Blahodarný vplyv domáceho vzdelávania na udržanie viery si v americkej cirkvi všimli už mnohí. Jedným z obhajcov domáceho katolíckeho vzdelávania je kardinál Edwin O’Brien, ktorý ako baltimorský arcibiskup v roku 2011 uviedol, že „niet väčšej zásobárne pre povolania, ako domškoláci... Vidím to znova a znova po celej krajine. Vďaka domácemu vzdelávaniu máte všetky príležitosti zdieľať hodnoty, na ktorých naozaj záleží: rešpekt k druhému, úctu k cirkvi a sviatostiam, aj schopnosť obetovať sa pre druhých a vidieť, ako najlepšie môžeme slúžiť.“

Podľa kardinála O’Briena sa vďaka domácemu vzdelávaniu upevňuje tiež povedomie, že konečnú zodpovednosť za výchovu detí nesú rodičia.

John Clark, ktorý bol ako dieťa vzdelávaný doma a teraz sám vzdeláva svoje deti a radí aj iným rodičom, ako homeschoolovať, hovorí, že prínosy domácej školy vníma už 35 rokov, a to „v posilnení manželstiev, v upevnení väzieb medzi rodinnými príslušníkmi a vo volaní k náboženskému životu“. K postrehu kardinála O’Briena uvádza, že „domáca škola nie je len najlepšia zásobáreň pre náboženské povolania, ale aj zásobáreň pre silné sviatostné manželstvá“.

Rodičia, ktorí doma vzdelávajú svoje deti, trávia viac času spolu ako rodina a vo vzdelávaní sa môžu sústrediť na to, čo dieťa najviac potrebuje. Veriaci rodičia využívajú túto príležitosť aj na prehlbovanie viery svojich detí. Dôležitá je tiež silná komunita domškoláckych rodín a povzbudzovanie mladých mužov ku kňazstvu. Podľa zmienenej štúdie je priemerný vek prvého uvažovania o kňazstve 16 rokov.

Podľa kňaza J. D. Jaffeho, riaditeľa pre povolania v diecéze Arlington, si domškoláci často uvedomujú volanie do kňazstva a napríklad v jeho seminári tvoria až 30 percent bohoslovcov.

Aj v Amerike sa obhajcovia domácej školy stretajú s predsudkami, ktoré sa postupne darí rozptýliť. Podľa Drapena Warrena, prijímacieho riaditeľa na Setonskej domácej škole vo Front Royal v štáte Virginia, „často nerozumieme historickému významu hnutia, keď je ešte mladé, ale o generáciu neskôr sa pozrieme späť a uvidíme, že katolícke domáce vzdelávanie je čiastočne zodpovedné za udržiavanie živej cirkvi v Spojených štátoch. Povolania sú len jedným z mnohých plodov domácej výchovy“. Warren vníma spomínaný výskum povolaní ako povzbudivý a dopad domácej výchovy môže byť podľa neho v budúcnosti enormný.

Štúdia ponúka aj iné zaujímavé údaje o budúcich kňazoch. Takmer všetci (97 percent) majú aspoň jedného súrodenca a v priemere majú troch súrodencov.

Čo môže byť pre nás prekvapivé, asi 12 percent seminaristov má rodiča, prípadne oboch rodičov, ktorí slúžili v armáde a jeden z dvadsiatich seminaristov sám slúžil v armáde.

Tri štvrtiny bohoslovcov miništrovali a 77 percent sa pred vstupom do seminára pravidelne zúčastňovalo eucharistickej adorácie. Mnohí chodili do katolíckych spolkov či ku skautom a navštevovali farskú náboženskú výchovu.

Dôležité je tiež povzbudenie chlapcov a mladých mužov ku kňazstvu, až 82 percent bohoslovcov uviedlo, že boli ku kňazstvu povzbudení, najčastejšie farským kňazom, priateľom alebo iným farníkom. V priemere dostali povzbudenie od štyroch rôznych ľudí. Kľúčové v rozhodovaní je obdobie strednej školy.

Aj tu môže mať vplyv popri kvalitnom katolíckom školstve práve domáce vzdelávanie. V Amerike pôsobia katolícke domškolácke spolky a školy, ktoré poskytujú zázemie rodinám a pomáhajú im aj v raste detí vo viere. Ovocie už je vidieť.

Aby sme sa vrátili na Slovensko, tu je domáce vzdelávanie zatiaľ len v začiatkoch. Môžeme sa však poučiť a vnímať domáce vzdelávanie ako dôležitú súčasť kvalitného katolíckeho, či celkovo kresťanského vzdelávania. Cirkev by preto popri investovaní do cirkevných škôl nemala zabúdať ani na podporu domáceho vzdelávania. Teraz to klíči.