Petr Drulák

Zvolením Donalda Trumpa sa vzťahy USA s ich spojencami, či skôr vazalmi, na druhej strane Atlantiku blížia k novej roztržke. Európski predstavitelia sú zdesení z americkej snahy o dohodu s Ruskom ohľadom Ukrajiny, odmietajú americké clá a stále nevedia pochopiť, že Washington vážne uvažuje o obsadení Grónska. Američania dávajú najavo, že Európu nepovažujú za rovnocenného partnera, ale čierneho pasažiera, ktorý požíva americké bezpečnostné záruky bez toho, aby za to platil.

Keď bola Európa ešte na strane mieru

Atlantické roztržky nie sú ničím novým. V poslednom polstoročí sa približne raz za dvadsať rokov objaví udalosť, ktorá postaví obe strany Atlantiku proti sebe. Aj keď každá roztržka bola iná čo do motívov, sporov aj výsledkov, zhodovali sa v niekoľkých veciach.

Prinajmenšom časť Európy volila proti americkému militarizmu politiku mieru, ktorú dôrazne žiadala verejná mienka; niektoré vlády konali v súlade so svojimi občanmi, iné sa prikláňali k Washingtonu. Následne sa potom Európa otrasená tým, že USA neberú jej záujmy vážne, pokúša o vlastný prístup k bezpečnosti kontinentu, ktorý však vychádza do prázdna.

Pred dvadsiatimi rokmi sa časť západnej Európy postavila proti americkej vojne v Iraku. Zatiaľ čo Veľká Británia Bushovu vojnu podporovala, Francúzsko s Nemeckom ju odmietali. Ocitli sa tak na jednej strane s Ruskom proti USA. Vojnu považovali za zbytočnú, pretože Irak nepredstavoval hrozbu ani pre Západ, ani pre svoje okolie a tiež vychádzali v ústrety domácej verejnej mienke, ktorá Bushovu neokonzervatívnu vojnovú politiku odmietala.