Raši prešiel, no koalícia je stabilná asi ako rozheganý voz

Tiež to budú ambície jeho balíčka rebelov a obavy Matúša Šutaja Eštoka, nervózneho z premiéra aj nového straníckeho konkurenta.

Jeden by povedal, že zvolenie koaličnou zmluvou dohodnutého šéfa Národnej rady by mala byť pre stabilnú koaličnú väčšinu samozrejmosť. Napriek tomu sa Raši stal predsedom parlamentu až po necelom roku. A pritom sa tým aktuálne uhasil len jeden z tých menších problémov.

Aj to svojím spôsobom prezentuje neprekonateľné výzvy, ktorým štvrtá vláda Roberta Fica čelí.

Zo všetkého najdôležitejšia je rastúca nedôvera medzi koaličnými partnermi, ktorá býva na začiatku každej vládnej krízy a aj keď vláda prežije, môže sa s ňou ťahať aj naďalej. Matúš Šutaj Eštok v nedeľu vyčítal Robertovi Ficovi, že to bol vlastne on, kto stál na počiatku „toho celého“ (rozumej vládnej krízy s rebelmi), keď prestal rešpektovať koaličnú zmluvu a pred časom podporil Andreja Danka v jeho snahe získať post predsedu parlamentu na úkor Hlasu.    

Fico vtedy však iba reagoval na nové pomery: na post prezidenta sa jeho a Dankovou optikou malo hľadieť ako na ďalší silný ústavný post, ktorý Peter Pellegrini získal nielen vďaka sebe, ale najmä zásluhou celej koalície, ktorá ho podporila. Hlas tak mal odrazu neprimerane silnú moc. Vyhandloval si viac rezortov, ako by mu patrilo, mal prezidenta a mal by aj lídra parlamentu.

Nielen Fico (2018), ale aj Matovič (2021) na vlastnej koži pocítili, ako dokáže menší koaličný partner - spojenectvom s prezidentom - dosiahnuť pád premiéra. A to je obava, ktorej sa Fico vtedy chcel vyhnúť. Ak tento starý spor dnes bez kontextu líder Hlasu použil proti Ficovi, znamená to, že pocit zrady a poníženia je v ňom hlbšî, než dáva najavo.

Napriek tomu vyriešil premiér aktuálnu krízu s rebelmi naozaj neštandardným spôsobom, ktorý na jednej strane akceptuje mocenské sily v situácii nestabilnej vládnej väčšiny, keď aj malý partner dokáže zohrať svoju rolu (a preto premiér rebelom podaroval účasť na vláde). Zároveň tiež popiera logiku mocenskej stability, keďže podobné ambície by sa mohli zrodiť v každom nespokojnom rebelovi. 

Lídri SNS a Hlasu si tento problém uvedomujú, ale iba preto, že je samozrejmý. Lenže Fico im predsa jasne dal najavo, že jeho pochabé riešenie prišlo až vtedy, keď oni sami nedokázali využiť dostatok časového priestoru, aby spor s vlastnými vzbúrencami úspešne dotiahli po vlastnej linke. Nedá sa predsa poprieť, že by im Fico pred svojím autoritatívnym zásahom nedal dostatok slobody na politické riešenie krízy ešte predtým, ako sám zasiahol do ich vnútornej straníckej suverenity.

Vziať im ministerstvo, aby premiér získal kapitál, ktorým následne vyplatí vydieračov, je však ponížením koaličných partnerov, a to poníženie sa bude vynímať ako Damoklov meč visiaci nad celým zvyškom trvania vlády zvanej Fico IV.

Pre jeho vlastných aktérov môžu byť predčasné voľby v istom momente ľahšou cestou „vpred“. Hoci by aj mali čeliť voľbám, v ktorých by strany koalície mohli pohorieť. To je však väčším problémom pre Hlas a SNS než pre Smer. Robert Fico kalkuluje s prajným charakterom opozície, ktorá sa síce dokáže efektne spájať pred voľbami proti spoločnému nepriateľovi, ktorého definuje ako civilizačnú hrozbu, no ani dobrý matematik by nespočítal kombinatoriku zlepenca, ktorý môže mať v skutočnosti viac trecích zón ako Ficov aktuálny koaličný ultrazlepenec.

