Prípadová štúdia: nemecký dôchodcovský puč

Obžaloba sa rozrástla na viac ako 600 strán. Ako dôkaz bolo predložených približne 400-tisíc dokumentov. Proces s takzvanými Reichsbürger medzičasom nadobudol rozmery byrokratického monštra. Už len samotné množstvo dokumentov pôsobí ako dôkaz zločinného úmyslu. Hovorca ministerstva spravodlivosti sľuboval „najväčší proces proti terorizmu“ v povojnovej ére. Očakávania sú preto vysoké.

Hnutie Reichsbürger, rozmanité združenie monarchistov, konšpiračných teoretikov a protištátnych excentrikov, bolo dlhý čas vnímané len ako okrajová kuriozita. Koncom roka 2022 však nemecké orgány oznámili zatknutie niekoľkých údajných účastníkov sprisahania, ktorí chceli zvrhnúť demokratický poriadok. V centre komplotu stál princ Heinrich XIII. Reuss, drobný šľachtic, ktorý sa zdanlivo pasoval do úlohy budúcej hlavy štátu. Medzi údajnými plánmi skupinky nechýbalo vtrhnutie do Bundestagu a zatknutie popredných politikov.

Toto oznámenie vyvolalo mediálnu hystériu. Spravodajské portály sa okamžite začali predbiehať v superlatívoch. Ikonické snímky zaplavili titulné stránky novín – mnohí predpokladajú, že išlo o starostlivo koordinované úniky informácií. Niekoľko dní panoval naratív, že Nemecko uniklo štátnemu prevratu len o vlások. Svojráznosť samotných sprisahancov, predovšetkým princa Reussa, však čoskoro vzbudili pochybnosti, či mal tento pokus o puč vôbec reálnu šancu na úspech.

Operetný prevrat, ktorý sa nekonal

Údajné sprisahanie, ktoré alternatívne médiá posmešne nazývali „dôchodcovský puč“ alebo „operetný puč“, postupne stratilo podstatnú časť svojej hrôzostrašnosti. Na povrch vyplávali absurdné detaily, ktoré mali pôvodne zostať skryté, a podkopali pôvodnú vážnosť, s ktorou úrady celý prípad od začiatku prezentovali. Išlo napríklad o využitie jasnovidca na určenie ideálneho dňa na revolúciu, konfiškáciu ozdobnej šable z 13. storočia či kuše bez šípov zo 14. storočia a o zaprášenú truhlicu s loveckou muníciou z doby princovho starého otca, ktorá mala najlepšie časy už dávno za sebou.

Prvotné znepokojenie verejnosti sa tak postupne zmenilo na všeobecnú ľahostajnosť. Justičný systém, ktorý sľúbil prelomový proces, sa teraz ocitol pod tlakom, aby splnil očakávania. Princ Reuss a jeho údajní kumpáni tak zotrvávajú vo vyšetrovacej väzbe už vyše dvoch rokov.

Na zatknutie tejto skupiny bolo potrebné zmobilizovať približne tritisíc príslušníkov polície. Už aj spolkový prokurátor však teraz priznáva, že prípadu chýba „mimoriadny význam“ pre stabilitu republiky a nemá ani „široký spoločenský“ význam, ktorý sa predtým zdôrazňoval.

Politika paniky

Pohľad na prípady z minulosti ukazuje podstatu veci. Proces s neonacistickou teroristickou bunkou, ktorá je známa ako NSU, sa sústredil na desať vrážd, 43 pokusov o vraždu, 15 ozbrojených lúpeží a dva bombové útoky. Ľavicová Frakcia Červenej armády, aktívna počas takzvanej „nemeckej jesene“, zabila 33 ľudí a stovky ďalších zranila. Naproti tomu hnutie Reichsbürger, ako pripustil dokonca aj denník Welt, „nerozbilo ani len okennú tabuľu“.

Pritom práve Welt sa kedysi pridal k chóru poplašných správ, ktoré šírili strach z údajne blížiaceho sa povstania. Ako je teda možné, že krajina bez akejkoľvek histórie úspešného prevratu tak ľahko podľahla podobnej hystérii?

