Arabská jar: ako revolúcie zlyhávajú

Dňa 17. decembra 2010 sa mladý pouličný predavač Muhammad Búazízí, obeť policajnej šikany a konfiškácie svojho tovaru, podpálil pred obecným úradom. 

Tento akt zúfalstva vyvolal v celej krajine rozsiahle protesty, ktorých katalyzátorom bol všeobecný hnev voči bezohľadnej korupcii úradov. Búazízího tragický príbeh odštartoval za hranicami Tuniska to, čo sa neskôr začalo nazývať arabská jar. 

Tuniský úspech

V knihe The Arab Uprisings (Arabské povstania) historik James L. Gelvin tvrdí, že Tunisko vytvorilo „vzor“ úspešnej zmeny prostredníctvom angažovanej občianskej spoločnosti v kombinácii s armádou, ktorá sa zámerne držala mimo bojov. To umožnilo rokovania o reformách a postupný prechod k demokracii. V januári 2014 prijala krajina novú ústavu a v decembri toho istého roka sa konali voľby.

George Lawson zdôrazňuje, že tuniská arabská jar mala podobu vyjednanej revolúcie. Nezostala na úrovni antagonistickej konfrontácie medzi štátom a občianskou spoločnosťou. 

Ekonóm Richard Javad Heydarian pridáva ďalšiu vrstvu, keď poukazuje na hospodársku odolnosť Tuniska. Na rozdiel od mnohých susedných krajín malo Tunisko diverzifikované hospodárstvo a silné odbory, ktoré pomohli zmierniť bezprostredné otrasy v dôsledku politických nepokojov. To zohralo rozhodujúcu úlohu pri udržiavaní sociálnej stability, aby mohol prebiehať dlhodobý dialóg.

Kombinácia mobilizácie občianskej spoločnosti, ekonomických nárazníkov a neutrálnej armády urobila z Tuniska vzácny príklad trvalej reformy.

Napriek tomu však arabská jar nepriniesla hospodársky rozmach. Rast HDP sa spomalil:

Možno povedať, že prínosy revolúcie sa oslabili v roku 2021, keď prezident Kajs Saíd, ktorý sa chopil moci v roku 2019, pozastavil činnosť parlamentu. Aj keď si v roku 2024 zabezpečil druhé funkčné obdobie a usporiadal voľby, potláčanie parlamentu pokračovalo. Tuniské reformy sú napriek všetkému prinajmenšom trvácnejšie ako reformy v ktorejkoľvek inej krajine arabskej jari.

Litánie zlyhaní

Mimo Tuniska je situácia ešte pochmúrnejšia.

Egypt je príkladom toho, ako zakorenená moc a vonkajšie tlaky môžu zmariť revolúciu. Po Mubarakovom zvrhnutí v roku 2011 nádeje na demokraciu zhasli v dôsledku hospodárskych problémov a politického rozdelenia. Steven A. Cook tvrdí, že armáda sa nikdy úplne nevzdala moci, čím otvorila dvere návratu k autoritárskej vláde. To vyvrcholilo prevratom as-Sísího v roku 2013, ktorý podporili Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty.

Silná armáda, ktorá je na rozdiel od Tuniska proti zmenám, a vonkajší aktéri uprednostňujúci stabilitu pred demokratickými reformami zapríčinili zlyhanie egyptskej jari.

V Sýrii bránili zjednoteniu opozície sektárske rozpory, pričom islamistické skupiny, financované najmä štátmi Perzského zálivu, získali prevahu nad sekulárnymi súpermi. V opozícii začali dominovať salafistickí extrémisti a náboženské menšiny sa vo všeobecnosti pridali na stranu Asada.

Porevolučný chaos v Líbyi upozorňuje na riziká zmeny režimu. Povstalci podporovaní NATO zvrhli al-Kaddáfího v roku 2011, ale absencia stabilnej nástupníckej vlády viedla k občianskej vojne. Krajina je naďalej rozdelená, čo dokazuje, že odstrániť diktátora je jednoduchšie ako zabezpečiť úspešnú politickú zmenu a trvalú stabilitu.

