Atlantické roztržky. A prečo je dnešná impotencia Európy dobrou správou

Zvolením Donalda Trumpa sa vzťahy USA s ich spojencami, či skôr vazalmi, na druhej strane Atlantiku blížia k novej roztržke. Európski predstavitelia sú zdesení z americkej snahy o dohodu s Ruskom ohľadom Ukrajiny, odmietajú americké clá a stále nevedia pochopiť, že Washington vážne uvažuje o obsadení Grónska. Američania dávajú najavo, že Európu nepovažujú za rovnocenného partnera, ale čierneho pasažiera, ktorý požíva americké bezpečnostné záruky bez toho, aby za to platil.

Keď bola Európa ešte na strane mieru

Atlantické roztržky nie sú ničím novým. V poslednom polstoročí sa približne raz za dvadsať rokov objaví udalosť, ktorá postaví obe strany Atlantiku proti sebe. Aj keď každá roztržka bola iná čo do motívov, sporov aj výsledkov, zhodovali sa v niekoľkých veciach.

Bývalý prezident USA George W. Bush. Zdroj: WikipediaCommons

Prinajmenšom časť Európy volila proti americkému militarizmu politiku mieru, ktorú dôrazne žiadala verejná mienka; niektoré vlády konali v súlade so svojimi občanmi, iné sa prikláňali k Washingtonu. Následne sa potom Európa otrasená tým, že USA neberú jej záujmy vážne, pokúša o vlastný prístup k bezpečnosti kontinentu, ktorý však vychádza do prázdna.

Pred dvadsiatimi rokmi sa časť západnej Európy postavila proti americkej vojne v Iraku. Zatiaľ čo Veľká Británia Bushovu vojnu podporovala, Francúzsko s Nemeckom ju odmietali. Ocitli sa tak na jednej strane s Ruskom proti USA. Vojnu považovali za zbytočnú, pretože Irak nepredstavoval hrozbu ani pre Západ, ani pre svoje okolie a tiež vychádzali v ústrety domácej verejnej mienke, ktorá Bushovu neokonzervatívnu vojnovú politiku odmietala.

Potrestať Francúzsko, ignorovať Nemecko a odpustiť Rusku

Američania boli nahnevaní, čo si to európski vazali vlastne dovoľujú. Od Francúzov mohli z minulých skúseností očakávať všeličo; prezident de Gaulle o štyridsať rokov skôr vystúpil z vojenských štruktúr NATO. Odpor nemeckej Schröderovej vlády voči americkému protektorovi bol však v bezpečnostných otázkach úplne nový. Vo Washingtone tiež ťažko prijímali nesúhlas Ruska. V deväťdesiatych rokoch si navykli, že jeľcinovské Rusko žiadnu vlastnú politiku nemá a Jeľcinov nástupca Putin ich podporil vo vojne v Afganistane.

Condoleezza Riceová sa rozpráva s Vladimirom Putinom počas svojej cesty do Ruska v apríli 2005. Zdroj: Wikipedia

Spôsob ich vtedajšieho uvažovania vyjadruje výrok pripisovaný Bushovej poradkyni pre národnú bezpečnosť Condoleezze Riceovej: potrestajme Francúzsko, ignorujme Nemecko a odpusťme Rusku. Okrem obvyklého amerického paternalizmu ukazuje, že Rusko na rozdiel od západnej Európy považovali vo Washingtone za dôležitého partnera, s ktorým bolo treba obnoviť vzťahy. Vývoj však šiel opačným smerom.

Vzťahy s Ruskom doviedla Bushova administratíva k otvorenému antagonizmu a západná Európa sa opäť podriadila. Socialistu Schrödera vystriedala kancelárka Merkelová, ktorej kresťanská demokracia znovu potvrdila, že je oporou nemeckého atlantizmu. K zásadnému obratu dochádza vo Francúzsku, keď prezidenta Chiraca strieda Nicholas Sarkozy. Hoci sú z rovnakej strany, ich výmena znamená prechod od gaullizmu k neokonzervativizmu; Sarkozy vracia Francúzsko do vojenských štruktúr NATO. Tým sa tiež relativizujú akékoľvek pokusy o vlastnú bezpečnostnú architektúru na pôde Európskej únie, zostávajú len bruselským ornamentom.

Konflikt, ktorý ukončili až Gorbačov s Reaganom

O dvadsať rokov skôr, začiatkom osemdesiatych rokov rozdeľovala Európu a Ameriku iná kríza. Súvisela s rozmiestňovaním amerických rakiet krátkeho a stredného doletu v západnej Európe. Vlády štátov NATO tým reagovali na modernizáciu sovietskych rakiet vo východnej Európe.

