Začína sa to – ako každý dobrý príbeh – rytiermi. Nie krvilačnými karikatúrami z ľudovej predstavivosti, ale skutočnými bojovníkmi viazanými prísahou, povinnosťou, niečím väčším než oni sami. Rytierstvo nebolo len estetickou záležitosťou, bol to systém obmedzení. Stredoveký bro [vzhľadom na kontext možno v slovenčine výraz voľne preložiť ako macher, pozn. red.] bol určite ambiciózny a nesporne mužný. Niekedy bol aj darebák. Oveľa častejšie však bola jeho sila zušľachtená. Bojoval nielen za slávu, ale aj za Boha, kráľa, sirotu a, áno, aj za krásnu dámu. Jeho ambície usmerňovali rituály, hierarchia a obety. Česť nebola iba symbolickým gestom – bola ideálom, ktorému slúžil pre jeho vlastnú podstatu.

Väčšina dnešných machrov, naopak, nikomu neslúži, pretože len máloktorý z nich môže oprávnene tvrdiť, že prijal tento odkaz. Robia si selfie s mečmi, ale pred žiadnym trónom nekľačia. Namiesto toho obchodujú s akciami, odpaľujú rakety, provokujú na sociálnych sieťach a v prípade potreby vládnu štátom.

Bro je všade: kryptoevanjelista, filozof z podcastov, kouč životného štýlu na proteínový pohon. Je generálny riaditeľ, vodca, politický kandidát a troll. Sľubuje viesť nie prostredníctvom inštitúcií, ale prostredníctvom svojej čistej charizmy – najlepšie v priamom prenose. Brokracia je jeho spôsob vládnutia a čoraz viac aj prežitia.

Moderný bro je slobodný radikál – neviazaný, nič neľutujúci a predovšetkým neriadený. Väčšina takýchto ľudí zosmiešňuje už samotnú myšlienku vyšších ideálov a označuje ju za naivnú alebo idealistickú. Manželky? Pasca. Záväzok? Slabina. Viera? Klam pre konformných ľudí. Jediné, čo je posvätné, je každodenná drina – a možno aj vypracované brušné svaly.