Politické elity na celej severnej pologuli si lámu hlavu nad skutočnými či domnelými pučmi. Američania si s rituálnou vážnosťou pripomínajú 6. január, Nemci sa obávajú opätovného ožitia komplotov hnutia Reichsbürger a turecký prezident Erdoğan pravidelne vyťahuje z rukáva fantómových sprisahancov na želanie.

Podobné otrasy sú v týchto republikách ešte novinkou. V Latinskej Amerike však prevrat nie je demokratickým zlyhaním. Stal sa osvedčenou metódou politickej premeny, ktorá je postavená skôr na forme než na sile.

Nezáleží na tom, či ho zorganizujú generáli s výložkami, povstalci v otrhaných šatách alebo sudcovia v talároch – dôležité je predstavenie, lebo ten, kto zvrhne vládu, musí pôsobiť ako predpovedaný spasiteľ. Ústavy môžu skončiť v koši, ale príbeh musí ostať nedotknutý. 

Opakujúci sa rituál s históriou

V rokoch 1900 až 2020 Latinská Amerika zažila najmenej 97 úspešných či neúspešných štátnych prevratov. Vyššie skóre dosiahla len Afrika. Nie je to však len štatistická poznámka pod čiarou. História tohto regiónu totiž pripomína liturgický kalendár povstaní.