Logika opozície

Táto výčitka o posilnení rebelstva vo vláde však nepatrí len lídrom Hlasu a SNS, ale aj opačnému brehu, teda opozičným stranám a médiám, ktoré si pre vlastné ciele osedlali každého vzbúrenca s pochabou nádejou, že prispeje k pádu vlády.

Iste, pre opozíciu to muselo byť ako polievka pre dušu počúvať, ako vraj Radomírovi Šalitrošovi prišlo zle, keď musel hlasovať za viaceré vládne zákony. Možno aj skutočne verili, že to z neho robí ctihodného poslanca, ktorý by azda mohol byť účelovým spojencom ľúbeznej opozície. Chce to však veľkú dávku naivity veriť, že „čisté duše“ (Šalitroš o Migaľovi) svoj boj proti dezolátnym akciám koalície budú ochotné bojovať aj v momente, keď sa vyskytne lepšia ponuka. A tie rozdáva premiér, nie opozícia.

Mimochodom, Migaľ svoj boj za „lepšie Slovensko“ mefistotelovskou dohodou s premiérom vraj bojuje naďalej. V novej polohe záchranára Ficovej vlády sa predsa profiluje ako ten, kto zabránil návratu Igora Matoviča k moci.

Nový prvok na scéne

Do Ficovej mnohokoalície, (čert vie, koľko tých prvkov tam vlastne je), ešte treba prirátať aj dosiaľ málo preskúmaný okrajový prvok, ktorý sa práve dostáva do hry. A tým je nový poslanec Miroslav Radačovský, ktorý nepôsobil ako stelesnenie straníckej vernosti ani u kotlebovcov. Tých opustil krátko po eurovoľbách, aby sa stal voľným hráčom na scéne.

Aby nikoho nenechal na pochybách, ako sa správa voľný hráč, presne túto polohu avizoval tento náhradník za Huliaka aj krátko po získaní poslaneckého mandátu, keď odmietol vstúpiť do klubu SNS. V danej chvíli je to minimálne krok k silnejšej pozícii v zmysle „verný vám budem, keď budete vy verný mne“, čo je heslo takzvaných nezávislých poslancov – nech už si za tým predstavíme čokoľvek. 

Napriek tomu, ďalšie ohnivko zlepenca, strana Slovenský patriot, ku ktorej sa Radačovský hlási spolu s Adamom Lučanským, je nepreskúmané riziko.

Radačovskému sa nedá uprieť niečo ako zmysel pre dobrý marketing, a to bez zábran. Politickú kampaň, vďaka ktorej sa stal europoslancom, začal ešte ako popradský sudca, ktorý v spore o slavkovský pozemok rozhodol proti Andrejovi Kiskovi, čo síce bolo vzhľadom na povahu sporu oprávnené, zároveň však exprezidenta v záverečnej reči poučil výrokom, že ak sa mu na Slovensku nepáči, môže sa presťahovať napríklad do „Izraela alebo USA“. Radačovský správne tušil, ako tieto slová „zapôsobia“ na médiá a ako sa mu vďaka tejto kauze podarí upovedomiť množstvo voličov na okraji, že je tu konečne niekto, kto im rozumie.

Môžeme teda predpokladať, že jeho vyššie zmienené inštinkty nezostanú zaprášené ani pri kapitalizovaní mandátu, ku ktorému aktuálne tak náhle prišiel. Už samotný fakt, že líder strany Andrej Danko so svojím novým poslancom podľa vlastných slov iba telefonoval (ako priznal v nedeľu), svedčí o veľkom odstupe, ktorí majú voči sebe jednotlivé atómy tohto zoskupenia.  

Vrcholným klenotom nášho politického bizáru by bolo už len očakávanie, kedy si Radačovského potenciálnu vzburu, s nádejou na rozpad vlády, osvoja liberálne médiá, v ktorých bude vystupovať ako čistá duša hodnotovej politiky. Dnes je skrátka všetko možné. Videli sme predsa, ako sa kedysi po atentáte na premiéra Denník N potešil z toho, že opraty vlády prevezme do rúk proamerický Robert Kaliňák.