Pôvodný impulz k väčšej americkej angažovanosti vzišiel z Európy, konkrétne od západonemeckého kancelára, sociálneho demokrata Helmuta Schmidta. Obával sa, že USA nebudú pripravené vojensky odpovedať na prípadnú sovietsku agresiu voči západnému Nemecku, ale pre jeho krok mu chýbala podpora vo vlastnej strane, ktorá sa ho čoskoro zbavuje, aj vo veľkej časti nemeckej spoločnosti. Zatiaľ čo na čele vlády ho strieda kresťanský demokrat Helmut Kohl, ktorý pokračuje v Schmidtovej atlantickej línii, opozičná sociálna demokracia sa pod novým vedením stavia ostro proti.

V Nemecku sa tak otvára spor pravicovej vlády s ľavicovou opozíciou a verejnou mienkou, ktorý sa prenáša aj do ďalších európskych štátov. Zatiaľ čo vlády obhajujú predstavu, že európsku bezpečnosť zaistia americké rakety, opozícia poukazuje na hrozbu eskalácie ústiacu do jadrového konfliktu a volá po dohode so Sovietskym zväzom. Tú však sťažuje sovietska invázia do Afganistanu, záujmy vojensko-priemyselného komplexu a predovšetkým nová americká administratíva prezidenta Reagana, ktorý vyhlasuje Sovietsky zväz za ríšu zla.

Prezident Ronald Reagan sa lúči so sovietskym generálnym tajomníkom Michailom Gorbačovom po poslednom stretnutí v Hofdiho dome v Reykjavíku na Islande, 10.12.1989. Zdroj: Wikipedia

Výsledkom sú masové demonštrácie po celej západnej Európe proti Reaganovi a vládam, ktoré sú ochotné prijať nové rakety. Mnoho členov NATO sa potom snaží ako Holandsko politikou obratného manévrovania uspokojiť rôznymi odkladmi Washington aj vlastných nahnevaných občanov alebo ako Grécko, Dánsko či Nórsko otupiť americkú nekompromisnosť a pomôcť dohode so ZSSR; vôbec najvýraznejším hľadačom kompromisu je vtedajší kanadský premiér Pierre Trudeau.

Konflikt ukončuje až nástup Gorbačova, ktorý s Reaganom dohodne likvidáciu všetkých rakiet krátkeho a stredného doletu v Európe. Európania medzi tým volajú po vytvorení vlastných bezpečnostných inštitúcií. V tej dobe oživujú vlády nefunkčnú Západoeurópsku úniu. Vznikla ako čisto západoeurópska aliancia ešte pred NATO a po jeho založení ju Európania dali bokom. Avšak okrem memoránd a dlhých debát k žiadnemu reálnemu oživeniu nedôjde. Keď sa o pár rokov neskôr rúca sovietsky blok a východoeurópske štáty hľadajú možnosť bezpečnostného ukotvenia, jediné, čo im Európa vie ponúknuť, je pozvánka do NATO riadenej USA.

Impotencia Európy ako príspevok k mieru

Keď sa dnes Európa stavia proti americko-ruskej dohode, koná v porovnaní s minulosťou rovnako aj inak. Rovnaká a takmer nadčasová je obava, že Američania si bez Európanov s Rusmi dohadujú niečo, čo Európanom nebude vyhovovať. Iné je to, že Európa odmieta politiku mieru, že apatická verejná mienka zostáva tvárou tvár riziku jadrovej vojny viac menej v pokoji a že na strane vojny stojí aj západná ľavica. Po predchádzajúcej zrade sociálnej spravodlivosti dnes zrádza aj tradičný pacifizmus, aby ho vymenila za progresivistický militarizmus. Paradoxne sa jednou z jeho výrazných tvárí stal kanadský premiér Justin Trudeau, ktorého premiérsky otec [vyššie spomenutý Pierre Trudeau, pozn. red.] sa svojho času zasadzoval o rokovania a odzbrojovanie.

Samit európskych lídrov. Foto: Justin Tallis/Pool via AP.

A rovnako ako vždy, aj dnes Európa prichádza s ambicióznymi plánmi na vlastnú obranu. Možno očakávať, že v predlženej a rozhádanej Európe to dopadne ako vždy. Pre tentoraz však môže byť jej impotencia mierovým prínosom.