Planetárna disonancia. Le Penová sa v očiach establišmentu nemôže nikdy očistiť

To je možný výklad šokujúceho rozsudku nad francúzskou nacionalistickou političkou Marine Le Penovou. Výklad, pre ktorý asi nikdy neuvidíme dôkazy, teda napríklad interné memorandum à la „sudkyňa v Paríži sa pozrela, ako rumunský štát vyradil z volieb ich favorita, a rozhodla sa pre podobný postup“.

Trochu citlivejším pozorovateľom diania v Európe však možno odpustiť, ak tu vidia trend. Príslušníci establišmentu v rôznych krajinách premýšľajú podobne. Badajú hrozbu nie azda pre režim, ale pre status quo, pre svoje pozície. Takmer bez výnimky ju vidia sprava, v prípade potreby ju neutralizujú trestným stíhaním alebo iným zásahom štátu.

Takýto neutralizovaný politik môže byť podarený zjav. V Rumunsku zakázaný Calin Georgescu uctieva z histórie svojej krajiny aj fašistického diktátora Antonesca, jeho manželka verí, že ženy majú nosiť sukne, pretože žena čerpá energiu zo zeme. Niektorí ľudia, čo s ním hovorili, tvrdia, že ezoterik je aj on.

Jean, otec Marine Le Penovej, zase svoju stranu založil na nacionalizme, dokonca bagatelizoval holokaust („plynové komory sú iba detail dejín“), takže dcéra už pätnásť rokov Národné združenie (RN) po otcovi detoxikuje a leští. A to do takej miery, že v Európskom parlamente odmietla zdieľať klub s nemeckou AfD, v ktorej je etnonacionalizmu menej ako v jej strane.

Avšak – a to je prvá veľká lekcia z pondelka – v očiach establišmentu sa očistiť nemôže nikdy. Tu nejde o súboj s „extrémnou pravicou“ a fašizmom, súboj je vedený proti populistickej pravici, ktorá je „len“ suverenistická, proti technokracii a jej najvyššej forme v podobe EÚ a, samozrejme, proti masovému prisťahovalectvu.

Hlavný front dnešnej Európy je jasný. Pozícia drží establišment, dnes ľavicovo-progresivistický a paradoxne jastrabí v zahraničnej politike. Nemá veľké škrupule brániť skôr nepredstaviteľným spôsobom nie azda demokraciu, ale svoj progresívny kánon a svoje dominantné postavenie.

Le Penovej v pondelok na päť rokov odobrali takzvané pasívne volebné právo, teda právo kandidovať vo voľbách. Na rozdiel od väzenia, či už s podmienečným odkladom, alebo s elektrickým obojkom na nohe a pekne doma, je zákaz Le Penovej zúčastniť sa na voľbách platný hneď od verdiktu prvej inštancie.

Odvolacie súdy sa môžu ťahať dva tri roky, pričom o dva roky budú vo Francúzsku riadne prezidentské voľby a Le Penová bola doteraz ich favoritkou. Príslušníci alebo sympatizanti establišmentu v týchto dňoch používajú nejaký variant poučky „padni komu padni, právo platí aj pre politikov“. Lenže to právo dopadá v týchto mesiacoch výhradne na populistov alebo iných narušiteľov statusu quo.

Rovnakého „zločinu“ – zneužitia peňazí vyčlenených na výkon funkcie poslanca na chod politickej strany, teda presunu peňazí z parlamentného do straníckeho života poslanca – sa v europarlamente aj v národných parlamentoch dopúšťajú viac-menej všetci. Vrátane strany dnešného francúzskeho premiéra.

Krikľavý rozdiel v zaobchádzaní ponúka prípad Lagardová. Bývalú francúzsku ministerku financií Christine Lagardovú síce francúzsky súd uznal za vinnú vo veci nadržiavania istému boháčovi voči štátnej banke – Lagardová nariadila pre banku úplne nevýhodnú arbitráž –, ale v tomto prípade súd upustil od trestu. A okrem iného to zdôvodnil jej „medzinárodným renomé“. Takže renomé medzi príslušníkmi elít vám na súde môže pomôcť, renomé medzi dezolátmi vám, naopak, môže priťažiť. Lagardová vtedy riadila Medzinárodný menový fond, dnes vedie Európsku centrálnu banku.

Zaujatosť a spolitizovanosť jednotlivých sudcov a prokurátorov však nevysvetlíme ľuďom, ktorí si vážne myslia, že 34 stíhaní Trumpa za ťažké zločiny a 0,0 stíhania Bidena bolo daných tým, že Trump je sériový zločinec a Biden bezúhonný pán.

Máme tu akúsi planetárnu kognitívnu disonanciu, ktorá napodiv viac postihuje tých „vzdelanejších“ – viac obyvateľov Francúzska A ako Francúzska B, viac obyvateľov Spojených štátov A ako Spojených štátov B.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.