Začína sa to – ako každý dobrý príbeh – rytiermi. Nie krvilačnými karikatúrami z ľudovej predstavivosti, ale skutočnými bojovníkmi viazanými prísahou, povinnosťou, niečím väčším než oni sami. Rytierstvo nebolo len estetickou záležitosťou, bol to systém obmedzení. Stredoveký bro [vzhľadom na kontext možno v slovenčine výraz voľne preložiť ako macher, pozn. red.] bol určite ambiciózny a nesporne mužný. Niekedy bol aj darebák. Oveľa častejšie však bola jeho sila zušľachtená. Bojoval nielen za slávu, ale aj za Boha, kráľa, sirotu a, áno, aj za krásnu dámu. Jeho ambície usmerňovali rituály, hierarchia a obety. Česť nebola iba symbolickým gestom – bola ideálom, ktorému slúžil pre jeho vlastnú podstatu.

Väčšina dnešných machrov, naopak, nikomu neslúži, pretože len máloktorý z nich môže oprávnene tvrdiť, že prijal tento odkaz. Robia si selfie s mečmi, ale pred žiadnym trónom nekľačia. Namiesto toho obchodujú s akciami, odpaľujú rakety, provokujú na sociálnych sieťach a v prípade potreby vládnu štátom.

Bro je všade: kryptoevanjelista, filozof z podcastov, kouč životného štýlu na proteínový pohon. Je generálny riaditeľ, vodca, politický kandidát a troll. Sľubuje viesť nie prostredníctvom inštitúcií, ale prostredníctvom svojej čistej charizmy – najlepšie v priamom prenose. Brokracia je jeho spôsob vládnutia a čoraz viac aj prežitia.

Moderný bro je slobodný radikál – neviazaný, nič neľutujúci a predovšetkým neriadený. Väčšina takýchto ľudí zosmiešňuje už samotnú myšlienku vyšších ideálov a označuje ju za naivnú alebo idealistickú. Manželky? Pasca. Záväzok? Slabina. Viera? Klam pre konformných ľudí. Jediné, čo je posvätné, je každodenná drina – a možno aj vypracované brušné svaly.

Ruiny postboomerského liberalizmu

Brokracia, neformálny režim, ktorý vládne v našej ére, nie je ani tak novým systémom vládnutia, ako skôr dôsledkom kolapsu starého poriadku. Na troskách postboomerského liberalizmu, kde údajné hodnoty nahradili mémy a inštitúcie nahradili influenceri, sa mu darí. Kráľov tohto režimu nekorunujú pre ich zásluhy, ale vďaka ich schopnosti stať sa virálnymi. Jeho hodnoty sú amorfné, ale vždy založené na individualizme.

Zatiaľ čo džentlmen 19. storočia – stále formovaný živou kresťanskou tradíciou, vlastenectvom a občianskou zodpovednosťou – vyžaroval pokojnú silu a osobnú zdržanlivosť, dnešný bro často zveľaďuje svoju schopnosť robiť hluk. Je sebavedomý, ironický a hladný po kliknutiach. Jeho zbraňou je imidž, jeho štítom narcizmus. Darí sa mu vo svete, ktorý odmeňuje zviditeľnenie pred dokonalosťou, provokáciu pred zásadami a pocit spolupatričnosti pred hierarchiou.

Napriek všetkému však brokracia nie je až taká absurdná. Tak ako všetky kultúrne fenomény, aj tento je odpoveďou na skutočnú potrebu. Vzniká z prázdnoty, ktorú zanechal úpadok tradičných mužských vzorov. Keďže zanikajú štruktúry, ktoré dávajú zmysel – viera, rodina, bratstvo –, mladí muži hľadajú nové vzory, ktoré by mohli nasledovať. Niektorí nachádzajú gurua v Jordanovi Petersonovi, iní v Andrewovi Tateovi. Obaja sľubujú jasnosť vo svete zmätku, hierarchiu v dobe rovnosti. 

Vládnutie pomocou kliknutí

Svetový poriadok po roku 1968 zlyhal. Brokracia však nie. Vyhráva voľby, poháňa trhy, inšpiruje obrovské množstvo priaznivcov. Obchádza byrokraciu, vysmieva sa slušnosti a ponúka moc ako životný štýl. Osobnosti ako Elon Musk a salvádorský prezident Nayib Bukele to intuitívne chápu. Vládnu skôr prostredníctvom verejného vystupovania než na základe premyslenej politiky. Ich autorita nie je odvodená od niekoho (alebo niečoho) vyššieho, ale od toho, koľko lajkov dostanú na svojich príspevkoch na sociálnych sieťach.

A to je možno najproblematickejšia vlastnosť zo všetkých, aspoň z dlhodobého hľadiska. Brokracia je viac než len mužská vzbura – je to hlboko moderná vzbura. Má rovnaké slabosti ako poriadok, ktorý chce údajne zvrhnúť: posadnutosť zviditeľnením, závislosť od sebavyjadrenia, ktorá vrcholí triumfom identity nad povinnosťou.

V tomto smere nie je bro skutočným reakcionárom. Predstavuje len druhú tvár našej hyperindividualistickej doby. Je agresívny tam, kde sú iní citliví, hlučný tam, kde sú iní úzkostliví, ale je rovnako stratený. Aspoň zatiaľ.

Tragédia brokracie nespočíva v tom, že je silná, ale v tom, že pod nánosom vlastného hluku je veľmi slabá. Jednoducho nemá žiadnu odpoveď na základnú existenciálnu mizériu, ktorá trápi mužov.

Generácia mužov, ktorá vyrástla v rozvrátených rodinách, odcudzená duchovnému a občianskemu životu, sa zmieta a hľadá zmysel v zrkadlovej sieni. Napodobňuje dominantné črty nie preto, že by v ne verila, ale preto, že sa bojí bezvýznamnosti. Chvastúnstvo a cynizmus týchto mužov zakrýva hlbokú prázdnotu: sú to rebeli bez príčiny, dedičia prachu a popola, zbavení pocitu spolupatričnosti.

Je teda brokracia novou aristokraciou? To sotva. Je to obranný mechanizmus civilizácie, ktorá už nevie, čo si počať so svojimi mužmi – a mužov, ktorí už nevedia, čo si počať s civilizáciou.

Stredoveký rytier vedel, že je súčasťou dlhého rytierskeho rodu, ktorý udržiaval cnosti povinnosti a zbožnosti. Moderný bro nemá žiadnu tradíciu, z ktorej by mohol čerpať. Má len meč – no aký duch oživuje jeho držiteľa?

Zhrnutie

Brokracia nie je chybou v systéme – je systémom samotným, prispôsobeným svetu bez koreňov. Odráža odolnosť a zároveň zmätok modernej mužskosti: asertívnej, nepokojnej a hľadajúcej zmysel vo výkone. Aj keď stavia na skutočnej energii, dokonca na skutočnej odvahe, bez vyšších ideálov jej hrozí veľkolepý kolaps. Aby brokracia pretrvala, musí znovu objaviť to, čo už vedeli naši predkovia: sila sama osebe nestačí, musí slúžiť niečomu väčšiemu než samotnému človeku.