Keď sa v Rumunsku „z ničoho nič“ objavil takzvaný populistický kandidát Calin Georgescu a keď následne ústavný súd zrušil prvé kolo prezidentských volieb a zakázal Georgescovi kandidovať v ďalších, vzbudila táto veľká balkánska krajina obrovskú pozornosť. Čo sa to s nimi deje? A čo vlastne o tejto krajine vieme? Čo sa tam v posledných rokoch stalo? Ako to, že tam súd zrazu ruší voľby? Mohlo by sa to stať aj inde?
Nie je veľa ľudí, ktorí Rumunsko dôsledne sledujú. Ale určite medzi nich patrí český diplomat a historik Jiří Šitler, ktorý bol v rokoch 2010 až 2015 veľvyslancom svojej krajiny v Bukurešti. Teraz už tretí rok pôsobí na českom veľvyslanectve vo Viedni, kde sa aj rozhovor uskutočnil.
Začnime alternatívnou úvahou. Nebolo by pre Rumunsko lepšie, keby sa kráľ Michal začiatkom 90. rokov vrátil na trón ? Počas vojny sa postavil Hitlerovi, v roku 1947 ako 25-ročný prišiel pod tlakom komunistov o trón, potom žil v exile, v roku 1990 by nemal ani 60 rokov, mal kontakty po celom svete, vládol by konštitučne, možno podobne ako kráľ Španielska, v ktorom žil...
To je naozaj hypotéza... Za seba môžem povedať, že s kráľom Michalom a celou rumunskou kráľovskou rodinou som mal ako veľvyslanec veľmi dobré vzťahy. Dokonca som od kráľa Michala dostal osobné vyznamenanie, Kríž rumunskej kráľovskej rodiny, aby som ho presne citoval: Za starostlivosť o zachovanie pamiatky na úlohu rumunskej kráľovskej armády pri oslobodzovaní Československa.
Je málo známou historickou skutočnosťou, že asi štvrtinu územia dnešnej Českej republiky, konkrétne južnú Moravu a časť východných Čiech, oslobodili Rumuni, ktorých bolo asi päťtisíc. A to nehovorím o Slovensku.
Áno, ale prečo Rumuni odmietli takého sympatického človeka, akým bol kráľ Michal, ktorý zároveň ponúkol svoje služby Rumunsku? Mal by som dodať, že kráľ zomrel v roku 2017.
Pretože už na to asi nebola doba... Určite sa našli skupiny, najmä intelektuáli, ktorí by si to želali, ale jednoducho to nebola realistická voľba. To by sme hovorili o alternatívnej histórii. Režim, ktorý vznikol po zvrhnutí Ceausesca, vnímal možný návrat kráľa ako hrozbu pre seba, takže kráľovi zakázali vstup do Rumunska na celé 90. roky. A neskôr, keď sa vzťahy nejako urovnali a kráľovi umožnili prísť do Rumunska, bola predsa len post-Ceausescova republika natoľko etablovaná, že na takéto úvahy už bolo neskoro. Monarchia potrebuje kontinuitu – keď sa rozpadne, ťažko sa obnovuje, a keď sa obnoví, je to trochu opereta.
Podobne ako Grécko v 19. storočí, kde sa dosadení králi z bavorskej dynastie všemožne snažili vytvoriť akúsi starú identitu, ktorej samotní Gréci nerozumeli... Ale späť k Rumunsku. Majú Rumuni nejakú vlastnú historickú traumu – ako napríklad Maďari s Trianonom? Niečo, čo ich bolí, a pritom o tom svet nevie?
Tu musím povedať, že moji kolegovia, ktorí dnes pracujú v Bukurešti, sú v politických otázkach oveľa kompetentnejší. Rumunsko dnes sledujem z diaľky, hoci je to krajina, ku ktorej mám vzťah a ktorej udalosti ma zaujímajú. Rumuni, aspoň čo sa týka súčasného Rumunska, považujú medzivojnové obdobie za vrchol. Bol to stav, ktorý vznikol po prvej svetovej vojne, z ktorej Rumunsko vyšlo ako víťazná krajina.
