Prevraty s latinskoamerickým štýlom

Politické elity na celej severnej pologuli si lámu hlavu nad skutočnými či domnelými pučmi. Američania si s rituálnou vážnosťou pripomínajú 6. január, Nemci sa obávajú opätovného ožitia komplotov hnutia Reichsbürger a turecký prezident Erdoğan pravidelne vyťahuje z rukáva fantómových sprisahancov na želanie.

Podobné otrasy sú v týchto republikách ešte novinkou. V Latinskej Amerike však prevrat nie je demokratickým zlyhaním. Stal sa osvedčenou metódou politickej premeny, ktorá je postavená skôr na forme než na sile.

Nezáleží na tom, či ho zorganizujú generáli s výložkami, povstalci v otrhaných šatách alebo sudcovia v talároch – dôležité je predstavenie, lebo ten, kto zvrhne vládu, musí pôsobiť ako predpovedaný spasiteľ. Ústavy môžu skončiť v koši, ale príbeh musí ostať nedotknutý. 

Opakujúci sa rituál s históriou

V rokoch 1900 až 2020 Latinská Amerika zažila najmenej 97 úspešných či neúspešných štátnych prevratov. Vyššie skóre dosiahla len Afrika. Nie je to však len štatistická poznámka pod čiarou. História tohto regiónu totiž pripomína liturgický kalendár povstaní. 

V Argentíne sa od Josého Félixa Uriburua v roku 1930 po Jorgeho Rafaela Videlu v roku 1976 opakoval dobre známy scenár: vojsko vpochodovalo, prezident zmizol a junta sa vyhlásila za ochrancu národa. Podobne prebiehal aj prevrat v Brazílii v roku 1964. Armáda postupovala, Kongres tlieskal a generáli so zbožnou vážnosťou vzývali rodinu, poriadok a národ. 

Čile v roku 1973 pridalo do už aj tak opojného kokteilu ďalšiu dávku drámy. Útok Augusta Pinocheta na La Monedu [oficiálne sídlo prezidenta Čile, pozn. red.] bol filmovaný ako vojnový epos. Samovražda vtedajšieho prezidenta Salvadora Allendeho potvrdila povesť prevratu ako veľkej tragédie, pričom kamery zaznamenali nastolenie nového poriadku.

Na Kube sa prevrat prezliekol za revolúciu. Fidel Castro vstúpil do Havany v roku 1959 ako mýtická postava. Keď vtedajší prezident Fulgencio Batista utiekol, Castrovo následné víťazstvo malo podobu divadelného predstavenia: jeho olivovozelená uniforma, pušky zdvihnuté nad hlavou, prejavy z balkónov... Nešlo len o pád ďalšieho diktátora. Toto bola historická nevyhnutnosť v praxi.

Keď vojenské junty vyšli z módy, ich formát sa zmenil. Na scénu prišiel autogolpe, teda samoprevrat. 

Bývalý peruánsky prezident Alberto Fujimori rozpustil Kongres faxom a vládol na základe dekrétu s tvrdením, že zachránil národ. Jorge Serrano sa neúspešne pokúsil o to isté v Guatemale. Rafael Correa v Ekvádore využil na získanie moci údajné policajné povstanie. Úspešný impeachment Fernanda Luga v Paraguaji síce imitoval riadnu zákonnosť, ale pripomínal skôr legislatívnu pascu.

Nakoniec Nayib Bukele v Salvádore poslal vojakov do zákonodarného zboru nie preto, aby ho obsadili, ale aby demonštrovali svoju silu. 

Novodobí organizátori prevratov nosia obleky a svoju moc uplatňujú prostredníctvom právnych fikcií, ktoré sú dôkladne naaranžované na zachovanie ilúzie poriadku.

Populistický „puč“

Dnešný vodca už nemusí obsadiť palác. Stačí naznačiť, že by to mohol urobiť. 

Bývalý brazílsky prezident Jair Bolsonaro vypúšťal náznaky štátneho prevratu ako meteorologické balóny. Eva Moralesa v Bolívii síce zosadili pre podozrenie z volebného podvodu, no vrátil sa vďaka mobilizácii svojej základne podporovateľov. V Mexiku zasa López Obrador viedol svoju kampaň, akoby štátny prevrat už bol za rohom, dokonca aj v období, keď bol vo funkcii. 

Pri prevratoch 21. storočia už nejde ani tak o surové dobývanie ako skôr o získanie dôveryhodnosti. Nič ako puč sa v skutočnosti nemusí udiať. Stačí, aby predstavenie pôsobilo dostatočne vierohodne na burcovanie priaznivcov a zároveň bolo dostatočne teatrálne na to, aby zanechalo patričný dojem.

Domorodý protirituál

Nie všetky otrasy politického poriadku prichádzajú zhora: domorodé povstania naprieč Latinskou Amerikou ponúkajú iný pohľad na zaužívaný rituál prevratu. 

V tomto prípade nejde o prevzatie moci, skôr o jasné odmietnutie legitimity štátu. Ekvádorské protesty z rokov 1990, 2000, 2019 a 2022 ochromili krajinu blokádami ciest a zapatisti v roku 1994 siahli po puškách – nie s cieľom obsadiť mesto Mexiko, ale vyhlásiť autonómiu v štáte Chiapas. 

V tomto prípade sa prevrat obracia naruby, keďže jeho sila nespočíva v schopnosti prevziať vládu, ale v schopnosti ju delegitimizovať za to, že ignoruje sťažnosti ľudí.

Globálna skúška

Zatiaľ čo Západ ešte len uvažuje o pravdepodobnosti prevratu, nespočetné príklady z Latinskej Ameriky už dávno poskytujú tvrdú lekciu: moc a teatrálnosť sa tam spojili už dávno. Latinská Amerika vníma puč ako rituál – či už zabalený do populizmu, zahalený do právnej formality, alebo vedený ľuďmi na nižších spoločenských priečkach, na ktorých sa zabudlo. 

Ďalší prevrat sa tentoraz nemusí začať vojakmi v uliciach, ale napríklad živým prenosom, tlačovou konferenciou alebo hlasovaním o pochybnej zákonnosti. Možno to nevyjde. Určite však zostane v pamäti.

Zhrnutie

V Latinskej Amerike sa prevraty už dávno stali obľúbeným rituálom. Striedanie moci tam nesie všetky znaky starostlivo nacvičeného predstavenia. Od generálov v uniformách až po populistov s kamerami – legitimita sa neudeľuje, ale jednoducho uchmatne. Zatiaľ čo Západ panikári nad vymyslenými pučmi, Latinská Amerika nacvičuje tie skutočné s liturgickou presnosťou, čím spoľahlivo pripomína, že v tomto regióne moc a divadlo kráčajú ruka v ruke.