Technológia a mobilizácia

Arabská jar bola v mnohých ohľadoch rovnako digitálnou revolúciou, ako aj politickou. Dôležitú úlohu v nej zohrali sociálne médiá, napríklad Twitter a Facebook, ktoré umožnili rýchlu mobilizáciu a zohrali kľúčovú úlohu pri šírení informácií, koordinácii protestov a poskytovaní hlasu hnutiam zdola.

V štúdii Sourcing the Arab Spring (Zdroje arabskej jari) odborník na komunikáciu Alfred Hermida ukazuje, že digitálne nástroje posilnili aktivistov a rozšírili dosah nesúhlasu. Prísľub sociálnych médií však sprevádzali značné obmedzenia. 

Postupom času sa autoritárske režimy naučili prispôsobovať a začali využívať sofistikované sledovacie a dezinformačné kampane.

Takisto sa ukázalo, že náboženskí extrémisti môžu využívať sociálne médiá rovnako účinne ako skupiny požadujúce rozumnú reformu. Keď sa mobilizácia spolieha na online kampane a silu čísel, môže to priniesť úžitok veľmi odlišným skupinám, ktoré sa čoskoro navzájom odcudzia. V mnohých prípadoch sa ukázalo, že mestskí liberálni študenti, ktorí často iniciovali protesty, boli menšinou medzi ľuďmi požadujúcimi politické zmeny vo svojich krajinách. 

Budúce revolúcie?

Rozdielne výsledky arabskej jari ukazujú, že samotná masová mobilizácia nemôže zabezpečiť zmenu. Úspech revolúcie totiž závisí od pevných hospodárskych základov, armády, ktorá zostáva v neutrálnej pozícii alebo podporuje reformy, súdržných politických inštitúcií a priaznivých vonkajších vplyvov. Pomáha tomu aj relatívna spoločenská súdržnosť. Keď salafistickí radikáli nadobudnú významné postavenie, prodemokratické skupiny a náboženské menšiny sa odcudzia boju za politické reformy.

Skúsenosti z Tuniska ukazujú, ako sa priaznivé faktory môžu spojiť a uľahčiť vyjednané zmeny. Zo situácie v Egypte, Sýrii a Líbyi, naopak, vyplýva, že hlboké hospodárske problémy, zakorenená vojenská moc a strategické vonkajšie zásahy môžu zmariť pôvodne celkom silné ľudové povstania.

Keďže vlády zdokonaľujú kontrarevolučné taktiky tak, že si zabezpečujú lojalitu armády, využívajú rozpory, používajú sociálne médiá na šírenie dezinformácií a vytvárajú silné spojenectvá so zahraničnými krajinami, ktoré sú ochotné ich podporovať, výzvy pre budúce povstania sa budú len stupňovať. Arabská jar je jasnou pripomienkou potenciálu a nebezpečenstva revolúcie a ponúka dôležité ponaučenie pre tých, ktorí sa postavia zakorenenej moci.

Zhrnutie

Po samoupálení Búazízího v meste Sídi Bu Sáid vypukli v Tunisku protesty, ktoré napokon viedli k zosadeniu prezidenta bin Alího. Tuniská revolúcia uspela vďaka pokojným demonštráciám pod vedením mládeže, neutrálnej armáde a hospodárskej odolnosti. Naopak, v Egypte, Sýrii a Líbyi bránili revolúciám pretrvávajúce hospodárske problémy, zakorenená vojenská kontrola a vplyvné vonkajšie sily, čo viedlo k politickej nestabilite a dlhotrvajúcim konfliktom. Arabská jar, ktorá sa vyznačovala digitálnou mobilizáciou, odhalila transformačnú silu, ako aj neodmysliteľné výzvy spojené s bojom proti autoritárskym režimom v regióne.