A bolo odmenené výraznými územnými ziskami, najmä na úkor Maďarska. Nazývalo sa Veľké Rumunsko, Romania Mare, a patrilo k nemu aj územie, ktoré je dnes Moldavskom a leží na Ukrajine a v Bulharsku
[v porovnaní s dnešným Rumunskom to bolo zhruba o štvrtinu územia viac - pozn. red.]. Existuje kedysi vplyvná politická strana Veľké Rumunsko, ktorá sníva o znovuzískaní stratených území. Ale napríklad aj prezidentský kandidát George Simion má zakázaný vstup do Moldavska a na Ukrajinu, hoci v nedávnom rozhovore pre rakúsku tlač zdôraznil, že zjednotenie s Moldavskom by muselo byť dobrovoľné, a nekladie si žiadne územné požiadavky na Ukrajinu.
Je to ten, ktorého bude teraz podporovať „zrušený“ kandidát Calin Georgescu?
Áno, to je on. Simion bol pred niekoľkými dňami v Rakúsku a agitoval u miestnych Rumunov, ktorých tu určite nie je málo. Jeho strana sa volá AUR: Aliancia za zjednotenie všetkých Rumunov. Ale aby som sa vrátil k otázke rumunskej identity, povedal by som, že neexistuje taká trauma ako spomínaný Trianon, čo je pre Maďarov niečo, čo sa dosť ťažko prekonáva. Myslím si, že u nich prevláda sebavnímanie ako národa v juhovýchodnej Európe, ktorý zároveň kultúrne patrí do rímskeho sveta, nadväzuje na Rimanov a Dákov, na čo sú patrične hrdí. S tým súvisí aj náboženská orientácia na Byzanciu, teda ortodoxia, hoci tá už nie je u mladšej generácie až taká silná.
Keď som bol pred niekoľkými rokmi v Bukurešti, videl som, aké sú tie krásne kostoly plné. Priznávam, bolo to pred Veľkou nocou...
Áno, na Vianoce je to podobné. Dá sa povedať, že úloha náboženstva je tam silnejšia ako inde v Európe, dokonca aj medzi vrstvami, ktoré už do kostola veľmi nechodia. Ale je zaujímavé, že okrem iných cirkví, ako sú katolíci a gréckokatolíci a zvyšky nemeckých protestantov, sa mimoriadne posilňujú konzervatívni evanjelici, teda hnutie reformovaného protestantizmu, silne ovplyvnené Amerikou, a pridávajú sa k nim aj tí, ktorí inak mali k náboženstvu veľmi vlažný vzťah. A medzi nimi mal Georgescu silnú podporu a veľmi šikovne vyhľadával rôzne skupiny obyvateľstva, ktoré možno predtým nevolili. Alebo ich nikto nevedel osloviť. A Georgescu vedel, ako na to.
Existuje v Rumunsku nejaká výrazná nostalgia za Ceausescom?
Nemám po ruke žiadne údaje, ale pochybujem, že niečo také existuje u iných ľudí ako u starých, ktorí si o to viac pamätajú svoju mladosť. A aj tí si pamätajú, že mlieko bolo na prídel a na bežné potraviny sa stáli hodinové rady. Na druhej strane to bolo obdobie istého druhu istoty a rovnostárstva, aj keď v chudobe. Človek sa nemusel rozhodovať, pretože o všetkom sa rozhodovalo za neho.
Ak však hovoríme o niektorých spomienkach na vládu silnej ruky, treba skôr spomenúť idealizáciu generála Iona Antonesca, ktorý diktátorsky vládol Rumunsku počas druhej svetovej vojny. Generála Antonesca popravili v roku 1946 ako spojenca Hitlera, ale jeho kult existuje, najmä v tých ultranacionalistických kruhoch, a je fakt, že tí politici, ktorí s nimi koketujú, radi nejako naznačujú, že tu máme historickú postavu, o ktorej sa nedá hovoriť, a pritom to bol veľký Rumun.
Je to porovnateľné s nostalgickým kultom Franca a Mussoliniho?
Áno, možno. Faktom je, že Taliansko aj Španielsko prešli určitým vývojom, ktorý v Rumunsku brzdila komunistická diktatúra. Antonescov kult sa často spája s anticiganizmom a antisemitizmom, keďže práve Rómovia a Židia boli za jeho režimu vyvražďovaní, a Antonescovi apologéti sa tvária, že on v tom bol nevinne, ale zároveň ho v skrytosti vôbec neobviňujú. Chcem však zdôrazniť, že to zďaleka nie je väčšinový rumunský postoj.
