Suchoňa, kde bol pripravený slávnostný program. 

Bývalý slovenský hokejový reprezentant Peter Šťastný počas spomienkového podujatia pri príležitosti 37. výročia Sviečkovej manifestácie v Bratislave 25. marca 2025. Foto: Dano Veselský/TASR

Na podujatí vystúpili a slová o viere, slobode, odvahe a spomienke na manifestáciu predniesli František Mikloško (zvolávateľ Sviečkovej manifestácie), Peter Šťastný, Jerguš Sivoš (historik a predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa), Tomáš Kuzár (z Fóra kresťanských inštitúcií), Matej Vagač či Monika Hricáková.

Kapucíni sú bratia, kňazi a tiež hudobná skupina, ktorá doprevádzala 37. ročník sprievodu pri príležitosti spomienky na Sviečkovú manifestáciu. Foto: Miroslava Pavlíková

O hudobnú zložku sa postarala hudobná skupina Kapucíni.