Veľkou iróniou modernej Európy je, že prijala rozsiahlu kritiku svojich starých kultúrnych noriem. To sa stalo práve v čase, keď v dôsledku imigrácie zaplnili kontinent ľudia s tradičnejším spôsobom života.
Tento kontrast je najvýraznejší v diskusii o rodovej otázke. V tejto oblasti práve moslimovia symbolizujú vo verejnej predstavivosti odmietanie feministických a postmoderných pohľadov na mužnosť.
Mladému mužovi, ktorý obľubuje prísne a jednoznačné morálne hodnoty alebo túži vzbúriť sa proti kultúrnemu relativizmu, islam ponúka jasnú cestu. Kresťanské cirkvi sú zatiaľ – podobne ako mnohé západné inštitúcie – ovplyvnené progresivizmom a často im chýba táto protikultúrna príťažlivosť.
Oslava mužnosti
Andrew Tate, ktorý je v istom zmysle hlavným predstaviteľom západného prijatia islamu ako vzbury, to vyjadril pragmaticky: „Islam je posledné náboženstvo na Zemi... Boh je pre mňa silný, niečo, čoho sa treba báť, čomu sa ľudia boja posmievať. Boh má pre mňa jasné hranice. Boh pre mňa predstavuje islamskú vieru.“
Mužská príťažlivosť však siaha za hranice tejto oddanosti k tradíciám, ktorú na rozdiel od iných moslimovia stále prejavujú. Profesor Cambridgeskej univerzity Tim Winter – potichu hovoriaci akademik v strednom veku, ktorý rozhodne nie je žiadny bro – opisuje svoju konverziu v mladosti ako sprievodný jav rozvíjajúcej sa sexuality:
„V tínedžerskom veku som bol na výmennom pobyte u rodiny so štyrmi dcérami... V istej chvíli, keď som videl, ako jednej z týchto kúpajúcich sa krásavíc steká po brade broskyňová šťava, som si uvedomil, že svet nie je len dôsledkom materiálnych síl...“
Dôležité je, že tento zážitok zároveň znamenal odmietnutie náboženstva, v ktorom bol vychovaný. Podľa jeho je v kresťanskom kontexte „sexualita tradične vnímaná ako dôsledok prvotného hriechu, ale pre moslimov je predzvesťou raja… Konvertoval som na islam”.
Mladí muži bez jasného smerovania v sociálne izolovaných mestách modernej Európy, ktorí hľadajú vízie mužskej sily, môžu dospieť k podobným záverom.
Bros ako propagátori islamu alebo etnická nevraživosť?
Forma tohto fenoménu však môže byť veľmi rôznorodá.
Napríklad Tate založil stranu Britain Restoring Underlying Values (BRUV) a sám seba predstavuje ako osobu, ktorá sa snaží obnoviť tradičné britské hodnoty.
Opačný prístup zastáva Mohammed Hijab, britský moslim so značným počtom fanúšikov na internete. Jeho kritika európskeho liberalizmu, obhajoba často doslovnej interpretácie islamu a výzvy na šírenie islamu prostredníctvom prisťahovalectva a pôrodnosti imigrantov namiesto konverzie domáceho obyvateľstva vykresľujú túto vieru ako silu, ktorá postupne vytláča miestnu kultúru. To pôsobí skôr ako kmeňové dobývanie než náboženský prozelytizmus.
„Ak zvýšime našu pôrodnosť, moslimovia môžu mať istotu, že v roku 2050 budú tvoriť 10 percent obyvateľstva Veľkej Británie a 20 percent obyvateľstva Francúzska, a to napriek akýmkoľvek zmenám v imigračnej politike. Nie sme sionistická loby, naša sila nespočíva v schopnosti ovplyvňovať politikov, ale v našom počte,“ vyjadril sa Hijab.
Na kontinente, kde je protiimigračná politika na vzostupe, môže takáto rétorika vyvolať reakciu. Napriek tomu niektoré výskumy naznačujú priaznivé názory na moslimov v Európe.
Dokonca ani medzi prívržencami takzvaných „populistických” pravicových strán nie je percento tých, ktorí majú negatívny pohľad na moslimov, také vysoké, ako by sa mohlo očakávať:
Islam ako forma vzbury
Nechajme bokom Tateovu vieru v silu či Winterovu konverziu založenú na erose – etnická rovina, ktorej sa Hijab dovoláva, ostáva tak či tak nepopierateľná. Konverzie na islam sú v Európe relatívne zriedkavým javom. Dostupné informácie sú kusé, no výskum britského think tanku Faith Matters z roku 2011 odhadol počet moslimských konvertitov v Spojenom kráľovstve až na 100-tisíc, pričom ročne by tam mohlo pribúdať približne päťtisíc nových konverzií.
Francúzsko a Nemecko majú podľa všetkého podobné počty konvertitov ako Spojené kráľovstvo. Na druhej strane však existujú aj dôkazy o vysokej miere odpadlíctva od islamu v európskych krajinách.
Napriek tomu je jeho kultúrny dosah nepopierateľný. Viditeľný je najmä v mestských subkultúrach mladých ľudí, ktoré nie sú vždy vyslovene založené na viere, no napriek tomu využívajú islamskú terminológiu. Mladých mužov v časti West End [oblasť v Londýne, pozn. red.] môžete napríklad bežne počuť používať slová ako „haram“, keď hovoria o niečom nevhodnom či zakázanom.
Moslimský bro tak nemusí byť nutne dôsledným veriacim, ale je členom kultúrnej kategórie, pre ktorú islam predstavuje gesto vzdoru či pózu.
Ako v tejto súvislosti v článku pre Le Monde z roku 2015 zdôraznil Olivier Roy, to, čo Západ sleduje, „nepredstavuje vzburu islamu či moslimov… Nejde teda ani tak o radikalizáciu islamu, ako skôr o islamizáciu radikalizmu“.
Príťažlivosť islamu na Západe je teda skôr kultúrna než teologická, a to predovšetkým preto, že islamské spoločnosti sú spravidla menej ovplyvnené modernými a postmodernými myšlienkami. Keďže je navyše islam voči sexualite menej podozrievavý a prísny než historické kresťanstvo, predstavuje ideálny symbolický prostriedok pre mladých mužov vzdorujúcich progresívnej patologizácii mužnosti.
Zhrnutie
V niektorých oblastiach Západu ponúka islamská kultúra mladým mužom alternatívu k progresívnej kritike mužnosti. Presnejšie povedané, vzostup „moslimských bros“ je odrazom úlohy islamu ako kontrakultúrnej sily či emancipačného symbolu vzdoru. Aj keď celková miera skutočných náboženských konverzií zostáva nízka, islamská terminológia a hodnoty čoraz viditeľnejšie prenikajú do subkultúr západoeurópskej mládeže. Islam predstavuje určitý symbol vzdoru voči meniacim sa rodovým normám, pričom ovplyvňuje aj tých, ktorí ho prijímajú skôr ako kultúru než vieru.