Duševne zlomení outsideri v podaní Jaka Gyllenhaala (Donnie Darko, Nightcrawler, Zmiznutie), vražedný perfekcionista stvárnený Christianom Balom (Americké psycho), komplikované alter egá v prevedení Roberta Pattinsona (Batman, Dobré časy), depresívni samotári Joaquina Phoenixa (Joker, Ona) a vyšinutí protagonisti v podaní Ryana Goslinga (Lars a jeho vážna známosť, Drive, Boh odpúšťa, Blade Runner 2049) – všetky postavy sú rovnakého druhu. Nejde však o vzory, ktoré by sme mali nasledovať. Skôr sú stelesnením mužského odcudzenia v dystopickom svete.
Sú to muži, ktorí o sebe nikdy nehovoria, pretože svoje utrpenie prežívajú v tichosti – a robia to nádherne. Ak nie sebe, ublížia iným skôr, než by im mohli ublížiť oni. A v mysliach mnohých sú tieto postavy „také, s ktorými sa dá úplne stotožniť“.
Ken v pastelovom svete
Nikde sa táto dynamika neodhalila náhodnejšie ako vo filme Barbie z roku 2023. V ňom mal byť Ken, ktorého hral hlavný sigma herec Ryan Gosling, pôvodne vtipnou postavou: absurdným, citovo závislým mužom, ktorý mal pobaviť divákov. Tým, že Gosling zahral Kena vážne a zároveň mu vtlačil duševné utrpenie, túžbu a tichý vzdor, neurobil z Kenovho „kenovstva“ vtip, ale vytvoril podobenstvo o znevažovanej mužnosti.
Netreba dodávať, že sa to tvorcom vypomstilo. Mužské publikum v ňom totiž nevidelo blázna, ale zrkadlo samých seba. Kenova záverečná premena, keď si oblieka mikinu s nápisom Som Ken, a to stačí (I am Kenough), mala symbolizovať jeho „emocionálny rast“, zosúladenie sa so ženskosťou. Naproti tomu to však pôsobilo ako čosi pripomínajúce mechanizmus vyrovnávania sa s rozchodom. Bol zlomený spôsobom, ktorý sa zdal mnohým ľuďom nepríjemne povedomý.
Sigma maskulinita ako útecha
Dôvod, prečo sa stereotyp „sigma samec“ rozšíril a stále pretrváva, spočíva v tom, že dnešným mladým mužom poskytuje to, čo iné koncepty poskytnúť nedokážu: dôstojnosť v ich osamelosti.
V kultúre, v ktorej mužskú identitu zbavili obsahu, bratstvo a chlapské priateľstvá dosiahli historické minimum, zamestnania sú stále viac neisté a založenie rodiny sa odkladá alebo úplne zavrhuje, má krédo sigma muža („fajn, odídem, budem nedotknuteľný, budem dvíhať ťažké činky, budem hovoriť nezaujato, budem málo hovoriť“) značný vplyv.
No je to predstavenie, ilúzia moci, ktorá zakrýva vlastnú bezmocnosť. Predstierame, že sme nad túžbami, hoci sa v nich vlastne utápame. Je lepšie byť vnímaný ako sebestačný, pretože v skutočnosti aj tak nikto nepríde na pomoc, keď nastane problém. V tomto nastavení mysle sa vyhýbame kontaktu, pretože človek sa naučí prežiť aj bez neho.
Od mémov k mužskej sfére
Prirodzene, že stereotyp sigma samca prichádza s vlastnou estetikou, ktorá sa šíri prostredníctvom mémov. Ponorenie sa do sigma ideológie je ako nekonečná špirála a jej skúmanie sa môže skončiť v temných zákutiach, najmä pre ľudí, ktorí trávia priveľa času online.
Na sigma fóra často prenikajú baliči, zástancovia myšlienok o nadradenosti mužskej sily, pesimistickí fatalisti a, samozrejme, muži žijúci v nedobrovoľnom celibáte. To, čo sa začalo ako výzva na disciplínu, sa mení na výzvu na dominanciu, pretože stoicizmus sa mení na odpor.
Postavy ako Andrew Tate dokážu speňažiť sigma myslenie a využívajú ho ako zbraň: byť sám je nadradená cesta, ženy sa stávajú nepriateľkami, pretože odmietli podpriemerných mužov, a spoločnosť sa stáva zmanipulovanou hrou. Bro, ktorý chcel, aby ho nechali na pokoji, sa teraz chce pomstiť.
Zlomený archetyp pre zlomený vek
Pre tých, ktorí si občas radi doprajú kontakt s reálnym životom, nie je životná filozofia typu sigma tou správnou cestou: jej vzhľad je určite príťažlivý, no jej podstata je v skutočnosti veľmi smutná. V umeleckých dielach zosobňujú sigma samci tichú beznádej miliónov mužov, ktorí majú pocit, že ich moderná doba odvrhla. Ich mlčanie pritom nevychádza zo stoicizmu. Rodí sa zo žiaľu.
A predsa v kultúre, ktorá mužom dnes ponúka buď motivačné prejavy Jordana Petersona, alebo výsmech zo strany ženského pohlavia, sigma samec, aj keď ide o archetyp, im poskytuje aspoň ako-takú útechu, hoci len krátkodobú. Sigma totiž sľubuje pocit kontroly uprostred trosiek. A keď ste stratili všetko ostatné, aj tento pocit kontroly postačí.
Zhrnutie
Ideál sigma muža, kedysi predmet internetových mémov, sa stal duchovným útočiskom pre dezorientovaných mužov. Propagovaný filmovými samotármi a posilnený kultúrou mémov ponúka samotu ako silu a stoicizmus ako spásu. Ale pod povrchom sú veci oveľa pochmúrnejšie: odcudzená generácia, zatrpknutá a zúfalo hľadajúca svoju identitu. Kým si spoločnosť nevytvorí nové modely mužnosti, sigma zostane len bledou a tragickou imitáciou mužnosti, ktorá je už dávno na ústupe. V podstate sa pýta: aký by mal byť muž v dnešnej dobe?