Počas komunizmu bola oficiálna doktrína taká, že Rumuni nemajú s holokaustom nič spoločné. A pokiaľ viem, ani Iliescov režim po roku 1989 na tom nič nezmenil.
Áno, zmenilo sa to okolo roku 2000, keď sa rumunská vláda vrátane prezidenta prihlásila k zodpovednosti Rumunska, a myslím, že to pokračuje. Nedá sa však povedať, že by v Rumunsku v tejto veci panoval úplný konsenzus.
Faktom je, že z takmer milióna Židov, ktorí žili v Rumunsku pred vojnou, tam dnes žije asi sedemtisíc Židov... Ale ako sú na tom prozápadné, proeurópske, liberálne sily v Rumunsku? Ak sa nemýlim, za ich predstaviteľa možno považovať odchádzajúceho prezidenta Klausa Iohannisa, Nemca z Transylvánie, ktorý bol zvolený dvakrát po sebe.
Problém, ktorý tam dnes majú, do veľkej miery súvisí s obrovským rozčarovaním z Klausa Iohannisa. Teda, už niekoľko rokov nie som v Rumunsku, nemám taký priamy kontakt, ale myslím si, že moji kolegovia, ktorí tam sú, by tiež potvrdili, že okrem faktora sociálnych sietí a z toho vyplývajúcej bezradnosti tradičných strán zohrali úlohu na stave, v ktorom sa Rumunsko dnes nachádza, dva hlavné faktory.
Po prvé je to dramatická zmena v správaní zahraničných Rumunov: v zahraničí sú ich milióny a státisíce z nich volia, takže to je významný zlomový bod. Zvyčajne volili proeurópske strany a kandidátov, ale došlo k zmene a hlasujú inak, akoby boli rozčarovaní Európou. To je nepochybne zaujímavý posun. A s tým súvisí aj druhá skutočnosť, a tou je sklamanie z Iohannisa. Neviem povedať, či oprávnene alebo neoprávnene, ale jeho bývalí voliči to vnímajú tak, že nádeje, ktoré do neho vkladali, sa nenaplnili. Nedávno bol zverejnený prieskum, v ktorom Rumuni hodnotili svojich prezidentov – na otázku, kto bol najlepším prezidentom, väčšina Rumunov (31 percent) odpovedala, že nikto, a najlepšie (27 percent), z toho vyšiel Traian Basescu [2004 až 2014, pozn. red.].
Bol to ten, ktorý dal utratiť túlavé psy v Bukurešti...
Áno, to je on, bývalý lodný kapitán a starosta Bukurešti. Mimochodom, tých psov mi bolo veľmi ľúto. Už sme ich mali okolo veľvyslanectva, chodili k nám na vernisáže... A čo sa týka Iohannisa, o ňom má pozitívnu mienku 1,3 percenta Rumunov. Takže môžeme hovoriť o naozaj obrovskom rozčarovaní, o to väčšom, že ho v roku 2014 volili s obrovským nadšením. To potom vedie k tomu, že mnohí voliči sa vydávajú extrémne odlišným smerom. A to súvisí s dezilúziou zo Západu alebo s tým, že Rumuni sa v EÚ cítia ako občania druhej kategórie. Najvýraznejšie sa to prejavuje medzi Rumunmi žijúcimi v zahraničí.
Byť niekde cudzincom je vždy trochu, povedzme, riskantné. Nie všetci doma sú nadšení. Existuje však konkrétny dôvod tohto rumunského rozčarovania?
Tu v Rakúsku, kde momentálne pôsobím, ich už dlho rozčuľuje odmietanie Schengenu – myslím, že oprávnene. Rakúšania jednoducho zablokovali vstup Rumunska do Schengenu, roky proti tomu nič nemali, potom boli voľby v Dolnom Rakúsku, hľadali problém a našli ho v zablokovaní vstupu Rumunska do Schengenu. A na ich úplné prekvapenie a bez akéhokoľvek varovania začali blokovať Rumunsko.
Neexistovalo pre to nejaké rácio?
Absolútne žiadne.
Akých prirodzených spojencov majú Rumuni? Platia ešte ich osobitné vzťahy s Francúzskom?
Už dávno nie... Oni, podobne ako Poliaci, sa veľmi spoliehali na transatlantické vzťahy. Otázka je, ako to bude fungovať s novou administratívou.
