Zatiaľ ostatný – tretí diel sa venuje obdobiu vojny, popisuje osudy protektorátnych a slovenských Židov, ktorí hľadali záchranu pred rasovým prenasledovaním, komunistov i obyvateľov Podkarpatskej Rusi, ktorá sa stala súčasťou Horthyovského Maďarska. Ľudia, ktorí hľadali záchranu v ruskej zemi boli súdení za nelegálne prekročenie hraníc a často aj za špionáž.
Celý systém je odkrytý cez osudy konkrétnych jedincov. Autori vyberajú osobu z každej skupiny obetí, na osude ktorej sa dá celý proces ilustrovať.
Odchádzali často celé rodiny a keď sa im konečne podarilo prekročiť hranicu, cítili sa v bezpečí a väčšinou sa sami hlásili sovietskym orgánom. Okamžite ich zatkli. Vyšetrovanie trvalo niekoľko mesiacov, ale boli i prípady, ktoré sa ťahali niekoľko rokov. Podľa výpovedí preživších nedochádzalo k väčšiemu fyzickému násiliu zo strany sovietskych orgánov, ale podmienky vo väzbe boli natoľko ťažké, že ľudia zomierali. Je paradoxom, že najhoršie zaobchádzal sovietsky režim s komunistami. Členstvo v strane bolo príťažou - „mali ostať tam, kde ich strana potrebuje.“
Československí občania boli následne poslaní do gulagov. Vzhľadom na vojnu bol pociťovaný úbytok pracovnej sily, ktorú bolo treba nahradiť.
Veľa utečencov tvorila rusínska mládež - chlapci sa chceli vyhnúť službe v nacionalistickej organizácii Levente (maďarská polovojenská organizácia), či v maďarskej armáde a dúfali, že budú zapojení do odboja proti tomuto režimu.
Asi najsmutnejšou skupinou boli deti. Pokiaľ nemali v čase zatknutia 14 rokov, odobrali ich rodičom a skončili v ústavoch. Keďže neboli súdené a neexistovali o nich spisy, ich stopa sa často úplne stratila...
Kniha zachytáva konkrétne ľudské osudy našich občanov, ktoré potvrdzujú to, čo o gulagoch vieme – tvrdá práca, nedostatok jedla, krutosť dozorcov. Fungovanie táborov je síce zhruba popísané, ale cieľom autorov knihy nie je detailný popis ich fungovania, pretože kníh s touto tematikou existuje dostatok.
Časť krajanov prepustili v roku 1942. Amnestia sa týkala tých, ktorí prekročili hranice Sovietskeho zväzu na počiatku vojny. (V niektorých prípadoch však proces prepustenia trval aj dva roky). Amnestia sa netýkala osôb uväznených pred vojnou a Rusínov, ktorí boli považovaní za obyvateľov Maďarska. Mnoho prepustených československých občanov sa hlásilo do armády v Buzuluku.
Pri čítaní tejto knihy sa zhmotňuje geopolitika v praxi. Za každou fotografiou odsúdeného je hra veľkých mocností, uprostred ktorých je malá krajina. Československá vláda podnikala administratívne kroky na oslobodenie svojich občanov. V podstate sa viac robiť nedalo.
Predpokladám, že bude nasledovať štvrtá publikácia, ktorá sa bude zaoberať situáciou po skončení vojny, keď do sovietskych pracovných táborov odvliekli najviac našich občanov. Týmto represiám sa nevyhli ani tí, ktorí sa ocitli na sovietskom území na základe povojnovej výmeny obyvateľstva medzi ZSSR a Československom. Toto smutné čítanie potvrdzuje známy fakt, že veľkí hráči sa medzi sebou nakoniec vždy dohodnú. Na tých malých akosi nezáleží. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude a nie je podstatné, koľko diplomatických rečí sa o tom povedie.