Pravdaže, ani Radačovský s Lučanským nemajú istotu, že by sa ich po predčasných voľbách ktosi ujal, nemohli by teda hrať s touto kartou. Je to aktuálne asi najsilnejší tmel, ktorý tento druh množstva patriotických prvkov spája s koalíciou.

Lenže, je tu ďalší hráč, ktorý nie je viazaný záväzkami koalície, a nie je ani súčasťou bojovnej opozície. Strana Republika. Tá svojho času zohrala svoju rolu aj pri obavách z Huliaka, ktorý rád nechal okolo seba šíriť dodnes neujasnený predpoklad, že by ho mohli kooptovať do svojich radov a vyriešiť mu tým problém s predčasnými voľbami.   

Podobnú kartu v rukách rebelov vie poskytnúť každému vládnemu poslancovi, ktorý by v náhlom poryve charakteru v duši „pocítil hodnoty“ a rozhodol sa brojiť proti vláde. Ani Fico nemá ministerstiev na rozdávanie. 

Pravda, je otázkou, či sa na to - po skúsenosti s Huliakom - budú chcieť prepožičať (či už ich ponuka pre Huliaka bola skutočná alebo nie, ako vyjednávací žetón v jeho rukách zohrali svoju rolu aj mlčaním).

Ak by si aj vyhandloval vládny rezort či aspoň pozíciu v štátnej správe, nemusí to riešiť problém so stranou SNS, ktorá by musela naďalej ťahať z klobúka náhradníkov, až kým by narazila na člena národniarov lojálneho k Dankovi. Jeho politický výtlak aktuálne tvorí pár percent a nie je zárukou budúcnosti. 

Logika rozpadu národniarov je však spravodlivá. Bol to síce Danko, kto vrátil SNS parlamentnú existenciu, no len formálne ako líder zoskupenia a zametač alternatívnych kútov, ktoré síce mali jednotnú ideu pred voľbami, no ich vnútorná koherentnosť je stabilná asi ako tento „piktogram“: PS-KDH-SaS-OĽaNO-Demokrati-KÚ-Za ľudí-Sme rodina, (tento dream team tvorí aktuálne možno už aj spoločenskú väčšinu).

Nový konkurent pre Šutaja Eštoka

Zvolenie Richarda Rašiho za lídra parlamentu kompletnou "sedemdesiatdeviatkou" je síce pre koalíciu dobrá správa, deklarujúca aktuálnu jednotu s nádejou, že minimálne nakrátko posunula polčas rozpadu, nie je však zrejmé, či by posilnenie najvážnejšieho vnútrostraníckeho konkurenta dalo dobrý spánok Matúšovi Šutajovi Eštokovi.

Slabý líderský výkon predsedu Hlasu, ktorý si pozíciu vyslúžil najmä ako Pellegriniho lojalista, a klesajúce preferencie strany Hlas, budú prirodzene priať výmene predsedu.

Raši navyše lepšie reprezentuje politický profil strany, keďže zapadá do toho kľúčového politického aktíva, na ktorom sa Hlas „vyrobil“, totiž do Pellegriniho lícnych jamiek. Šutak Eštok, naopak, pôsobí ako zástupca Smeru v Hlase a nie je pri ňom zrejmé, aký je rozdiel medzi týmito dvoma stranami.

Ten pritom existuje, hoci nie je politický, ale imidžový. Išlo predsa o stranu pre bývalých voličov Smeru, ktorým prekážal jej agresívny štýl a ktorá minimálne navonok dokáže pôsobiť chrumkavo. Táto poloha Šutajovi Eštokovi, jemne povedané, nesedí. Vo svojej aresívnej rétorike pôsobí skôr ako Ficov mladší brat, ktorý si neuvedomuje, že táto časť pieskoviska je beznádejne obsadená.

Navyše Raši, ako člen Žigovho (Paškovho) bývalého východného krídla Smeru, rovnako dobre rozumie zakladateľským záujmom strany. Jeho aktiváciou za predsedu by strana teda nevstupovala do žiadneho vnútorného rizika.  

V každom prípade, nová realita v koalícii, nedôvera tehotná spormi a najmä nekontrolovateľné prívesky na okraji zlepenca nedávajú veľké šance na dlhodobú stabilitu.