Médiá čoraz častejšie prirovnávajú dnešné Nemecko k Weimarskej republike, ktorej osud spečatila nestabilita a demagógia. Krajná pravica, ako sa tvrdí, číha za rohom a túži zopakovať autoritatívne prevzatie moci, čím chce uštedriť demokracii zdrvujúci úder. Dopyt po krajne pravicových revolucionároch však výrazne zaostáva za zjavnou ponukou.

Metafora prevratu je v každom prípade zavádzajúca. Bundeswehr, nemecká armáda, sa predsa nikdy nezapojila.

Zdá sa, že paranoja je selektívna. Stačí si napríklad porovnať reakciu na islamistické demonštrácie v Hamburgu v roku 2024, keď šéf domácej spravodajskej služby Thomas Haldenwang skonštatoval, že výzvy na vytvorenie kalifátu sú „stále v medziach slobody prejavu“. Ak však ide o hnutie Reichsbürger, Haldenwang varuje pred hrozbou násilia. Kalifát je podľa Haldenwanga len „predstaviteľná forma vlády“.

Nová konferencia vo Wannsee?

V úlohe hlavnej štátnej hrozby tak pravicový konšpirátor nahradil komunistu z čias studenej vojny. Na scénu prichádza Correctiv, čiastočne štátom financovaná investigatívna platforma, ktorá začiatkom roka 2024 zverejnila správu o údajnom tajnom stretnutí politikov AfD s pravicovými predstaviteľmi vo vile pri jazere neďaleko Postupimu.

Podľa tejto správy účastníci vraj debatovali o plánoch na hromadnú deportáciu migrantov, pričom sa v ich vyjadreniach objavovali narážky na konferenciu vo Wannsee a na nacistický „plán Madagaskar“ [nezrealizovaný plán nacistického Nemecka na presídlenie Židov z Európy na Madagaskar, pozn. red.]. Článok vyvolal vlnu morálneho rozhorčenia a celonárodné demonštrácie, ktoré organizovali hlavne ľavicové strany a mimovládne organizácie. Kancelár Olaf Scholz sa k tomu pridal a AfD rovno obvinil zo sprisahania s cieľom nechať zmiznúť ľudí z verejného života.

Už nie to, čo bolo povedané, ale to, čo mohlo byť povedané – alebo ešte len môže byť povedané – sa stalo hlavnou obavou.

Niekoľko vysielateľov v tichosti stiahlo svoje pôvodné správy. Podobne ako pri „dôchodcovskom prevrate“, dôkazy boli aj tentoraz chabé. Súdy opakovane konštatovali, že údajnú akciu – v skutočnosti len prednáškový cyklus – médiá prezentovali nesprávne. Niektorí verejnoprávni vysielatelia dokonca po hrozbe právnych krokov museli potichu stiahnuť príspevky postavené na správach z platformy Correctiv.

Zostáva už len atmosféra strachu. Strach, ktorý posilňuje právomoci ministerstva vnútra a domácej spravodajskej služby. Strach, ktorý Nemecko približuje k zákazu jeho najväčšej opozičnej strany. Strach, ktorý dokonale upevňuje mantru „firewallu“: každá strana napravo od CDU musí byť vylúčená z politického života. A keď už nie zákonom, tak aspoň naratívom.

Zhrnutie

Zdá sa, že Nemecko sa uchyľuje k stratégii, ktorá je študentom talianskych politických dejín už dávno dôverne známa: k takzvanej stratégii napätia. Vďaka inscenovaniu nepretržitého prúdu politických „incidentov“ sa rozvíja atmosféra neistoty, v ktorej je verejnosť nenápadne tlačená hľadať bezpečie práve v náručí úradujúcej vlády. To, že podobná taktika môže podkopať liberálny demokratický poriadok omnoho dôslednejšie než akákoľvek pravicová či dokonca krajne pravicová opozícia, je paradox, ktorý zjavne znepokojuje len málokoho z mocných. Keď sa hystéria a panika ukážu ako neopodstatnené, poškodzujú dôveru v ústavné inštitúcie viac než akákoľvek okrajová ideológia.