Dlhodobo si uvedomujem, že pokiaľ má rodina postihnuté dieťa, ostatní súrodenci vyrastajú v jeho tieni. Majú viac povinností a menej rodičovskej pozornosti. Dokumentárny film Tá druhá túto tému otvára a je to naozaj potrebné. Tvorcom sa podarilo dostať do intimity konkrétnej rodiny v malom meste.
Otec, matka a dve deti. Dospievajúca Johana a jej o sedem rokov mladšia sestra Rozárka. Kamera sleduje bežnú dennú situáciu, Johana si niečo číta, Rozárka okolo pobehuje s loptou. O chvíľu počujeme strašný rev. Rozárka je autistka a scénami zúrivosti reaguje pri najmenšom podnete, ktorý naruší jej rutinu. Takže sa vlastne nič nedeje, pretože na túto situáciu si všetci viac-menej zvykli. To však neznamená, že z nej nie sú vyčerpaní.
Chod rodiny sa podriaďuje hendikepovanému členovi, rodičia sa v starostlivosti striedajú a svoje povinnosti má i Johana. Všetci sa usilujú, aby to nejako zvládli. V tejto situácii nie sú vinníci, len obete.
Film sa sústreďuje na Johanu, ktorá je vo veku, keď sa pokúša osamostatniť od rodičov a nájsť si svoju vlastnú cestu. Skúsenosti ju od rovesníkov odlišujú. Pokúša sa zapadnúť a žiť stredoškolským životom, ale je iná. Má svoje povinnosti a dobre vie, že rodičia jej pomoc potrebujú, no túži z tejto situácie odísť. A chýba jej pozornosť.
Veľmi ťažko sa dá vyčítať rodičom, s ktorými hlboko súcitíme, že niečo zanedbali. Lenže tak to jednoducho je. Na staršiu dcéru im zostáva veľmi málo energie. A dá sa niečo vyčítať postihnutému dieťaťu, ktoré nerozumie svetu okolo seba a neustále vyrovnáva strapce na koberci, aby aspoň niečo bolo podľa jeho predstáv?
Pre scenáristku a režisérku Marii-Magdalenu Kochovú je to veľmi osobný film. Situáciu „tej druhej“ pozná z vlastnej rodiny. Niektoré scény sú mimoriadne autentické, pri iných sa nezaprie umelé inscenovanie. Film má pomalé tempo a cítime, ako urputne sa tvorcovia pokúšajú zachytiť Johanine rozporuplné pocity.
Krik Rozárky nás bolí po dvadsiatich minútach, je ťažké si predstaviť, že ona ho počúva roky. Protagonisti sú neherci a vo väčšine filmu pôsobia autenticky. Je obrovskou odvahou, že do svojho sveta vpustili filmový štáb a niekoľko rokov znášali jeho občasnú prítomnosť.
Vďaka ich veľkorysosti máme lepšiu predstavu, aké bremeno nesie rodina s dieťaťom so špeciálnymi potrebami. Nielen rodičia, ale aj súrodenci. Johana napokon svoje rozhodnutie urobí a my sledujeme bolestne dospievajúceho človeka, ktorý dôverne pozná odvrátenú tvár života.