Videla som Snehulienku, aby ste vy nemuseli

Budeme pozitívni: režisér Marc Webb veľmi pekne spojil atomizované publikum naprieč politickým spektrom a svetom a vybičoval lenivých kritikov k nevídanej kreativite, aby Snehulienku zosmiešnili inak ako ich kolega. Pritom obohatil verejný priestor o nové a rafinovanejšie invektívy.

Ako to teda je? Vypadnú vám oči z jamôk po zhliadnutí Rachel Zeglerovej, ktorá šéfuje digitálnym trpaslíkom? Odpadne vám noha?

Snehulienka z roku 1937 je klasická rozprávka. Hľadanie ekvivalentu pre tohtoročnú Snehulienku ma priviedlo k úvahe, že hoci je určite moderná s toľkými „post“, koľko sa len modernosti dá vytknúť, ani pri najlepšej vôli jej nemožno pripísať baumanovskú „tekutosť“.

V postave revolučnej vodkyne robotníkov a roľníkov, prebudenej bývalej buržujky, bojujúcej za utopický komunizmus, čo je presne to, čo Webb so Snehulienkou urobil, totiž márne hľadáme čo i len náznak toho, čo sa po stáročia považovalo za prirodzený prejav ženskosti: prispôsobivosť, poddajnosť, mäkkosť, schopnosť nechať veci plynúť ako vodu s vedomím, že ani ten najtvrdší kameň neodolá vodnému prúdu.

To, že remake vidí ženskú silu trochu inak, je zrejmé už od virálneho videa spred približne dvoch rokov, v ktorom sa skutočne mimoriadne nepríjemná Rachel Zeglerová vysmieva originálu a vyhlasuje, že jej hrdinka „nebude snívať o láske, ale o tom, že bude vodkyňou“. To bolo akési prvé varovanie. O zvyšok sa postarali zábery z natáčania, ktoré až do premiéry lákali partiu rodovo, rasovo a zdravotne pestrých typov, ktorých by sme si mohli až do premiéry pomýliť s trpaslíkmi.

Na tomto mieste ovládnem pokušenie rozobrať na súčiastky to, čo už bolo rozobrané inde, a zameriam sa na dve najproblematickejšie časti filmu: feministickú líniu a propagáciu komunizmu. V skutočnosti sú zapasované jedna do druhej.

Pred dvomi desaťročiami sa spoločnosť Disney oficiálne rozhodla zbúrať škodlivé rozprávkové stereotypy, ktoré odrážali fakt, že veci sa zvyčajne dejú určitým obvyklým spôsobom, a nahradili ich smrtiacou injekciou progresivizmu. Olivová Snehulienka, alebo európsky stredovek rasovo pestrejší ako centrum Londýna, sú maličkosti v porovnaní s "girlbossovstvom" úbohej zdeformovanej hlavnej hrdinky.[Girlboss
– feministická sebavedomá žena, ktorej ambície a úspechy sú viac o nastavení mysle ako o konkrétnom postavení, pozn. red.]

Rachel Zeglerová je však ako girlboss skvelá voľba. Z jej X („ona, jej, jej“) alebo pokojného želania, aby „priaznivci Trumpa nikdy nenašli pokoj“ zistíte, že hrala samu seba. Toxický feminizmus ničí základné posolstvo rozprávky, že má zmysel obetovať sa pre niečo, čo nás presahuje, a že konečnou métou je láska. Možno je tu základný zmysel všetkého nášho pachtenia sa?

Snehulienka je možno teoreticky zástancom spoločnej deľby práce, ale v skutočnosti je na to sama. Je sama, pretože chce byť sama. Okrem typických domácich prác - samozrejme! Snehulienka 1937 upratuje a varí pre trpaslíkov, z vďačnosti a na oplátku za ich ochranu.

Girlboss 2025 rozdáva ako generál chlapcom metly. Muži to majú veľmi radi. Samozrejme, nenechá sa nikým zachrániť, alebo aspoň musí niekoho zachrániť ona ako prvá. Aj to sa mužom páči, vraj to zvyšuje testosterón. My, čo sme žili vo východnom bloku, oceňujeme hlášku naznačujúcu, že komunizmus funguje.

Kráľovstvo, predtým než ho ovládne zlá kráľovná, je alegóriou rovnostárskeho raja. Úroda tu doslova „patrí všetkým, ktorí sa o ňu starali“ – pamätáte? Existuje aj verzia „kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu“ (lúpežníci), samozrejme, po tom, čo zlá kráľovná uskutoční nepriateľské prevzatie ideálneho zriadenia a začne „kapitalisticky“ vykorisťovať a vyvlastňovať súdruhov. Tvorcom jednoducho uniklo, že presne toto robil komunizmus, nie ten utopický, ale ten reálny.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.