Čo si Rumuni myslia o vojne na Ukrajine?
Rusko bolo pre Rumunov historicky skôr nepriateľským štátom. Ale ako vidíme, možno sa to mení, dokonca niektorí prezidentskí kandidáti kritizujú pomoc Ukrajine, takže nálada sa pravdepodobne mení. Možno by to mohla byť únava alebo strach, že Rumunsko bude nejakým spôsobom zatiahnuté do konfliktu. Nevylučujem, že sa môžu objaviť podprahové myšlienky o návrate tých území, ktoré Rumunsko kedysi stratilo a teraz sú ukrajinské alebo moldavské. A potom tu môže byť silný pocit, že z oblasti, kde sa odohráva vojna, pre Rumunsko nikdy nič dobré nevzišlo. A jednoducho nechcú byť ani na jednej strane.
Podobne ako Maďari, pre ktorých je to jednoducho vojna medzi Slovanmi... Ale pridajme k tomu Georgesca. Kedy ste zaregistrovali jeho existenciu?
Pár dní pred voľbami, ale udalosti som z Rakúska sledoval skôr okrajovo.
Otázka je, čo hovorí úspech človeka odnikiaľ o stave spoločnosti?
Áno, vidíme to aj inde v Európe, že to nie je ojedinelý jav a že sa to môže stať takmer kdekoľvek. Určite ho ovplyvňujú sociálne siete, najmä TikTok v Rumunsku, ktorý je tam veľmi silný a účinný. Tradičné médiá si takéto veci dlho nevšímajú a potom sú prekvapené, keď sa objaví niekto ako Georgescu. Myslím si, že je to aj chyba tradičných médií.
Lenže aj keď o tom píšu, nemajú na to žiadny vplyv. Je to začarovaný kruh. Ale nie je to najmä preto, že sa vyčerpala dôvera v západnú orientáciu Rumunska?
Áno, aj to sa dá povedať. Napriek tomu Rumunsko zo vstupu do EÚ jednoznačne profitovalo a za posledných dvadsať rokov neuveriteľne stúplo. Ale to pravdepodobne nestačí. Súčasne s týmto vzostupom sa prehĺbil pocit, že sú stále Európanmi druhej kategórie – a to ich už zrejme rozčuľuje.
Nuž, ale to, do akej kategórie človek patrí, je tak trochu aj na zodpovednosti dotyčného.
Súhlasím, ale niekedy to celkom neplatí. Uvediem príklad. Keď som bol v Bukurešti, Rumunsko bolo veľmi kritizované, keď sa zistilo, že niektorí poslanci zamestnávajú svojich rodinných príslušníkov. To je mimochodom v Rumunsku zákonom zakázané. Je však pravda, že sa to dialo: v tom čase išlo o platy vo výške stoviek eur.
Hlavné európske noviny písali v miniatúrnych titulkoch: Typický Balkán! Rumunská rodinná mafia a tak ďalej. V tom istom období sa však ukázalo, že aj poslanci vo Westminsteri zneužívali finančné prostriedky, ale išlo o desiatky tisíc libier! Aj v Bavorsku sa zistilo to isté, všetky strany tam mali rodinných príslušníkov za tisíce eur. Ale všetko bolo v poriadku, drobné nezrovnalosti... Zato keď to robia Rumuni: hrôza, barbari, Balkán! A tak to majú vždy. Potom im jedného dňa dôjde trpezlivosť. A to ovplyvní voľby.
Jiří Šitler (60)
Narodil sa v Hradci Králové, vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a v roku 1990 získal doktorát. Absolvoval štipendijné pobyty v Perugii, Bavorsku a USA, v Londýne sa naučil thajsky. V roku 1992 nastúpil do Kancelárie prezidenta Václava Havla, kde sa venoval zahraničnej politike. Niekoľko rokov sa venoval téme odškodnenia obetí nacistickej perzekúcie. V roku 2001 bol vymenovaný za veľvyslanca Českej republiky v Thajsku, potom pracoval na českom ministerstve zahraničných vecí na ázijsko-tichomorskom odbore, od roku 2010 bol veľvyslancom Česka v Rumunsku, od roku 2015 vo Švédsku a od roku 2022 vo Viedni. Je ženatý a má tri deti.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.