Belehrad, Bratislava či iné európske mestá krajín, v ktorých sa demokracia považuje za ohrozenú, neustále priťahujú davy, väčšinou mladých nespokojných občanov. Napriek odlišnostiam jednotlivých národov majú tieto demonštrácie spoločné črty. V ich komunikácii dominujú úderné heslá ako „odmietame ťahať našu krajinu na východ“ a výzvy na slušnosť v politike. Nech sa tieto heslá zdajú akokoľvek plné emócií, často v sebe skrývajú intelektuálnu prázdnotu, pretože viac podnecujú predstavivosť, než by ponúkali obsah.
Vezmime si napríklad slogan „nechceme, aby Slovensko ťahali na Východ“. Čo presne to znamená? U mnohých ľudí z bývalého východného bloku takéto heslá inštinktívne vyvolávajú obavy z obnovy komunizmu. Dnešné Rusko však už nie je komunistickou krajinou. V nedávnych ruských parlamentných voľbách získala komunistická strana len 13,1 percenta hlasov. Aj keď zostáva najsilnejšou opozíciou voči prezidentovi Putinovi, je ďaleko od obnovenia komunizmu v Rusku, nehovoriac o jeho exporte do východnej Európy.
Hoci Rusko nepochybne zostáva imperialistické, treba si položiť otázku, či skutočne rozumie svojej vlastnej identite. Definovanie zámerov Ruska sa potom stáva komplikovanou záležitosťou.
Podobná nejednoznačnosť sprevádza požiadavku „slušnosti“, ktorá je v podstate prázdnym heslom. Slušnosť predstavuje skôr štýl než morálny kompas – môže pokojne zakrývať nečestnosť a krádež. Je to nejasný morálny predpoklad bez jasných normatívnych hraníc, ktorý však môže vytvoriť spoločenský rámec oddeľujúci „slušných“ od „neslušných“. Táto zjednodušená dichotómia sa ľahko mení na rozdelenie na dobro a zlo. V našom postmodernom svete sú však tradičné kategórie dobra a zla už menej zrozumiteľné.
Napriek tomu nestačí len zdôrazňovať prázdnotu uvedených hesiel, keď demonštrácie, na ktorých zaznievajú, majú reálnu silu, prameniacu zo skutočnej frustrácie.
Horšie ako naši rodičia
Ekonomická realita, ktorej čelia ľudia mladší ako štyridsať rokov, je nesporne pochmúrna. Časy prosperity zo začiatku prvej dekády 21. storočia, keď rast HDP v Európe dosahoval približne 3,9 percenta, sú preč. Od krízy v roku 2008 zažíva Európa roky pomalého rastu, ktorý ešte zhoršila nedávna inflácia. Kumulatívna miera inflácie v Európe medzi rokmi 2021 a 2024 dosiahne približne 22,4 percenta. V krajinách postihnutých protestmi, ako sú Slovensko a Srbsko, bola miera inflácie ešte vyššia – 31,8 percenta na Slovensku a 36,4 percenta v Srbsku.
Náklady na každodenný život prudko vzrástli, no to je iba špička ľadovca. Mladí Európania, dokonca aj v ekonomicky silných krajinách ako Holandsko, majú problémy dovoliť si bývanie. Index cien nehnuteľností v Európe od roku 2015 výrazne vzrástol, pričom tento stúpajúci trend sotva spomalili rastúce úrokové sadzby, ktoré vzostup iba mierne tlmili. S uvoľnením menovej politiky Európskej centrálnej banky by nízke hypotekárne sadzby mohli krízu ešte prehĺbiť.
V stredoeurópskych veľkomestách sa trojizbový rodinný byt stáva čoraz viac nedostupný dokonca aj pre ľudí s nadpriemernými príjmami. Navyše rastúci verejný dlh, ktorý budú musieť splácať budúce generácie, nepredstavuje nič iné ako odloženú daňovú povinnosť.
Takáto pochmúrna perspektíva podnecuje nepokoje, aj keď frustrácia spôsobená hospodárskymi ťažkosťami sa automaticky nepremieta do obáv o kvalitu demokracie.
Jediný prostriedok nápravy
Jediným skutočným liekom na frustráciu je uvedomenie si vlastných obmedzení. Demonštranti dúfajú, že politická slušnosť dokáže ich frustráciu zmierniť, no história naznačuje opak.
Spomeňme si na situáciu v Českej republike pod vedením bývalého premiéra Andreja Babiša v rokoch 2017 až 2021, ktorý bol napriek svojmu centristickému pragmatizmu často označovaný za populistu. Babiš, inšpirovaný pragmatickým prístupom Donalda Trumpa, spustil vlnu protestov vrátane 250-tisícovej pražskej demonštrácie v júni 2019. Išlo o najväčšiu demonštráciu od roku 1989. Protestujúci vtedy požadovali „slušnejšieho“ premiéra.
Napokon získali Petra Fialu, silného proeurópskeho lídra. Za Fialovho pôsobenia sa však bývanie stalo ešte menej dostupné. Podľa aktuálnych prieskumov by súčasný český premiér v nadchádzajúcich voľbách pravdepodobne s Babišom prehral.
Fialova vláda často stotožňovala kritiku s ruským vplyvom. Korupcia však pretrvávala, len mala inú masku.
Terapia davu: skutočná zmena stratená v hmle
Protesty dnes fungujú skôr ako forma terapie a neponúkajú riešenia. Politici, ktorí pri nich vystupujú, pripomínajú terapeutov, ktorí len predlžujú sedenia na povestnom gauči. Príčinou tejto situácie je neschopnosť súčasných európskych režimov uskutočniť radikálnu reformu. Osobnosti ako Trump a Musk si uvedomujú túto túžbu po zmene, no tento problém existoval už dávno pred nimi.
Vezmime si socialistické Československo, ktoré čelilo nedostatku bytov pre rastúci počet obyvateľov a dokázalo v roku 1975 dokončiť takmer 100-tisíc bytov, hoci išlo len o fádne panelové byty. Na druhej strane stojí dnešná realita Českej republiky, v ktorej v roku 2023 postavili len 38 067 bytov.
Protesty – či už na obranu „slušnosti“, alebo proti „východnému vplyvu“ – síce rozprúdia krv, ale neposkytujú žiadne reálne riešenia pre špirálovito rastúce náklady na bývanie, zmenšovanie strednej triedy a hroziace dlhy. Skutočnou výzvou nie je len nahradiť neschopné režimy „slušnejšími“, ale prijať krutú pravdu: ekonomická neistota pochádza nie zo samotnej demokracie, ale z jej neschopnosti prispôsobiť sa súčasnej realite.
Kým komunistickí lídri kedysi stavali aspoň fádne byty, dnešní politici len hromadia sľuby. Ak nezavedieme zmysluplné zmeny, hrozí riziko, že ďalšia generácia zdedí nielen dlhy svojich rodičov, ale aj ich rozčarovanie. Teraz zostáva otázka: nájde Európa skutočné riešenia alebo sa bude naďalej uspokojovať len s davovou terapiou?
Zhrnutie
Prečo mladí Európania zaplavujú ulice miest ako Belehrad a Bratislava? Heslá o slušnosti a boji proti „východu“ znejú síce príťažlivo, ale čo je ich skutočným základom? Za týmito prázdnymi heslami tlie skutočná frustrácia z nedostupného bývania, miznúcej strednej triedy a dlhov, ktoré zanechali predchádzajúce generácie. Tieto protesty sú len terapiou pre masy – akýmsi ventilom na uvoľnenie tlaku –, nie katalyzátorom skutočných zmien.