Spev burlakov

Svetové umenie neodráža v rovnakej miere život všetkých vrstiev a skupín ľudstva, má svojich favoritov. Na prvom mieste, samozrejme, sú to významné, mocné, bohaté a šľachtické osoby. Druhými v poradí – a už nie je zďaleka také samozrejmé – sú ľudia úbohí a postihnutí, chudobní a utláčaní. Medzi nimi kedysi boli aj burlaci.     

Dnes sa toto označenie vytratilo z obehu, stretneme sa s ním leda v knihách. Predpokladá sa, že je turkického pôvodu a preniklo do viacerých slovanských jazykov. V Poľsku, Ukrajine a Rusku tak kedysi nazývali roľníkov, ktorí opúšťali svoje dediny, kde sa už nevedeli uživiť, aby zarobili niečo niekde inde. Niekedy sa zhromažďovali v pracovných združeniach (artele) a vykonávali najťažšie nekvalifikované činnosti.

Jednou z nich bolo ťahanie lodí po riekach proti prúdu. Koniec koncov názov „burlaci“ sa udržal ako označenie pre týchto ťažko zrobených ťahačov. Hoci dopravcovia obyčajne preferovali, aby ich lode ťahali kone alebo voly, bolo veľa miest, kde – pre reliéf a pôdu na brehu – dokázali prejsť a ťahať loď zo súše iba ľudia. Museli kráčať pešo, ťahajúc bárku alebo čln za dlhé lano. A bude to znieť prekvapivo, ale nebola to iba mužská práca.

Ešte aj keď sa objavili parníky, dlho neboli dosť silné na to, aby dokázali ťahať za sebou ešte aj iné lode. Takže burlaci, nech to znie akokoľvek hrozne, boli potrební až do polovice 20. storočia. Ich časy sa konečne skončili vtedy, keď sa železničná a cestná doprava stala lacnejšou ako transport po vode. Asi nemožno úplne vylúčiť, že aj dnes ešte niekde vo svete, kde chýbajú železnice a cesty, existujú popri riekach podobné artele.

Burlaci neboli ani na vrchole svojho výskytu nijako vplyvnou a ani rešpektovanou skupinou obyvateľstva. Keď sa k nim niekto pridal, znamenalo to, že stratil akékoľvek spoločenské postavenie. Z triedneho hľadiska by sme ich mohli prirovnať k lumpenom (od nem. Lumpen – „očuchaný“, „oblečený v handrách“), to znamená deklasovaným skupinám, podtriede, kam patria tuláci, žobráci, vyvrheli a iné asociálne skupiny. Určite nie k proletárom alebo roľníkom.  

Napriek tomu (či skôr práve preto) často lákali umelcov. Niesli v sebe nielen istú malebnosť, možnosť spolu vykresliť nádhernú krajinu, rieku a jej brehy, ale aj ostrý sociálny a niekedy aj politický náboj, v neposlednom rade išlo o zaujímavé ľudské osudy, ktoré mali osud vpísaný v tvári. Niektorých autorov mobilizoval práve ich ťažký údel, manifestovali ním boj proti sociálnej nespravodlivosti, svojím umením chceli získať verejnú pozornosť.

Vďaka umelcom dnes vieme, že po tejto otrockej práci bol dopyt na celom svete. Napríklad v roku 1875 namaľoval americký autor Frederick Bridgman (1847 – 1928) burlakov na Níle.  

Maďarský umelec Lajos Deák-Ébner(1850 – 1934) v roku 1885, čiže asi o desať rokov neskôr, majstrovsky stvárnil dve ženy ťahajúce zjavne ťažkú loď.

Obzvlášť pôsobivá je fotografia z Holandska z roku 1910, zobrazujúca ako jedna (!) žena vlečie za lano po kanále veľkú bárku, na palube ktorej sa dá vidieť niekoľko mužov. Keď sa ale zapozeráte do tváre tejto ženy, zrejme ide o fiktívnu dramatizáciu tohto obrazu.

V Rusku je najznámejší obraz slávneho umelca Iľju Repina (1844 – 1930), ktorý namaľoval v rokoch 1870 – 1873, keďže ho mal rád Stalin, je dobre známy aj za hranicami Ruska.

Volá sa Burlaci na Volge.

Repin nebol prvý z ruských autorov, kto sa venoval téme burlactva. Už v maľbe 19. storočia a pred Repinom bola táto téma dosť populárna. Nepreženiem veľmi, ak poviem, že takmer každý známy ruský umelec sa jej dotkol aspoň raz. Repinovi sa ale podarilo doslova učebnicové kompozičné zobrazenie predstaviteľov tejto marginálnej skupiny.

Medzi mužmi, ktorých vidíme na plátne, má každý z nich vyjadrenú svojskú povahu a povesť. Maliar zjavne skúmal ich životy rovnako dôkladne, ako maľoval samotné postavy, tvár či oblečenie. Pre finálnu verziu obrazu napokon zvolil tie najautentickejšie a najtypickejšie modely. Žiadna romantika, žiadna bukolika. Ani tieň pochybností, že sú to autentickí burlaci. Ťaživú atmosféru obrazu okrem ich tvárí nenápadne zdôrazňuje parník v pozadí.

Súčasníci na plátne hľadali predovšetkým sociálny obsah, umelecký protest proti neľudským pracovným podmienkam robotníkov. Maliara aj podozrievali z revolučných zámerov. Sám Repin neskôr pripustil, že sa v tom čase vôbec nezaujímal o triedny aspekt, lákali ho iba ľudské typy. Jeho realistický talent sa ukázal byť taký silný, že povedal viac, ako sám chcel.